Lena Jakubčáková, Mária Piatriková

Výstava: Genearcheohistoriografia / autorky: Lena Jakubčáková a Mária Piatriková / kurátor: Branislav Štěpánek / organizátori: pointA o. z., FOTOpotulky 2024 - mikroFESTIVAL súčasnej slovenskej fotografie / spoluorganizátor: Mestské kultúrne stredisko v Humennom / miesto: Výstavná sieň Mestského kultúrneho strediska v Humennom / trvanie výstavy: 6. 9. 2024 – 7. 10. 2024

Lena Jakubčáková, Jáchymov, 2023

Výtvarná spolupráca autoriek Leny Jakubčákovej a Márie Piatrikovej nevznikla plánovane. Obe autorky sa v rôznom čase zúčastnili tvorivých rezidencií v Jáchymove, organizovaných kreatívnym centrom Vzbuďme Vary. Prostredie uránových baní, predstavujúce akýsi archetyp miesta, kde hrubá komunistická perzekúcia ničila životy nevinných ľudí, vytvorilo pre každú z nich podhubie pre vlastný tvorivý proces. Súhra ideových východísk vyšla na povrch až neskôr, a výsledkom je spoločná „dvojautorská“ výstava.

Mária Piatriková sa vybrala po stopách svojho starého otca, ktorý strávil v jáchymovských pracovných táboroch niekoľko rokov života. Nikdy ho nemala možnosť osobne poznať, vedela o ňom len z rodinného rozprávania a zo spisov Ústavu pamäti národa, zahŕňajúcich záznamy z vypočúvania a súdne rozhodnutia, ako aj z informácií českého archívu bezpečnostných zložiek. Z nich vyplýva, že Piatrikovej starý otec pracoval v tábore Nikolaj ako elektrikár.

Sústredila sa preto na hľadanie reziduálnych stôp a ostatkov – drôtov, káblov, izolátorov, vypínačov a ďalších elektrických zariadení na opustených, schátraných budovách, kde kedysi jáchymovskí väzni žili a pracovali. Sú to poslední svedkovia doby. Po väčšine stavieb dnes takmer niet ani stopy a existenciu niekdajšieho tábora Nikolaj pripomínajú iba nenápadné, sotva poznateľné zvyšky základových kameňov v prírodnej krajine. Prostredníctvom fotografií Piatriková odkrýva miznúcu pamäť miesta a metaforicky v prenesenej rovine tak sprítomňuje svojho starého otca i vzájomné rodinné puto. Podrobnejšie písomné záznamy z obdobia jeho pobytu sú možno uložené niekde v českých archívoch a autorka po nich stále aktívne pátra. Asi nebude možné hodnoverne potvrdiť, či sa na inštalácii a oprave tých zariadení, ktoré Piatriková fotografovala, mohol jej starý otec skutočne podieľať. Avšak zároveň nemôžeme s istotou vylúčiť ani možnosť, že cez nepriamu vizualizáciu neprítomnej či nežijúcej osoby (alebo hoc iba jej idey) je možné verne a pravdivo ju materializovať – v predstavách, gestách i konkrétnych činoch.

Iný prístup zvolila Lena Jakubčáková. Ako dokumentárna fotografka dlhé roky fotografovala prostredie väzníc a svet odsúdených najmä na východnom Slovensku. V jáchymovských táboroch bola väčšina väzňov internovaná nespravodlivo, z politických dôvodov. Jakubčáková preto prišla s predstavou očistného rituálu. Angažovala preň dve mladé tanečnice a požiadala ich, aby formou súčasného tanca pomyselne oslobodili dané miesta od hrozných príkorí, ktoré sa tu po celé roky diali. Celú performanciu fotograficky zaznamenala, čím postavila síce efemérny, ale výrazovo silný monument podobne, ako sa na bývalých bojových poliach stavajú vojnové pamätníky hrdinom bitiek.

Autorské prístupy a motivačné východiská oboch umelkýň sa javia byť rôznorodé, ale len na prvý pohľad. Úsilie o extramateriálne, duchovné gesto, vyjadrené vo fotografickej forme, je zároveň aktom zmierenia. Zmierenia sa s údelom predkov i pasivitou spoločnosti, ktorá ich politické prenasledovanie umožnila a prehliadala. A tiež zmierenia sa s neblahým osudom miesta zneužitého na neprávosť. Tým, že ako diváci si toto zmierovacie gesto uvedomujeme a vnímame ho na vystavených fotografiách, umožňujeme mu transcendovať z individuálnej skúsenosti (bytostne sa dotýkajúcej oboch autoriek) do univerzálneho humanistického posolstva.

Ako kedysi presvedčivo poznamenal svetoznámy juhoafrický umelec William Kentridge v interview pre galériu Tate: Umenie musí brániť neurčitosť. Kentridge mal na mysli najmä potrebu spochybňovania jasných súdov a výrokov, často prítomných v politických vyhláseniach, pretože tie často bývajú len prejavom nedostatku skúseností či necitlivosti. A čím napokon boli jáchymovské trestanecké anabázy, ktoré sa mohli uskutočniť len s využitím bezohľadnej moci, podporovanej širokou úradníckou mašinériou?

Mária Piatriková i Lena Jakubčáková mohli umelecky reagovať kritickou obžalobou. Získavať forenzné dôkazy, publikovať usvedčujúce písomnosti z archívov. Rozhodli sa ale inak – vyrovnať sa s minulosťou prejavom hlbokej ľudskosti, presahujúcej politické presvedčenie, náboženskú vieru či svetonázor. Takto prevedené a chápané zmierenie dáva celému projektu skutočný zmysel.

Na viaceré roviny diela ako celku odkazuje názov výstavy: genealogickú, hľadajúcu príbuzenské prepojenie, alebo jednoducho len obyčajný ľudský osud; archeologickú, dokladujúcu existenciu jednotlivých artefaktov; a napokon historiografickú, odkazujúcu k vytváraniu si vzťahu k vlastnej minulosti – často i trpkej a nechcenej, ale hodnej pripomínania.

Mária Piatriková, Jáchymov, 2024

Lena Jakubčáková, Jáchymov, 2023

Mária Piatriková, Jáchymov, 2024

Lena Jakubčáková, Jáchymov, 2023

Mária Piatriková, Jáchymov, 2024

Fotoreport výstavy nájdete tu.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!