Peter Lančarič

Peter Lančarič (1989) študoval na Univerzite Cyrila a Metoda na Fakulte masmediálnej komunikácie, kde v roku 2019 obhájil dizertačnú prácu s názvom Portrét ako sociologický komunikát pod vedením fotografa doc. MgA. Jozefa Sedláka. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre umeleckej komunikácie. V jeho dokumentárnych sériách silne dominuje záujem o človeka a jeho zasadenie v kultúrno-spoločenskom dianí. Fotografiami sa snaží reflektovať problematiku života ľudí žijúcich na vidieku, ale tak isto dokumentuje dianie undergroundových komunít na Slovensku. Druhou rovinou jeho práce je zaznamenávanie svojho prežívania prítomnosti formou fotografického denníka a autoportrétov. Je tiež spoluzakladateľom trnavskej Galérie Výklad a komunitno-umeleckého uzlu Kubík. Jeho projekty nájdete aj vo verejnom priestore. Jeho tvorba nie je výhradne zameraná len na fotografiu. Momentálne žije a tvorí v Trnave.

Čo ťa priviedlo k dokumentárnej fotografii?

Konkrétne k dokumentárnej fotografii som sa dostal až na škole, aj keď som fotografoval už predtým. Jazdil som na skejte a snažil som sa skejtbording aj fotografovať. Bola to ale skôr športová fotka s bleskami. Okrem toho som veľa portrétoval, fotil reportáže z akcií, koncertov a podobne. Keď som v 2011 nastúpil na vysokú školu, v prvom ročníku som sa prihlásil so spolužiakmi Diou Takácsovou a Jozefom Pajerským do ateliéru, ktorý viedol Tibor Huszár. To bol môj prvý letmý kontakt s dokumentárnou fotografiou. V druhom ročníku som sa na seminári reklamná fotografia spoznal s Jozefom Sedlákom, ktorý vtedy zakladal na Fakulte masmediálnej komunikácie Ateliér komunikácie v médiu fotografie. Postupne sme celá partia prešli do nového ateliéru, ktorý pedagogicky posilnila aj Petra Cepková. Prvá skutočná skúsenosť s dokumentárnou fotografiou prišla v roku 2013 prostredníctvom tvorivej dielne Vnútorné svety realizovanej v Hybiach, a to vďaka Jozefovi a Petre. Bolo to veľmi silné, z jednej návštevy som dokonca musel odísť von a vyplakať sa. Po tejto skúsenosti som pochopil, že fotografia môže mať úplne iný rozmer, najmä ten sociálny.

V tvojich dokumentárnych sériách výrazne dominuje sociálny rozmer, čo je asi aj spojovacím prvkom v tvojich fotografiách. Čo sa snažíš povedať divákom?

Moja dokumentárna tvorba má dve polohy. Workshopy, štúdium a spolupráca s Jozefom Sedlákom ma do istej miery viedli k dokumentovaniu meniaceho a miznúceho vidieka, tradícií na Slovensku, ale tiež aj k fotografovaniu v rôznych sociálnych zariadeniach pre mentálne chorých, v detských domovoch a podobne. To je jedna moja poloha, kde v prvom rade ide o humanistický odkaz a ľudskú dôstojnosť. Často fotografujem ľudí, ktorí majú za sebou veľké príbehy a pritom by si povedal, že sú to takí bežní nepovšimnutí ľudia - každý z nich je „človek milión“. Pritom zažili a prekonali všeličo, často rôzne extrémne náklady bolestí a strastí. Druhá poloha je viac autorská, kde dokumentujem najmä skateboarding, subkultúry a nezávislú kultúru v rámci Slovenska. Tam nie je ten odkaz primárne o ľudskosti, ide skôr o vytváranie archívu či mapovanie nejakých aktivít, ktoré sa dejú a sú nepovšimnuté. Častokrát práve takáto nezávislá kultúra vzniká odspodu. Ľudia si sami vytvárajú to, čo im chýba a robia si to po svojom. Je ľahké frflať a obviňovať druhých, ale ťažšie je niečo naozaj spraviť. Chcem dať do popredia ich angažovanosť, odhodlanosť niečo budovať a zanietenosť meniť malými krokmi veci k lepšiemu. Či už na chátrajúcom mieste vznikne skatepark, minirampa, malá prekážka alebo nezávislá galéria, prípadne nejaké komunitné centrum v nevyužitej budove, vždy za tým stoja zaujímaví ľudia, ktorí majú za sebou rôzne príbehy. Moju dokumentárnu tvorbu prepájajú ľudia. Na vidieku sú to prevažné tí starší, ktorí tam žijú, no a v druhej polohe sú to mladí ľudia, ktorí žijú v mestách, majú iné záľuby a zastávajú iné postoje k životu. Javovú skutočnosť, či už sa bavíme o fotografiách na vidieku alebo o dokumentovaní subkultúr, sa snažím sociologizovať. Svojimi dokumentárnymi fotografiami sa nesnažím ísť do nejakého dramatického efektu, ale skôr je pre mňa výzvou zachytiť to citlivo a tlmenejšie.

Dá sa teda povedať, že vytváraš akúsi mozaiku príbehov ľudí žijúcich na Slovensku. Aká predstava o Slovensku sa dá vytvoriť po vzhliadnutí tvojich dokumentárnych sérií?

Vnímam to tak, že na Slovensku aj z mála dokážeme niečo spraviť a vieme sa uskromniť a prežiť. Nehovorím, že to je dobré a že to tak má byť. Napríklad to vidíš na dôchodcoch žijúcich najmä mimo západného Slovenska. Od septembra musia v domoch prikurovať a sú nútení to vyriešiť z toho mála ekonomických zdrojov, ktoré majú. Príkladom môžu byť aj zdravotne postihnutí ľudia, matky samoživiteľky a iní. Tí všetci musia prejaviť značnú dávku kreativity a odriekania, aby mohli ako tak fungovať. Otázna je ale potom kvalita života. Mladí ľudia žijúci v meste to tiež nemajú ľahké, ale dokážu skoro z ničoho prežiť a niekedy aj niečo vybudovať. Vidieť to je aj v kultúre a školstve. Tieto oblasti sú takisto podvyživené, ale ľudí to neodrádza tvoriť, vzdelávať iných a vytvárať niečo, čo má zmysel, i keď obracajú každé euro alebo majú dve práce súčasne. Všetko to poukazuje na nezlomnosť ľudí, no zároveň na nefunkčnosť Slovenska v istých sociálnych a ekonomických aspektoch. Ak by moje dokumentárne fotky rozprávali o tomto, bol by som rád.

Okrem dokumentovania druhých, zaznamenávaš aj svoje osobné prežívanie prítomnosti formou intímneho fotografického denníka. Čo ti viac vyhovuje? Keď fotografuješ druhých alebo seba?

Ono to je premenlivé a záleží to aj od toho, akú vec fotografujem. Keď som napríklad fotil pacientov v bdelej kóme (Bdelá kóma, 2017-2018), dlho po tom som nejakú ťažkú tému nerobil. Dokončoval som doktorát, začínal som pôsobiť ako odborný asistent a chvíľu na to prišla pandémia. Mal som plnú hlavu iných starostí a v tom momente som nemal silu pustiť sa do podobne ťažkej témy. Bez empatie sa takéto veci nedajú fotiť. Vieš, že ten človek trpí a trpí aj jeho rodina a je to cítiť. Niečo ti to dáva, ale aj berie. Ty do takejto rodiny síce prídeš s dobrým zámerom, veríš, že to má zmysel rozpovedať ich príbeh a veríš, že to môže pomôcť niečo zmeniť, ale aj tak fotoaparát do toho vloží taký neľudský pocit. A to aj napriek tomu, že je všetko dohodnuté a fotíš s veľkou pokorou a rešpektom. Spúšť sa snažíš stláčať citlivo, často až za rozhodujúcim okamihom, lebo v tom najfotografickejšom momente ti to príde nevhodné. Stlačenie spúšte by mohlo narušiť krehkú dôveru a prijatie. Napríklad z trojhodinovej návštevy som bežne fotografoval posledných pätnásť minút. Neboli to také bežné fotenia, kde všetko beží a ty cvakáš ako odtrhnutý z reťaze. Je to zaujímavá, ale náročná skúsenosť. Po tomto som sa vrátil skôr k fotografovaniu denníkov. Je to taký vďačný žáner, ktorý môže vznikať kedykoľvek a robíš to v zásade konštantne. Aj keď nevýhodou je, že nie každý divák tento žáner obľubuje. Interpretácia je oveľa otvorenejšia, na rozdiel od dokumentu alebo reportáže. To sú žánre faktickejšie, popisnejšie a jasnejšie, takže aj porozumenie divákov je možno väčšie. Vo fotografii ale potrebujem človeka, ten mi je najbližší. Či už je to niekto cudzí, kamaráti, partnerka alebo ja sám.

Myslíš si že má divákom dokumentárna fotografia stále čo ponúknuť aj napriek tomu, že žijeme v postpravdivej a postfaktuálnej dobe?

Ide o to ako to vnímame. Keď sa pozrieš na prípady, kedy renomovaní autori, ktorí by mali reprezentovať to najlepšie z oboru, klesnú k tomu, že svoje fotografie prihlásené do najvýznamnejších žurnalistických súťaží retušujú (napr. Narciso Contreras), inscenujú (Giovanni Troilo) alebo aj kradnú od menej známych fotografov (napr. Souvid Datta), a to všetko len s cieľom vyhrať ocenenie a získať prestíž, tak je to diskutabilné. Možno je nutné sa k tomu inak postaviť a nebrať to striktne ako novinársku prácu, ale skôr ako rozprávanie nejakých príbehov skrz fotografické projekty. Tým pádom môžu byť uvoľnenejšie a výtvarnejšie. Filip Láb to podrobne rozoberá v knihe Postdigitální fotografie (2021). No určite si myslím, že dokumentárna fotografia, či už voľnejšie uchopená alebo urobená korektne v rámci mantinelov žurnalizmu, má čo človeku povedať. Na druhú stranu fotografia klamala vždy. Je to proste vždy nejaký selektívny subjektívny výrez a vždy mala v sebe istú dávku klamu. Potom je to na samotných autoroch ako sa k tomu postavia. Divákovi často nezostáva nič iné, len dôverovať autorovi, ktorý sa s nami rozpráva cez fotografie. Podľa mňa zabíja dôveru vo fotografiu aj formálna tendenčnosť alebo snaha po formálnej dokonalosti, kedy sa z dokumentárnych, ale aj iných fotiek stávajú akoby genericky vyprodukované obrazy, z ktorých sa vytráca ako autorský, tak aj ľudský rozmer. Nepáči sa mi napríklad, že to častokrát slávni dokumentárni fotografi berú ako šport a biznis. Prešli z toho, že sú to fotografi skôr k tomu, že sú to podnikatelia hľadajúci senzáciu. Napríklad Steve McCurry, je už primárne podnikateľ, aj keď samozrejme má za sebou veľa fotografických vecí, ktoré obdivujem. Pre mňa má dokumentárna fotografia zmysel, keď vychádza zospodu, hlavne ak je dotyčný fotograf do určitého problému zaangažovaný a nie je to len nejaká veľká objednávka. Dokument by mal byť úprimný a vznikať z aktivistického, angažovaného stimulu. Nie ísť niekam so zámerom, že spravím fotku, s ktorou vyhrám World Press Photo.

Aké zázemie má vytvorená dokumentárna fotografia v slovenskom galerijnom prostredí?

Dokumentárna fotografia je možno trochu viac v úzadí. Je to zrejme preto, že je jasne čitateľná a popisná, čo v súčasnom výtvarnom umení a galerijnom prostredí nestačí. Už to jednoducho chce niečo viac. To, že fotografia stále častejšie vychádza von z 2D plochy do priestoru, smerom k iným médiám je niečo, čo na dokument nie vždy úplne sedí. Možno by to chcelo práve viac špecializovaných galérií, ktoré by sa zaoberali fotografiou, ako napríklad Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave, alebo dobré postavenie má fotografia aj v Galérii umelcov Spiša v Spišskej novej vsi pod vedením Lucie Benickej. Dokument je beh na dlhé trate, ak robíš dobrú vec, tak to zbieraš niekoľko rokov a postupne problém mapuješ a dotváraš výsledok. Nie je to činnosť, na ktorú je každý stavaný. Doba je rýchla, všetci chcú všetko okamžite, ale pri dokumente sa ti môže stať, že ho dáš von aj o 5 rokov. Sám som najlepšie veci ešte nevydal. Konštantne pracuješ, ale nikto to nevidí. Niekedy je ľahšie spraviť nejaký výtvarný koncept, ktorý si nafotíš za pár dní alebo týždňov, hneď na to spravíš výstavu, fotozin, nakŕmiš instagram a máš výsledky. Nechcem však banalizovať výtvarné fotografické projekty, aj na nich sa dá dobre zapiecť, ale aj toto môže byť dôvod, prečo napríklad u študentov dokumentárna fotografia nie je až tak populárna.

V Galérií Výklad si mal podľa môjho názoru veľmi zaujímavý výstavný site-specific projekt, pri ktorom si sa odklonil od štandardnej formy fotografie. Ľudia mohli vidieť tvoj občiansky preukaz a živý videoprenos z tvojej spálne. Vieš mi tom projekte niečo povedať?

Ten projekt mal s fotografiou spoločný asi len názov Expozícia (2017), čo je vlastne doba osvitu alebo v tomto prípade doba zverejňovania môjho súkromia. Bola to reakcia na tekutý dohľad, čo je rozpor tejto doby, že v dejinách ľudstva sme nemali nikdy toľko slobody ako teraz, ale paradoxne tej slobody máme najmenej. Na každom mobile, počítači či rohu je kamera, ktorá ťa sleduje a sledované sú aj naše digitálne stopy. Zároveň to bola reakcia na rôzne nezákonné aktivity, ktorými sa niektorí jedinci snažia vymámiť od nepozorných ľudí ich osobné údaje za účelom zneužitia. Preto som tam surovo zverejnil môj zväčšený občiansky preukaz, ktorý vyvolal veľké otázky, či je pravý alebo nie. Vznikali aj zaujímavé situácie, kedy si niektorí ľudia mysleli, že som sa zbláznil, keď som vystavil moje osobné údaje. Samozrejme, pravý nebol, ale ľudia boli schopní tomu veriť. V druhom výklade bol spomínaný priamy prenos, využil som formu sociálneho experimentu. Prostredníctvom IP kamery, ktorá bola umiestnená u nás v spálni a monitoru v galérii som vytvoril video most medzi najintímnejším priestorom, teda mojou spálňou a verejným priestorom pešej zóny na námestí v Trnave. V rámci inštalácie som vytvoril tunel, na ktorého konci bol monitor. Pracoval som s princípom voyeurizmu, takže keď chceli ľudia vidieť, čo sa deje u nás v spálni, museli prísť až úplne blízko ku galérii a prekonať istú časť samého seba, pretože boli videní ostatnými okoloidúcimi, ako sa verejne pozerajú niekomu do súkromia.

V súčasnosti môžeme sledovať, že niektorí autori nezostávajú len pri klasickej fotografii, ale snažia sa ju prepájať s inými médiami, čo je celkom pochopiteľné. Podobne ako ty na výstave v Galérií Výklad, kedy vlastne príliš nešlo o fotografiu. Plánuješ takýchto projektov viac? Neláka ta ísť touto cestou?

Cez pandémiu, sme s Rudkom Rokošným obnovili tradíciu tmavej komory v našom centre Kubik a odvtedy som v nej zaseknutý. Kombinujem tradičné alebo alternatívne fotografické techniky aj s nejakými presahmi smerom von. Mám naplánované viaceré veci, ale robím na nich nekonzistentne. Skôr sa mi zdá, že práca v komore ma baví viac ako výsledky. Je to relax, digitálny detox. Mám vymyslené objekty pracujúce s fotografiou, ktoré by som chcel vytvoriť, ale stále fotím aj čisto fotografické série na analóg.

Ty však nevystavuješ iba v galerijných priestoroch. Tvoje fotografie mohli byť videné na rôznych viac či menej exponovaných miestach Trnavy napr. v City Aréne (Výstava na Hajzli), Galéria Búdka (Mladý Csordák) v Spišskej novej vsi alebo výstava Mosty malého mesta. Prečo je pre teba lákavé vystavovať vo verejnom priestore?

Mne sa to spája so streetartom alebo skateboardingom. Zároveň si myslím, že galérie predstavujú nejaký priestor, ktorý je sterilný, inštitucializovane vymedzený a trochu nudný. Moje skúsenosti s galériami sú pozitívne, ale viac sa mi páči pracovať s nejakým atypickým miestom, je to živšie. Vidím v tom strašne veľa možností. Tie projekty sú potom o väčšej slobode. Napríklad Výstava na Hajzli (2015) vzišla z mojej nahnevanosti. Výstavba City Arény v Trnave vznikla za pofidérnych okolností a k tomu je to zas nejaký obchodný dom. Výstava na hajzli bola fotografická výstava sôch nachádzajúcich sa vo verejnom priestore, ktoré som prekrýval plachtou ušitou z nákupných tašiek. Boli teda zhltnuté nejakým monštrom konzumerizmu. Potom som to vystavil na záchode City Arény počas jej slávnostnej otváračky. Bola to v zásade subverzívna, ilegálna akcia, kedy som cez sociálne siete rozposlal v ten deň pozvánky, pretože som ani nevedel, kde sa tie záchody nachádzajú. Fotografie boli nalepené nad pisoármi. Prišli ľudia, bola z toho normálna vernisáž aj s afterparty. Priestor verejných záchodov v obchodnom centre mi dotvoril celú myšlienku. Takže toto je presne tá vec, že v galérií nemáš až tak na čo reagovať. Naopak výstava Trnavské mosty alebo Mosty malého mesta (2015) bola oficiálne schválená mestom a bola venovaná hlavne Trnave a Trnavčanom. Zámerom týchto fotografií bolo rozšírenie vizuálneho vnímania obyvateľa malého mesta tak, že poukazujú na zdanlivo nezaujímavé objekty mestskej architektúry. Na schodisko, ktoré je frekventované, ale nepôsobí príliš dobre, som nalepil veľkoformátové fotografie. Najväčšia mala veľkosť 6 x 4 metre a najmenšia 1,5 x 0,5 metra. V rámci jedného schodiska si prechádzajúci ľudia mohli pozrieť všetkých 15 mostov naraz. Formálne som využil “becherovský“ technický štýl. Všetky mosty teda boli fotografované z jednej perspektívy, s jedným objektívom, z podobnej vzdialenosti a za rovnakého osvetlenia. Vytvoril som takú malú typológiu týchto stavieb.

Okrem tvojich samostatných projektov spolupracuješ aj so svojou partnerkou Martinou Chudou. V Nitrianskej galérií ste mali spoločnú výstavu Kým nás ... nerozdelí. Otvorila ti takáto partnerská spolupráca nový prístup k fotografii?

Pre mňa to bolo určite obohacujúce. Ona sa venuje skôr priestorovej a intermediálnej tvorbe. Tým, že spolu žijeme, navzájom sa prirodzene inšpirujeme. Mňa to ťahá “von“ z fotografie a naopak Martina zasa pracovala aj s čistou fotkou. Ako partneri sa o každej jednej veci rozprávame, či už je to autorská vec alebo spoločná. Je to veľmi pekné, ak sa partneri venujú výtvarnému umeniu, lebo majú pre seba pochopenie. Keď som zavretý celý deň v tmavej komore alebo idem na dva týždne niekam fotiť, tak to chápe a rovnako je to aj naopak. Náročnejšie je sa dohodnúť na spoločných dielach a rovnako to bolo aj v prípade spoločnej koncepcie výstavy. Bola to aj skúška ako si niektoré časti inštalácie vyšpecifikovať a ako sa rovnocenne podeliť. Posun pre mňa bol prechod do performance Plyšé (2018), kedy sme chodili do kruhu v plyšových oblekoch. Prvý raz sme mali choreografiu a trénovali sme to na kamerový záznam. Druhú performance sme realizovali priamo na vernisáži, parafrázovali sme performance Imponderabilia Mariny Abramović a Ulaya, kedy obidvaja stáli medzi dverami galérie nahí, pričom diváci museli prechádzať pomedzi nich. V našom prípade sme mali na sebe už spomínané plyšové obleky, a pri prechode divákov sa spúšťal zvuk plyšovej hračky “I love you“. Bol to zážitok pre obidvoch a spoločne sme vybočili z komfortnej zóny témou, ktorú sme rozoberali. Venovali sme sa práve partnerskému svetu a rôznym podobám lásky a intimity. Boli samozrejme aj hádky, pretože vo vzťahu si dovolíš oveľa viac prekračovať určité hranice než s hocikým iným, menej blízkym. No nakoniec sa nám podarilo vytvoriť spoločný konsenzus a veľmi sme si to užili.

Viem, že nie si iba fotograf ale fotografiu aj vyučuješ na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave ako vedúci Ateliéru úžitkovej fotografie na Katedre umeleckej komunikácie. Aké skúsenosti sa snažíš odovzdať svojím študentom?

V rámci pedagogického procesu zameriavam na úžitkovú fotografiu, preto sa ich primárne snažím naučiť základné, ale aj pokročilejšie technické veci. To je taký základ, ale okrem toho sa zameriavam aj na kreatívny proces. To znamená, že ich chcem naučiť ako reagovať na určité zadanie, ako to uchopiť a odkomunikovať, aby nedochádzalo k nejakým nezrovnalostiam. Hlavne mi ide o to, aby si vytvorili zdravé pracovné návyky, teda aby rozpracovávali zadania dopodrobna. Tie zadania, ktoré im dávam, možno trochu viac súvisia s výtvarnou fotografiou než produktovou, ale takto si aspoň overujú základné žánre. Zároveň sa ich témami snažím viesť aj ku kritickej reflexii konzumnej spoločnosti. V podstate vytvárajú akési antireklamy. Fotografov je teraz veľmi veľa, a preto je dôležité do práce vkladať niečo navyše, dať tomu vlastný rozmer. Preto študent potrebuje poznatky z dejín umenia a dejín fotografie. Vysoká škola je v podstate taký simulátor a práve tu si môže vyskúšať čokoľvek. Keď sa zamestnajú, tak im zamestnávateľ alebo klient nebude dávať až taký priestor na experimentovanie. Preto majú päť rokov na to, aby si vyskúšali niečo, na čo možno nebudú mať v budúcnosti čas. Dôležité pre mňa je, aby si počas štúdia vytvorili zaujímavé portfólio a aby mali skúsenosti s viacerými žánrami. Zároveň je super, že sa pri nich veľa učím aj ja sám.

Dizertačnú prácu si obhájil v roku 2019 pod vedením doc. MgA. Jozefa Sedláka, čo je významná osobnosť slovenskej fotografie. Myslíš že ťa nejakým spôsobom ovplyvnil alebo si sa formoval ako nezávislá individualita?

Určite ma ovplyvnil a to zásadným spôsobom. Fotografoval som už pár rokov predtým ako som sa s ním stretol na škole. Vtedy som si myslel, že mi fotografovanie celkom ide, ale pri prvej konzultácií, kedy som mu priniesol nazväčšované fotografie mi povedal: „Nepochybujem, že ste hlboký človek, ale fotografovať neviete.” On si to vraj nepamätá, ale ja si to pamätám až príliš, nebolo mi potom najlepšie. Vyhecoval ma a po mesiaci som prišiel opäť s novými vecami a vtedy povedal: „Veď vy viete fotiť“. Začal som chodiť do jeho ateliéru a neskôr sme sa spriatelili. Ovplyvnil ma, ale aj v takých smeroch, ktoré si ani neuvedomujem. Samozrejme určite mám svoj autonómny program, ale každopádne to iné zmýšľanie a humor pri práci mám práve od neho. Skrz štúdium mi otvoril myseľ, videnie, vnímanie a viedol ma k dokumentárnej fotografii či sociologickým konceptom, ktoré som rozvinul aj na doktoráte. Nedávno sme mali spoločnú výstavu vo Viedni s názvom Goral všade (2022). Spoločne sme fotografovali Goralov zo Slovenska, Poľska, Ukrajiny a ich slávnosť v Starom Smokovci, kde sa každoročne schádzajú. Teraz sme kolegovia a najmä priatelia. Je mojím fotografickým otcom, ktorému vďačím za veľa.

V jednom rozhovore si povedal, že na Slovensku je málo teoretikov fotografie a chcel by si sa uberať aj týmto smerom. Nie len ako fotograf, ale aj teoretik. Podarilo sa ti to nejakým spôsobom realizovať?

Bol som vtedy premotivovaný a bolo to trochu ambiciózne tvrdenie, no každopádne v rámci pôsobenia na vysokej škole publikujem nejaké články každý rok. Potvrdilo sa mi ale čo som si myslel, že keď sa rozhodnem napísať dizertačku, tak sa len veľmi ťažko donútim písať a radšej budem fotiť. Teraz pochybujem, že by som sa dostal na úroveň etablovaného teoretika. Rád to prenechám nejakému kolegovi, ktorý radšej píše ako fotí.

Chystáš niečo nové?

Mám rozrobené dve - tri série a popri tom si stále dofocujem Mapovanie inej kultúry. V poslednej dobe sú to ale skôr uvoľnenejšie a humorné veci, ktoré ma bavia. Pomaly sa mi to zbiera, takže uvidíme čo potom s tým. Mám naplánovanú aj veľkú sériu autoportrétov, to je ale seriózna práca. Čo mám nové je to, že ma prijali na štúdium do Opavy (Institut tvůrčí fotografie, Slezská univerzita v Opavě), tak som zvedavý, kam ma to posunie.