Zuzana Pustaiová

Milý čitateľ, milá čitateľka. Vitaj v povojnových rokoch Ružomberka, v okolí tohto mesta a tiež na iných miestach Slovenska. Udalosti sú zachytené objektívom môjho fotoaparátu Flexaret. Týmito slovami nás autor víta v úvode jeho novej knihy a otvára nám svoj príbeh.

Do ruky sa mi dostáva nová monografia Fedor Polóni. Obvykle keď dostanem do ruky knihu, ako prvú zhodnotím obálku, pozriem si tiráž, narýchlo ju prelistujem, prezriem si kvalitu tlače, voľbu papiera a všetky formálne náležitosti, ktoré by mala mať dobre spracovaná fotografická publikácia. Tentokrát je to však iné. Otvorím obálku a to, čo ma prekvapí, je nekonečná striebristá plocha, vďaka ktorej mi v podvedomí vyskakuje množstvo otázok. Aký je ten tajomný príbeh, ktorý sme doposiaľ nepoznali?

Kto je Fedor Polóni a prečo vznikla táto kniha? Fedor Polóni (1939) sa narodil v Martine. Fotografovať začal v roku 1950, kedy sa stal členom školského fotokrúžku. Okrem možnosti využívania školskej fotokomory si autor zhotovil malú tmavú komoru v chodbičke pred kúpeľňou, kde si fotografie začal vyvolávať. Už v roku 1952 sa stáva členom fotoklubu Okresného domu osvety v Ružomberku a prvýkrát sa predstavuje už o rok neskôr na fotoklubovej výstave v roku 1953.

Hneď v začiatku knihy sa zoznamujeme s rodinnou históriou, konkrétne s Polóniovskou vetvou jeho otca a Kusyovskou vetvou jeho matky. V úvodných textoch sa opakovane spomína obyčajnosť, všednosť a bežnosť. A práve táto magickosť obyčajného okamihu je tu neuveriteľne všadeprítomná. Fotografie cítime. Emócia, ktorú v nás zanechávajú, je totiž tá rozhodujúca, ktorá ovplyvní, ako dielo v konečnom dôsledku prijmeme. Jednou z prvých fotografií v knihe je fotografia Štúdia hlavy (1957). Ide o portrét muža ležiaceho na zemi, je obkopený náručou borovicového keru. Profil muža, jeho tvár zaliata „zlatistými“ a hrejivými lúčmi slnka, vytvára harmóniu, pocit pokoja, blaženosti a nekonečnosti. Štúdia hlavy zároveň odkazuje na štúdium post mortem fotografií, ktoré si mnohé rodiny dávali zhotoviť pri poslednej rozlúčke s členom rodiny. Rovnako v oboch prípadoch je portrétovaný zachytený v hlbokom spánku a expresia jeho tváre naplno žiari pokojným dojmom. Práve pokoj, ktorý snímka vyžaruje, môže byť jej rozhodujúcim okamihom, no v zlomku sekundy sa stlačením spúšte táto harmónia rozplynie a autor nás vytiahne z letargie. Štúdia hlavy sa nachádza v kontraste s diptychom zívajúceho muža, ktorý kypí energiou a radosťou. Ten je akýmsi rušivým protikladom, no zároveň prirodzeným pandantom fotografie na protiľahlej strane. Mohli by sme tu hovoriť o dvoch paralelách. O živote po smrti a kvetnatom živote.

Kniha je formálne rozdelená do štyroch kapitol - človek, miesto, mesto a krajina. Fedor Polóni zachytáva široké spektrum života človeka. Sú to rodinné portréty, deti pri rôznych hrách, prechádzkach lesom či len bezstarostne pobehujúce po parku či ulici. Jeho oku však neuniknú ani starci a stareny. Kolobeh života sa tu miesi s fotografiami kostry v hrobke po výkopových prácach či samotného pohrebu. O tom, že bol Fedor členom fotoklubu a stretával sa s ďalšími nadšencami pre toto médium, svedčí aj zastúpenie portrétovaných s aparátom. Nájdeme medzi nimi aj litovských fotografov Aleksandrasa Macijauskasa či Atanasa Sutkusa. Snímka Atanas Sutkus z roku 1970 zachytáva, ako tento fotograf z bezprostrednej blízkosti skúma svoj objekt pozornosti - pravdepodobne vidieckeho muža. Keďže starcovi nevidíme do tváre, vnímame len náznak jej siluety. Je len na predstavivosti diváka, aby v predstavách hľadal to, čo Sutkusa na mužovi tak zaujalo.

Miesto nereprezentuje len samotné priestory, fotografie bez ľudí sú striedané s priamym záznamom človeka v krajine – sú to ľudia na výlete či pár hľadiaci na torzo hradu na vrchole kopca. Autor nás vťahuje do priestorov, ktoré sa nám javia byť známe, a predsa sú niečím vzdialené. Mnoho fotografií v nás zanecháva dojem atmosféry pred alebo po apokalypse, zachytáva dnes už neexistujúce zákutia či pohľady od Ružomberka až po Bratislavu, kde Polóni externe študoval na Slovenskej technickej univerzite. Monumentalita stavby a priestoru je často umocnená zdrobnenými postavami na obrazoch.

Zaujímavým momentom v radení fotografií v publikácii sa tu stáva “náhodné” otočenie snímky. Fotografia Hra tieňov (1975) v nás vzbudzuje množstvo otázok. Prináša netradičný uhol pohľadu, kedy sa z tieňov stávajú ľudia a z ľudí tiene. Zdatný čitateľ však ihneď pochopí, že je fotografia zámerne pootočená a keď sa na ňu pozrieme z uhlu snímania zistíme, že ide o úplne bežný nadhľad. Čo však zostáva neznáme, je odpoveď na otázku, kto bol strojcom tejto hry - samotný autor, editorka či dizajnér publikácie? Nejde len o prvoplánové zaujatie čitateľa?

Ružomberok bol v minulosti priemyselným mestom. Priemyselné areály dotvárajú kolorit mesta, keďže sa tu nachádzala tehláreň, bryndzáreň, tepláreň či zápalkáreň. Polóni bol jeho súčasťou. Diptych Odstrel Sulfitovej veže - sekvencia I, II (1960) nám okamžite pripomína tvorbu manželov Becherovcov, ktorí svoje celoživotné dielo zasvätili konceptuálnemu dokumentovaniu industriálnych stavieb. Na rozdiel od nich sa však Polóni nesnaží zachytiť ich “nesmrteľnosť”, ale svoj fotoaparát tasí v okamihu deštrukcie tejto veže. Zaujímavá je i paralela s projektom francúzskeho fotografa Swena Renaulta (1990), ktorý o viac ako štyridsať rokov neskôr vytvoril projekt Killing Bechers (Deštrukcia Becherovcov) (2013), interpretujúci odkaz tejto slávnej umeleckej dvojice prostredníctvom vlastnej typológie vodných veží počas ich deštrukcie. Veľmi dôležitou súčasťou histórie mesta Ružomberok je aj povodeň v roku 1958. Mala na mesto pomerne zásadný vplyv - bola ničivá, vytopila papierne a textilku, zničila domy a cesty, strhla mosty. Okrem pohľadov na rozbúrený Váh, domy, ktoré čiastočne strhla voda a ľudí, bezradno sa prizerajúcich na ničivú silu prírody, sa tu objavuje snímka chlapca na provizórne vyrobenej plťke. Ako jediný sa vydáva v ústrety živlu. Ostatní okoloidúci a dvaja chlapci sediaci na chodníku sa prizerajú jeho možno aj boju o prežitie. Kolorit mesta okrem bežného života dotvárajú aj kultúrne udalosti. Polóny pri nich nesmel chýbať. Preteki na motorkách či prvomájové oslavy dopĺňajú pohľady do ulíc, na trhovisko či priemyselné areály.

Autorovu lásku k horám a prírode sme mohli spozorovať už na predošlých stranách publikácie. Navštívil mnoho turisticky významných miest od Tomášovského výhľadu v Slovenskom raji, cez Poľanu, Liptov až neodmysliteľne po Vysoké Tatry. Jeho oku neunikli ani bezvýznamé maličkosti ako je kôra stromu, kosodrevinový porast vytvárajúci dokonalú štruktúru či povrchy skál. Krajinu spoznával predovšetkým doma, ale i za našimi hranicami. Fotografie triptichov Matternhorn I-III (1976) a Pod Rozsutcom I-III (1976) sú v kontraste s akousi autorovou dosiahnuteľnosťou. Kým na ikonický vrchol Matterhorn hľadí len z pohľadu svojej záhrady a pohľad reprodukuje v publikácii, Rozsutec sa stáva dosiahnuteľným, prítomným v konkrétnom čase a priestore.

Fedor Polóni celý život fotografoval na analógový materiál a fotografie si aj sám vyvolával. Práve striebro, ktoré je základom chemického procesu čiernobielej analógovej fotografie, sa stáva výbornou odkazom na analógový poces vzniku fotografií. Strieborná farba je použitá v typografii v kombinácii s razbou na chrbte knihy a na obálke, hrany publikácie sa ligocú akoby zrniečkami striebra a samotnú predsádku tvorí nekonečná zrkadlová plocha. Táto referencia zároveň odkazuje na prvopočiatky vzniku fotografie, kedy boli dagerotypické snímky označované za zrkadlo s pamäťou.

Monografia Fedor Polóni vznikla z potreby zmapovať celoživotné dielo, ktorému sa doposiaľ nedostalo pozornosti. Autor totiž fotografuje už neuveriteľných 75 rokov. Publikáciou nás sprevádza rozprávanie samotného autora. Približuje nám jeho spomienky a zasadzuje fotografie do miesta, času a priestoru. Spomienky tvoria typograficky výrazný prvok, ktorý nás vždy preberie z pokojnej letargie.

Existujú dva typy autorov. Na jednej strane stoja neoblomní fotografi, ktorí dávajú o sebe vedieť, pravidelne sa objavujú na scéne, prezentujú verejnosti všetky nové diela a táto spätná väzba ich poháňa vpred. Druhú stranu tvoria tiché myšky. Sú to “neviditeľní” fotografi, ktorý celý život až obsedantne všetko zaznamenávajú, vnímajú svetlo, uhol. Sú vždy tam, kde je potrebné byť v pravý čas, zaznamenávajú nepatrné okamihy života tak, ako by sme si ich my iní nikdy nevšimli. Avšak ich dielo ostáva ukryté pred svetom, je doma v šuplíkoch. Neraz sa ich dielo odhalí, až keď nie sú medzi nami. Z dejín poznáme mnoho takýchto príkladov – či už ide o Vivian Mayer, opatrovateľku, ktorá celý život fotografovala všetko okolo seba alebo ruského fotografa Valery Faminsky, ktorý v máji 1945 neuveriteľne humanisticky nafotil Berlín po bombardovaní. Ich diela sa však našli až o desaťročia neskôr. Fedor Polóni je naším lokálnym objavom a máme neuveriteľné šťastie, že sa jeho dielu dostáva pozornosť ešte počas jeho života.

Knihu si viete kúpiť u nás v e-shope → Fedor Polóni - Monografia
– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!