Andrea Juneková

Výstava: Bez prerušenia súvislostí / autori: Ivan Pinkava, Jan Durina, Josef Mach / kurátorka: Anna Vartecká / organizátor výstavy: Nadácia Miloty Havránkovej / spoluorganizátori výstavy: Galéria mesta Bratislavy, Stredoeurópsky dom fotografie / miesto: Galéria mesta Bratislavy, Pálffyho palác, Bratislava / trvanie výstavy: 06.11.2024 - 16.02.2025

V Pálffyho paláci galérie mesta Bratislavy vznikla v kurátorskej koncepcii Anny Varteckej a pod záštitou Nadácie Miloty Havránkovej výstava Bez prerušenia súvislostí, ktorá predstavuje tvorbu autorov troch generácií: českého fotografa Ivana Pinkavu, slovenského vizuálneho umelca a fotografa Jana Durinu a českého multimediálneho umelca Josefa Macha. Autori prostredníctvom média fotografie (Pinkava, Durina) a priestorových objektov a inštalácie (Mach) vytvárajú miesto pre vzájomný dialóg, opierajúci sa o spoločnú tematiku tela a telesnosti, zraniteľnosti, duševného zdravia a sociálno-kultúrno-psychologických rozhraní mimo normatívnej väčšiny.

Výstava začína fotografiami Ivana Pinkavu (1961), ktorý študoval fotografiu na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe (FAMU) a jeho tvorba je dlhodobo uznávaná nielen v česko-slovenskom, ale i medzinárodnom kontexte.

Skúsenosť, ktorú Pinkava rozvíja prostredníctvom svojich výtvarných inscenovaných fotografií, nie je primárne osobná. Vo svojej tvorbe sa dotýka univerzálnych tém hlbších vrstiev kolektívneho nevedomia. Pomocou symbolov pertraktuje otázky ľudského bytia, jeho pominuteľnosti a zániku. Pracuje s telom ako odosobneným, styčným bodom, no využíva i jeho personifikáciu v podobe neživých predmetov. Pre jeho fotografie je príznačná špecifická farebná monochromatickosť, symbolický minimalizmus a silná vizualita. Postavy a objekty vytrháva z kontextu času a priestoru, v jeho fotografiách sa stávajú hlbším spodobnením súvislostí odohrávajúcich sa kdesi za oponou každodennej reality, na rozhraní sveta bežného a sveta večnosti. Nahé mužské telo Pinkava neerotizuje, pre autora je telo skôr matériou, stavebným prvkom fotografie, ktorá vťahuje diváka do hĺbky bezčasia a necháva ho v nej spočinúť. No nie nadlho. Precízne komponované momenty v sebe odkrývajú zložitosť otázok i prítomnosť napätia vyvierajúceho z nestability. Predstavujú stav, ktorý sa v mihu môže zmeniť, systém, ktorý sa môže rozpadnúť. Chvíľa latentného pokoja, okamih zachytený v deji, môže byť kedykoľvek narušený. V priestoroch galérie môžeme vidieť rôzne formáty čiernobielych, ako aj niekoľko v tlmených zemitých tónoch ladených farebných fotografií - starostlivo usporiadaný kozmos tvorený z figuratívnych i nefiguratívnych prvkov, ktorého je Pinkava režisérom, dramaturgom, scénografom i fotografom zároveň. Mnohé z jeho fotografií evokujú spriaznenosť s divadelnou drámou i artovým filmom, divák v nich môže na základe vlastnej percepcie odkrývať vrstvy príbehov. Tlmené osvetlenie, psychologická hĺbka, špecifická scénická vizualita - Pinkavove postavy, figurálne, no i tie neživé, objektové, majú schopnosť vypovedať svoj príbeh aj bez slov. Cítiť z nich aj odkaz bližšie nešpecifikovanej kolektívnej traumy a tragiky, pôvod ktorých nepoznáme, no môže nás zasiahnuť v trajektóriách akupunktúrnych bodov dávno prežitých pocitov, skúseností a spomienok ukrytých v záhyboch duše, keď sa ich opätovne dotkneme. Fotografia s názvom Zrútenie algoritmu ukazuje akt muža v znepokojivom zátiší nesúrodých komponentov. Predstavuje narušenie a zmenu paradigmy. Úlomky starého zasypali ľudské telo pod nimi ležiace. Rok vzniku fotografie sa datuje na rok 2020. Na čas, kedy celým svetom otriasla prvá masívna vlna pandémie a náhlych lockdownov, čo strhlo lavínu kolektívnej úzkosti. Pritom systém, ktorý sa náhle zrútil, sa nám dovtedy javil ako nenarušiteľný. Nasledovala všeobecná strata istôt a vznik nového normálu s prvkami absurdity. Spoločnosť tak bola náhle a nečakane konfrontovaná so svojou pominuteľnosťou a krehkosťou. Na inej Pinkavovej fotografii vidíme obhorenú a deformovanú plastovú stoličku, ktorá v istom zmysle pripomína torzo ľudského tela. Pinkava nám ponúka existenciálnu perspektívu: samotné bytie v sebe nesie trápenie, pocity osamelosti, absurditu i konečnosť. Albert Camus hovoril o „absurde“, o neprekonateľnej priepasti medzi našou túžbou po poriadku a hlbšom zmysle v kontraste s ľahostajnosťou vesmíru. Sartre zdôrazňoval úzkosť, ktorá prichádza s radikálnou slobodou a nutnosťou neustále definovať seba samého. Podľa Schopenhauera bola samotná existencia formou utrpenia, pretože sme neustále zmietaní túžbami, ktoré sa nikdy úplne nenaplnia. Pinkavove fotografie v sebe nesú aj nádych dionízovského vedomia, na ktoré odkazoval Nietzsche, ktorý videl svet ako miesto bez pevného bodu či objektívneho zmyslu. No prítomné sú i Heideggerove súcna (konkrétne veci) prelínajúce sa so (Sein) samotným bytím.

Ivan Pinkava, Zrútenie algorytmu, 2020

Ivan Pinkava, Lacrima, 2016

V stredovej časti výstavného priestoru galérie dominujú farebné fotografie multimediálneho umelca a fotografa Jana Durinu (1988). Dej väčšiny Durinových fotografií vystaveného cyklu sa odohráva v extraviláne. Vidíme les, lúku, vysokú trávu, jazero, skaly. Tam, kde sa Pinkava pokúša čiastočne odhmotniť a nadviazať dialóg so súcnom či vyššími sférami bytia, Durina ako Persefoné zostupuje do pomyselného podsvetia, aby stretol svojich démonov a vytiahol ich z tmy na svetlo von. V jeho tvorbe je prítomná konfrontácia s temným a chtonickým. Samotný autor tu vystupuje ako predobraz archetypálnej Lilith vyhnanej z raja, bytosti, ktorá nemá miesto v klasickom príbehu Adama a Evy, a tak sa rozhodne si vo vyhnanstve vytvoriť príbeh vlastný. Durinove mytológie zvláštnych bytostí sú akoby z toho sveta, sveta mimo normatívny rámec, sveta za okrajom, spoločnosťou neakceptovaných, vytesnených tieňov, ktoré si pýtajú našu pozornosť. Pinkavove fotografie znepokojujú tým, že v sebe kódujú univerzálnu existenciálnu skúsenosť nestability a rúcania istôt, ktoré nastávajú po narušení komfortných zón, s ktorými sa ľudia mohli ľahko stotožniť. Durina znepokojuje inou formou. Svoju pozornosť upriamuje na duševné zdravie a na povrch vynáša zaprášený herbár vytesnených obsahov, ktoré volajú po zvedomení a liečení. Ľudstvo dlhodobo ničí Zem a bezprostredný priestor, ktorý nás obklopuje a naše ubolené duše nám to zrkadlia späť. Aspekt pošpinenia, zamazania častí tela hlinou, či bobuľami z lesa, pôsobí v Durinových fotografiách viacvýznamovo. Odkazuje k túžbe splynutia s prírodným živlom, dotykom elementu zeme či vody s vlastným telom, telom rovnako živým ako príroda sama. Autor sa stáva gnónom, bytosťou zčasti ľudskou, zčasti prírodnou. Sfarbené miesta na koži však pôsobia aj ako nezahojené rany. Aj v iných fotografických cykloch Durina nezriedka zobrazuje telo s modrinami či odreninami. Telo sa tak stáva akousi názornou mapou zranení duše. Fotografia rúk pučiaca bobule personifikuje ľudskú krv rozjatrenej rany, ktorú autor ukazuje diváctvu. Akoby nás tým chcel nechať nahliadnuť do vnútorného sveta svojich duševných útrap, ktoré si žiadajú pozornosť a starostlivosť, „hýčkanie a opateru“. Durinov prístup možno čítať ako ekofeministický. Prepojenie mužského princípu s prírodnými živlami a otvorené prejavy emocionality, zraniteľnosti a senzitivity kontrastujú s patriarchálnou hegemóniou, ktorá naďalej živí stereotyp muža-macha, zameraného na výkon, ukotveného v ráciu a odtrhnutého od svojich pocitov. Tam, kde sa Pinkava v izolácii zvláštnych inscenovaných prostredí dotýka univerzálnych obsahov vedomia a azda túži po nadzmyslovom - akoby svoje androgýnne postavy chcel zbaviť hmoty i konečnej ťarchy bytia alebo sa minimálne dopátrať k jeho podstate, tam je Durinov prístup zámerne rudimentárny, zviazaný s pôdou, koreňmi, lesom, zemou a jej tekutinami. Necháva prehovárať spodné prúdy a vytesnené obsahy kolektívnej ľudskej existencie, ktoré akoby prosili o odkliatie. Prítomná je aj naliehavá potreba hovoriť o duševnom zdraví a spájať sa cez zraniteľnosť s publikom. Telo sa stáva nositeľom primárnych inštinktov a potrieb: pripomína nám naše bytie, ukotvenosť v hmote tu a teraz, previazanosť s prostredím, našou emocionalitou, ktorá sa priamo premieta do tela, no cítiť tu aj ťažobu existencie a túžbu po prežití. Telo sa nejaví ako metonymia neživého. Živelná svojbytnosť i akási neskrývaná samozrejmosť, s akou sa sám autor ocitá v svojich fotografiách, ten fakt iba zdôrazňuje. Je tu prítomný aj zdanlivý paradox: surové sa prelína s krehkosťou a nehou, priamosť so zraniteľnosťou. Do popredia sa v Durinovej tvorbe dostáva aj dvojznačnosť, neistý balans v otázke, do akej miery sa samotné umenie a umelecká činnosť môžu stať nástrojom liečenia, alebo nástrojom ďalšieho jatrenia duševných rán a skazy, a ktorá z týchto možností má silu prevážiť.

Jan Durina, Mabye You Will Get it Now, 2017

Jan Durina, For You My Love, 2018

Josef Mach (1994) je študentom Ateliéru telového dizajnu na Fakulte výtvarných umení Vysokého učení technického v Brne. Jeho dielami sú prevažne priestorové inštalácie, z ktorých autor často prechádza do performatívnej roviny. Zaujíma ho emocionálna skúsenosť, no skôr tá kolektívna a univerzálna ako tá osobná, intímna. Inšpirujú ho medziľudské vzťahy a väzby, ktoré reflektuje v troch priestorových objektoch. Ako prvú môžeme vidieť nástennú site specific intervenciu, ktorá na prvý pohľad implikuje klasickú horolezeckú stenu, tvorenú z viacerých úchytov pripevnených na stene galérie. No pri bližšom preskúmaní zisťujeme, že úchyty sú vyrobené z včelieho vosku, premenlivého nestáleho materiálu. Autor jednotlivé komponenty navyše zapáli, čím sa prvotne pevné a podporné skupenstvo rozteká, modifikuje a stráca. To, čo malo byť oporným bodom, takým, akým sa na prvý pohľad javí byť, je v skutočnosti iba ilúziou, klamom. Systém, ktorý (nás) má držať a ktorý má fungovať, sa ukáže byť v svojej podstate nefunkčný. Mach naráža na iluzórny pocit bezpečia a istoty, ktorý strieda rozčarovanie a úzkosť. Oporný bod sa stráca v tlejúcom ohni a mizne do nenávratna, aby sa takým opäť čiastočne javil, keď vosk dohorí a stuhne. Podobnosť môžeme nájsť v toxických vzťahoch a väzbách, ktoré sľubujú oporu, no v skutočnosti ju nikdy neponúkajú, aj keď sa tak opakovane môžu z istého uhlu javiť. Podobnosť môžeme nájsť aj so spoločenskými systémami, ktoré by mali byť funkčné a podporné pre všetkých bez rozdielu, no v skutočnosti v mnohom zlyhávajú a podporu iba predstierajú. Mach vytvára ilúziu, ktorá sa na prvý pohľad javí ako niečo, čím v skutočnosti nie je. Pôsobí presvedčivo, no ak tomu uveríme, prinesie nám len rozčarovanie a sklamanie. Na podobnom princípe je tvorený aj druhý autorov objekt, rám dverí na stene, rám, ktorým sa však nedá nikam vojsť a tak ostáva len akýmsi sprítomnením rozporuplnosti bezvýchodiskovej situácie. Machove tri priestorové objekty/inštalácie v sebe nesú krehkosť a nestabilitu. Evokujú zdanlivú pevnosť materiálu, no je to len prelud. Neponúkajú pevný bod, bezpečie ani naplnenie. Autor svojimi inštaláciami završuje tvorivý dialóg troch špecifických autorských prístupov, ktorých rozdielne mikrosvety sa v mnohom prelínajú.

Sorry If I Hurt You, 2023, Foto: Jozef Buhaj

Josef Mach: What If I Hold Your Hand And Let You In, 2024, Foto: Jozef Buhaj

Výstava Bez prerušenia súvislostí nás pozýva do mikrosveta znepokojivej, „inej“ krásy, ktorej autori pri tvorbe diel nestavali na princípe vyprázdnenej estetizácie. V podzemných priestoroch Pálffyho paláca galérie mesta Bratislavy vytvorili „safe space“, v ktorom sa skrze percepciu tela a telesnosti odkrývajú aj ďalšie dôležité témy súčasnosti. Autori otvorili otázky maskulinity a mužskej identity i potrebu jej redefinovania, rozšírenia či akceptácie o iný ako mainstreamovo väčšinový naratív. Nemenej dôležitá sa javí úloha umenia ako terapie, umenia ako aktu opatery a scitlivovania vnímania spoločnosti. Kultúra a umenie majú potenciál a schopnosť suplovať stále ešte slabo inštitucionálne podchytenú problematiku duševného zdravia, prichádzať s novými konceptami a meniť paradigmu nastavenia väčšinovej spoločnosti. Zmyslom umenia sa tiež ukazuje možnosť vytvárať bezpečné priestory pre zraniteľné skupiny a otvárať marginalizované témy, o ktorých sa bežne nehovorí.

Fotoreport výstavy nájdete tu.

Jan Durina, Josef Mach a Ivan Pinkava počas otvorenia výstavy Bez prerušenia súvislostí, Foto: Jozef Buhaj