Mária Mišková

V nadväznosti na Históriu fotoklubu Reflex v Humennom Vám prinášame prehľadne spracované stručné profily jednotlivých vybraných fotografov, pôsobiacich v minulosti i súčasnosti v Humennom.

Václav Feigl (1894 Terezín – 1968 Humenné)

Fotograf, spoluzakladateľ fotoskupiny pri Klube slovenských turistov a lyžiarov v Humennom. Do Humenného prišiel v roku 1917 ako príslušník československých légií v Rusku, keď sa v krajinskej nemocnici liečil zo zranení. Po skončení 1. svetovej vojny sa v Humennom natrvalo usadil a založil si rodinu. Po svojej svokre, fotografke Márie Dulavej, zdedil v centre mesta fotografický ateliér. Druhý ateliér prevádzkoval v Michalovciach. Ako jeden z prvých fotografov v regióne sa popri komerčnej činnosti venoval aj voľnej fotografii. V centre jeho fotografického záujmu bola predovšetkým rodina pri rôznych udalostiach (portréty, pobyty v prírode, štylizované záznamy detí a i.). V rámci oficiálnych zákaziek plnil potreby a záujmy požiadaviek spoločenského charakteru – svadby, pohreby, cirkevné slávnosti, sprievody, školské výlety a absolventské fotografovania.

Jeho ateliérová tvorba v začiatkoch niesla znaky dobového štylizovaného prístupu, akým bol pátos v postoji a geste portrétovaných, v aranžovaní prostredia nábytkom, drapériou alebo ornamentálnym závesom ako secesného prvku v kompozícii (napr. Svadobný deň, 1923; Maškarný bál, 1924; Sestry, 1925; Amor, 1925). Minimálne v podvedomí fotografa išlo o úsilie vyrovnať sa umeleckej hodnote maľby, keď namiesto priameho záznamu skutočnosti používal rôzne ateliérové kulisy, takže snímky pôsobili umelo a inscenovane. V rámci vývoja fotografie na prelome storočí bola táto túžba vytvárať umenie v intenciách súdobého maliarstva. Do fotografického obrazu sa premietala imitácia sentimentálnych scén a alegórií. Tento vplyv neobišiel ani periférne ateliéry, ktoré sa začali na Slovensku rozbiehať (Moje deti, 1929; Do školy, 1932 a i.).

Z výpovedí potomkov Václava Feigla vieme, že absolvoval niekoľko fotografických inštruktáží. Zároveň nové výrazové prostriedky objavoval v rámci svojho samoštúdia. Niektoré snímky tónoval do hneda, čo bola tiež jedna z ciest, ako estetizovať skutočnosť. Postupom času svoj fotografický rukopis uvoľňoval. Zobrazovaných komponoval do vzťahov, čím medzi nimi vznikla istá vizuálna komunikácia. Mierny úklon hlavy a úsmev smerovali k civilnejšiemu a autentickejšiemu výrazu (Portrét, 1937). Vychádzal z ateliérového fotenia, postavy včleňoval do prirodzeného prostredia krajiny, dvora či ulice. Požiadavka dokumentácie významnej udalosti ho priviedla k reportážnemu spôsobu vyjadrenia deja v sekvenciách. Bola to výzva na zmenu v pracovnom prístupe (Rodinný výlet. Okolo 1928, Siesta. Okolo 1927, Popoludnie 1939 a i.). Dochované fotografie z rodinného archívu jeho vnuka Františka sú dokladom, že sa dokázal tvorivo vysporiadať s akoukoľvek témou

Václav Feigl bol spoločenský človek a rád svoje poznatky a skúsenosti odovzdával mladším s cieľom, aby vo fotografii pokračovali svojou cestou. Neváhal zasvätiť do fotografického remesla mladších Humenčanov Arnošta Kardoša a Ladislava Töröka, ktorých povzbudzoval k založeniu vlastných fotografických ateliérov. Takto sa v medzivojnovom období v Humennom vytvorili predpoklady pre rozvoj fenoménu fotografie nielen ako prostriedku s významom niesť informáciu, ale aj ako nositeľa sociálneho a záujmového diskurzu.

Mikuláš Aurel Keresztény (1910 Koroľovo – 1969 Litvínov)

Narodil sa v dedinke Koroľovo pri Mukačeve na Podkarpatskej Rusi. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Berehove a teologické v Užhorode a Prešove. Kňazskú vysviacku prijal v Katedrálnom chráme Povýšenia sv. Kríža v Užhorode (1935). V rokoch 1938 – 1950 bol kaplánom v Humennom a Sopkovciach. Jeho veľkým koníčkom bolo fotografovanie. Bol aktívnym členom fotoskupiny pri Klube slovenských turistov a lyžiarov v Humennom. V decembri 1943 sa v Humennom aj za jeho účasti uskutočnila prvá výstava fotografií slovenských fotoamatérov. Ďalšie výstavy absolvoval v Spišskej Novej Vsi, Kežmarku, v Banskej Bystrici a Bratislave. Spomienky jeho bývalých žiačok zaznamenávajú ocenenie – Zlaté jabĺčko na výstave fotografií vo Francúzsku. Keresztényho fotografie sa objavili aj v dobových kalendároch a časopise Misia. Námety nachádzal vo svojom najbližšom okolí, v krajine pri sútoku riek Laborca a Cirochy a v miestach svojho pôsobenia (Humenné, Hažín, Sopkovce, Kudlovce, Kamenica). Často fotografoval deti a mládež, ktorým venoval celý svoj apoštolát a zároveň ich zaúčal aj do tajov fotografovania. V rámci „Akcie P“ (likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950) ho internovali do tábora nútených prác v Novákoch, neskôr do Hlohovca a nakoniec do sústreďovacích táborov v Pezinku a Podolínci. V roku 1951 bol z Podolínca prepustený a vysídlený do Čiech. Pôsobil v Turnove ako krmič kráv a ošípaných. Následkom nešťastného pádu a operácie hlavy trpel po zvyšok života zdravotnými problémami. Jeho posledným pracovným miestom boli Chemické závody v Litvínove, kde 25. januára 1969 zomrel. Miesto jeho posledného odpočinku v spoločnom hrobe nie je známe.

V období medzi dvoma vojnami dominoval v slovenskej fotografii „obdiv ku krásam Slovenska“, jeho krajiny, prírody, vidieckeho človeka a jeho života. Ako hlavného predstaviteľa tohto prúdu považujeme Karola Plicku. Je známe, že Plicka ako dôsledný etnograf, fotograf, filmár robil svoje výskumy aj na severovýchode Slovenska. Dôkaz, či sa Keresztény s ním a jeho tvorbou stretol osobne, neexistuje. No spôsob fotografického videnia sveta ich v určitých náznakoch spája. Aj u Keresztényho sa stretneme s istou mierou neostrosti obrysov, difúznym svetlom a protisvetlom, ktoré dodávali fotografiám osobité „impresionistické“ čaro. To bolo mimoriadne vhodné pre fotografovanie idylických výjavov zo života vidieka. Fotografoval ľudí na poli, na lúkach, pri praní v rieke, na priedomí, pri modlitbe pred kostolom, v krojoch aj pracovných odevoch. Všetky prvky na jeho fotografiách sú presne a detailne zaznamenané. Fotografie majú silný sociálny aspekt, samotní zobrazovaní sú však vo svojom postavení vnímaní dôstojne a pokojne. Aj napriek faktu, že sa autor pri zobrazovaní dobového prostredia stretával aj s prejavmi hospodárskej krízy. Spoločenskokritický podtext vyrastá akoby z pozadia záberov. Možno aj bez priameho zámeru autora. Keresztényho humanistický obsah tvorby sprevádzal živý postreh a presvedčivé fotografické zvládnutie (svetlo, kompozícia, pohybová dynamika a zreteľná formulácia idey). V roku 1995 boli jeho fotografie sprístupnené v Užhorode. Výstava predstavovala symbolický náznak autorovho návratu do vlasti po 45 rokoch od jeho smrti.

Robert Spielmann (1913 Brno – 2006 Humenné)

Pôvodným povolaním staviteľ položil základy svojho fotografického snaženia na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov (1928) ešte ako študent Vyššej priemyselnej školy stavebnej v Brne. Jeho prvým aparátom bol doskový prístroj na formát 4,5 x 6 cm. Neskôr si zadovážil Leicu, vtedy ešte nový a nie veľmi používaný prístroj. Na malých plochách negatívu vytváral nielen dynamicky videné a zachytené detaily ulíc a automobilových pretekov (1929 – 1932), ale aj panoramatické mestské veduty. Po skončení štúdia našiel trvalé pracovisko na východnom Slovensku. Od roku 1938 pôsobil v stavebníctve v Humennom a v Prešove. Ani v novej životnej situácii sa nevzdal fotografie.

V Humennom sa trvale usadil v roku 1947. V čase, keď sa tu úspešne rozvinul amatérsky fotografický život. V roku 1942 sa totiž do Humenného prisťahoval bankový úradník Ladislav Galoch, ktorý sa s veľkou zanietenosťou venoval amatérskej fotografii, jej tvorivým otázkam, ale aj organizačným formám a potrebám. Už na Vianoce roku 1942 založil v meste fotoskupinu Klubu slovenských turistov a lyžiarov (KSTL), pod ktorý amatérska fotografia organizačne patrila. O rok neskôr spolu s pätnástimi členmi fotoskupiny pripravil Galoch výstavu, a to hneď celoslovenskú. V rokoch 1946, 1947 a 1952 Humenčania pripravili ďalšie celoslovenské výstavy, ktoré mali neobyčajný úspech. V roku 1947 bolo vystavených až 227 snímok z celého Slovenska. Robert Spielmann sa spočiatku venoval fotografii iba súkromne a pre potreby svojho stavebného odboru. Neskôr založil a viedol fotografické krúžky mládeže. Na celospoločenských akciách fotografie sa začal zúčastňovať od roku 1939, keď sa predstavil športovými fotografiami na súťaži „Masarykov motocyklový okruh“ v Brne. Po príchode na Slovensko v roku 1948 poslal svoje snímky na prvú celoslovenskú výstavu amatérskej fotografie KSTL vo Svite a v Piešťanoch. V roku 1949 absolvoval prvý celoštátny fotografický kurz pre vedúcich krajských inštruktorských zborov v Zleniciach pri Sázave a v roku 1954 ukončil krajské internátne školenie pre poradcov fotografie v Prešove. V roku 1958 získal v krajskej fotografickej súťaži svoju prvú cenu. Zopakoval to aj o dva roky neskôr opäť v Prešove a zároveň získal čestné uznanie v celoslovenskom kole v Bratislave. Po odchode Ladislava Galocha v roku 1958 fotoamatérsky život v Humennom utíchol. Spielmann však fotografoval a príležitostne vystavoval ďalej. V roku 1975 zásluhou metodického úseku vtedajšieho Okresného osvetového strediska v Humennom začala nová etapa fotoamatérskej činnosti v meste, ako aj v celom regióne v podobe školení, kurzov, súťaží, individuálnych a kolektívnych výstav, neskôr aj podujatí krajského, celoslovenského a medzinárodného charakteru, výmenných aktivít, na ktorých aktívne až do sklonku svojho života participoval.

Fotografický vývin mal u Spielmanna niekoľko podôb. Na začiatku prijímal a s úspechom realizoval estetiku novej vecnosti s jej obľubou detailu, šikmej kompozície, podhľadu i nadhľadu (V zákrute, 1932; Akrobati, 1933; Pohľad zhora, 1933). Mnohé z týchto prvých fotografií sa počas vojny stratili. Zrejme sa v tomto období zaujímal aj o možnosti výtvarnej štylizácie snímok špeciálnymi technikami (izohélia) – napr. Turcovce, 1943. Neskôr, určite aj pod vplyvom školení, prijal dobový menej tvorivý názor, aj keď sa mu snažil vyhýbať. Napr. ateliérový manierizmus portrétov potláčal živosťou v úklone hlavy či v mimike tváre (Martina 1 – 4, 1957). V snímkach architektúry sa popri funkčne dokumentujúcej polohe prepracoval k štylizácii svetlom a svetelnými hodnotami. Dialógom svetlých a tmavých prvkov, motívov a plôch dospel k presvedčivému, svojsky originálnemu obrazovému i emotívnemu výsledku (séria snímok vŕb z rokov 1978 – 1981; Lúčka, 1983; Čaro zimy 1 – 2, 1984). Nikdy neopustil ani priestor výtvarnej fotografie, ktorej účinok často vystaval na montáži dvoch negatívov, uhlopriečkovej kompozícii, negatívnej tlači a tvrdej gradácii. Využil to hlavne na stvárnenie motívov architektúry, technických diel (Symbol priemyslu, 1980; Mrakodrap, 1981; Budovanie priemyslu, 1982), ale aj v sérii zátiší.

Robert Spielmann bol nestorom slovenskej amatérskej fotografie, patril k zakladajúcim osobnostiam fotoamatérskeho hnutia v Humennom, stál pri zrode Fotoklubu Reflex a v jeho prvých rokoch (1981 – 2001) bol aj jeho predsedom. Absolvoval desiatku autorských výstav v Humennom, Košiciach, v Bratislave i poľskom Przemyśli, viac ako 30 kolektívnych výstav. V rokoch 1976 – 2005 sa pravidelne zúčastňoval postupových súťaží AMFO, kde získal množstvo ocenení. V roku 1982 sa zúčastnil medzinárodného salónu umeleckej fotografie FOTOFÓRUM Ružomberok.

V roku 1998 pri príležitosti životného jubilea 85 rokov mu bola udelená Národným osvetovým centrom v Bratislave Medaila Daniela Gabriela Licharda za celoživotnú tvorbu. Zomrel v roku 2006. Od roku 2007 regionálna postupová súťaž a výstava nesie v záhlaví jeho meno. Humenská amatérska fotografia (H/AMFO) Roberta Spielmanna s príslušným rokom.

Filip Harčarik (1945 Fričkovce – 2024 Humenné)

S Filipom Harčarikom sa spájajú začiatky aktívnej fotoamatérskej činnosti v Humennom od roku 1976. Ako stredoškolský učiteľ matematiky a fyziky, rodák z Fričkoviec v Bardejovskom okrese, sa v roku 1969 natrvalo usadil v Humennom. Po absolvovaní 4-ročného diaľkového školenia fotografie (1978 – 1981) v Humennom sa stal hlavným lektorom dvoch cyklov tohto kreatívneho edukačného programu (Humenné 1981 – 1984, Snina 1985 – 1987) pod záštitou vtedajšieho Okresného osvetového strediska v Humennom. Zámerom vzdelávacích aktivít bolo vytvoriť širšiu autorskú základňu a kvalitatívne zázemie pre rozvoj neprofesionálnej fotografie v okrese. Medzi absolventmi Harčarikovho lektorovania boli okrem iných Tomáš Leňo, Jozef Ondzik a Jozef Lauruský, ktorí doteraz obohacujú súčasnú slovenskú fotografickú scénu.

V rokoch 1975 – 1990 patril Harčarik k najaktívnejším autorom, účastníkom mnohých slovenských, československých i medzinárodných súťaží a výstav. V roku 1980 bol v ankete časopisu Výtvarníctvo – fotografia – film zaradený medzi desať najúspešnejších autorov na Slovensku, v roku 1981 získal Cenu ministra kultúry ČSSR v celoštátnej prehliadke, v roku 1983 hlavnú cenu v celoslovenskej súťaži fotografických cyklov a seriálov CASSOVIA FOTO, v roku 1986 prvú cenu v súťaži Zväzu slovenských fotografov. Kolektívne vystavoval okrem slovenských miest niekoľkokrát v Českej republike, USA a Austrálii. Autorsky sa predstavil v Humennom, Košiciach a Dolnom Kubíne. Publikoval v časopisoch Slovenka, Nové Slovo, Čitateľ, Čtenář, Odborár, Nedeľná pravda, Učiteľské noviny, Výtvarníctvo – fotografia – film a i. V roku 2007 Slovenská národná galéria v Bratislave vybrala kolekciu Harčarikových fotografií do rozsiahleho výstavného projektu Aurela Hrabušického a Petry Hanákovej STRATENÝ ČAS? Slovensko 1969 – 1989 v dokumentárnej fotografii. Stál pri založení fotoklubu Reflex (1981) a v rokoch 2001 – 2016 bol aj jeho predsedom.

Ťažiskovo sa venoval portrétu, krajine, dokumentu a architektúre. Harčarik sa vyjadroval v ucelených cykloch príbehov a tematických kompozícií. Motívy videl v nápaditých uhloch pohľadu s citom pre kompozíciu, výtvarnú štylizáciu, dramatickosť a svetelnú gradáciu. V zobrazovaní krajín úpravou tonality umocňoval nevšedné obrazové účinky reflektovanej reality. Jeho portréty dokumentárneho charakteru svojou autentickosťou prinášajú pravdivý obraz sveta, nepoznamenaného oficiálnou obraznosťou socialistického realizmu. Sú sociálnymi sondami v domácom regionálnom kontexte, zobrazujúce človeka v jeho prirodzenom každodennom prostredí. Konceptuálne poňatie týchto snímok je napriek svojej „minulosti“ vizuálnou hodnotou aktuálne aj dnes. Architektúra – jej detaily, zaujímavé výseky, podhľady, nadhľady, prieniky – to boli obľúbené autorove „konštrukčné“ hry so svetlom, kontrastmi línií, plôch a objemov, v ktorých hľadal a nachádzal nespočetné množstvo riešení. Fenomén fotografie – odkrývania často nezbadaného sveta vzťahov a situácií, je veľmi príťažlivý, kreatívny, obohacujúci autora i percipienta. V Harčarikovom prípade to bolo veľké dobrodružstvo, v ktorom uplatnil tvorivý potenciál, remeselné majstrovstvo a skúsenosť. Po roku 1990 napriek autorskej odmlke bol až do smrti stále tým istým nadšencom fotografie. Odovzdával a zúročoval svoje poznatky a skúsenosti v prospech fotografických záujemcov ako lektor a porotca v súťažiach, v rámci príležitostných retrospektívnych výstav a edukačných programov v regióne.

Ľudovít Hruška (1951, Križovany nad Dudváhom)

Rodák z obce v okrese Trnava vyrastal v Trebišove. Po absolvovaní SVŠ odišiel do Bratislavy, kde absolvoval nadstavbové štúdium v odbore obsluha a programovanie výpočtovej techniky. V roku 1977 sa pracovne i rodinne natrvalo presťahoval do Humenného. V rokoch 1977 – 1991 pracoval ako programátor v n. p. Chemkostav a od roku 1991 do 2011 bol správcom počítačovej siete Mestského úradu v Humennom.

K fotografovaniu v útlom detstve ho, ako aj jeho bratov, priviedol otec. Z príležitostnej záľuby, keď na jej začiatku bolo najmä očarenie z fotografickej techniky a procesu vzniku čiernobielej fotografie, sa stal celoživotný záujem. Po príchode do Humenného začal fotografovať na diafilmy a po zariadení vlastnej fotokomory sa venoval čiernobielej fotografii. Na fotografickom dianí v Humennom sa podieľa od začiatku 80. rokov vstupom do fotoklubu Reflex. V rokoch 1981 – 1984 navštevoval fotografický vzdelávací program Diaľkovej školy fotografie, ktorého hlavným lektorom bol Filip Harčarik. Edukačný prínos naštartoval Hruškov tvorivý proces smerom k ideovému obsahu fotografie, hľadaniu a nachádzaniu vlastných tém a im adekvátnych spôsobov vyjadrenia (šport, koncerty, príroda, zátišia atď.). Do roku 1989 pracoval výlučne s analógovým čiernobielym procesom. V roku 2002 začal fotografovať digitálnym fotoaparátom a do popredia jeho záujmu sa dostala farba. Absolvoval celý rad odborných seminárov, fotografických workshopov (2006 – 2015) v Humennom, Bardejove, Leviciach, Ružomberku, v poľskom Krosne, maďarskom Egeri i ukrajinskom Užhorode. Fotografické výsledky rád konfrontuje v postupových i tematických súťažiach a výstavných projektoch (Strom Ružomberok, Fotofórum Ružomberok, Doprava Žilina, Slovensko moje v Banskej Bystrici, Bardaf a medzinárodnom podujatí Al-Thani Awards Photography Competition). Jeho fotografie boli pravidelne vystavované v celoštátnych postupových súťažiach AMFO. Absolvoval autorské výstavy v kultúrnych zariadeniach Humenného, Bardejova a v maďarskom Egeri. Kolektívne sa predstavil v Leviciach, Krosne, Snine a Košiciach.

Rád sa venuje témam prírody, krajiny a jej detailom (Detaily, 2005; Útek z Alcatrazu, 2013 a i.). V architektúre vyhľadáva konštrukčné detaily (Labyrint 1 – 3, 2012) alebo atmosféru daného okamihu vo zvolenom priestore (Nočné impresie 1 – 3, 2009). Zaujímajú ho industriálne motívy a úlohy ľudskej práce v nich (Mátrai 1 – 3, 2010), témy vzťahu krajiny a človeka (Železničné priecestie, 2007; Ukrajina, 2009 a i.) a sociálne témy (Jeseň života 1 – 3, 2009). V tvorbe uplatňuje zmysel pre harmóniu farieb, kompozičný rytmus a obrazovú skratku (Koniec 1 – 3, 2016). Snímky štylizuje výberom niekedy aj širokouhlej optiky a úpravou tonálnych a farebných hodnôt. Často pracuje v rámci tematických celkov.

Ján Miško (1953, Bruntál)

Narodil sa na Morave. Ešte v tom istom roku sa rodina presťahovala na východ Slovenska. Povolaním propagačný grafik, programovo sa venuje kreatívnym činnostiam celý život. A to súčasne vo viacerých odboroch vizuálnej tvorby – fotografii, kresbe, voľnej i úžitkovej grafike, filme, monumentálnych výtvarných technikách, v priestorových výtvarných riešeniach divadelných scén, folklórnych javísk alebo v realizáciách kultúrnych a spoločenských interiérov. V jeho návrhu a realizácii bola riešená výstavná sieň (dnes už bývalého) Vihorlatského osvetového strediska v Humennom, ktorá svojou variabilitou a závesným systémom poskytovala rozmanité výstavné koncepty. Bola stálym výstavným priestorom pre fotografické podujatia v rokoch 1981 – 2016. Do aktivizácie fotoamatérskeho hnutia v Humennom sa zapojil od jeho začiatkov v roku 1975. Do tvorby priniesol výrazný výtvarný aspekt, získaný aj vďaka výtvarnému vzdelaniu. To malo dôležitý vplyv na prebúdzajúcu sa a formujúcu fotografickú základňu v okrese. Bol prvým autorom, ktorý získal v regióne ocenenie z celoštátnej súťaže a výstavy AMFO 1976, v tom čase realizovanej v Martine. Ocenená bola fotografia s názvom Retrospektíva. Aj ďalšie ročníky postupovej súťaže zhruba do roku 1984 mu priniesli umiestnenia. Ján Miško patrí k zakladajúcim členom fotoklubu Reflex, pre ktorý vytvoril logo a podieľal sa na realizáciách viacerých fotografických výstav, na ktorých aj autorsky participoval. Aj keď iné výtvarné aktivity postupne vytlačili fotografovanie do úzadia, sporadicky sa k nemu vracia. Jeho vizuálny cit, zmysel pre kompozičné riešenia, obsahovú i formálnu skratku výpovede, sú vždy cennými radami pre fotografických nadšencov.

V osobnom vyjadrení inklinuje najviac k portrétu, v ktorom podniká psychologickú sondu zobrazovaného, pričom nechýba ľudský obsah záberu (Ján Kalix, 1978; Režisér, 1981; Hrnčiar Ján Halamka, 1980; Portrét z Oravy, 1982). V ďalších portrétoch volí dvojexpozíciu alebo montáž, aby docielil viacvrstevnosť a priniesol do statického obrazu pohyb. Pohybuje sa v priestore dokumentu štylizovaným, len miernym skontrastnením tonality (Premeny 1 – 3, 1979). Túto metódu, využijúc pritom aj širokouhlý objektív, je vidieť aj na fotografiách z roku 1976 – Nádvorie 1, 2. V tom istom roku vzniká aj prvá ocenená snímka humenského autora na celoštátnom podujatí Retrospektíva. Zmysel pre výtvarnú štylizáciu a úspornú kompozíciu uplatnil v sérii Kamene z roku 1979. Rozvíjanie príbehov, ktoré nadobudol v práci s animovaným filmom, mu pomohlo aj v reportážnych fotografických sériách, napr. Jeseň z roku 1979 či Guľky z roku 1980. Obom dominuje svet hier detí, ktorý dnes, uprostred počítačového pretlaku, sa akoby pre súčasnú generáciu navždy stratil.

Jozef Lauruský (1953, Ruské)

Tento rodák z dnes už zaniknutej obce Ruské v Sninskom okrese sa fotografovaniu venuje už od svojich dvanástich rokov, keď mu otec kúpil prvý fotoaparát značky Pionier. O fotografiu sa začal vážnejšie zaujímať v roku 1972 po nástupe na základnú vojenskú službu. V rokoch 1980 – 1983 absolvoval Diaľkovú školu fotografie pri vtedajšom Okresnom osvetovom stredisku v Humennom, ktorej hlavným lektorom bol Filip Harčarik. V tom čase sa Lauruský stal členom fotoklubu Reflex. Dvadsať rokov pracoval ako automechanik v štátnom podniku Chemkostav v Humennom. V roku 1988 nastúpil na pozíciu fotoreportéra vo Výrobnom družstve Pleta v Prešove. V spolupráci s týmto družstvom v roku 1990 otvoril v Humennom prvý súkromný fotoateliér a minilab. V roku 1996 sa osamostatnil založením vlastného minilabu. V roku 2014 odišiel do dôchodku. Žije a tvorí v Humennom. V druhej polovici deväťdesiatych rokov sa stal členom medzinárodného fotoklubu Black & White. Lauruského tvorba je bohato zastúpená portrétmi, krajinou a dokumentami v sólových fotografiách alebo v tematických celkoch. Zúčastnil sa niekoľkých medzinárodných plenérov, samostatne vystavoval na Slovensku i v zahraničí. Jeho fotografie boli vystavené v rámci projektu Unofficial (2008) Lucie Nimcovej v Open Gallery v Bratislave, výstavy Stratený čas? Slovensko 1969 – 1989 v dokumentárnej fotografii (2007, SNG, Bratislava), Rusíni (2012, Dvorana Ministerstva kultúry, Bratislava), Profily (2010, Eger, Maďarsko), Starina – voda viery (2019, Kaštieľ Snina) a i.

Významnú súčasť Lauruského tvorby tvoria dlhodobé projekty. Moji rodáci – celoživotný projekt o histórii, živote, presídľovaní a návratov do rodnej obce Ruské; Cesta – projekt z tradície a života pravoslávnej cirkvi na Slovensku; Chemkostaváci – príbeh významného stavebného podniku v bývalom Československu cez prizmu autora ako jeho dlhoročného zamestnanca; Architektúra – hľadanie estetiky detailov a celkov architektonických diel; Vernisáže – cyklus reportáží z rôznych podujatí; Portréty – psychologická sonda zobrazovaných; Artefakty vojny – výskumný koncept, v ktorom sa autor zaoberá dokumentovaním rekonštrukcií bojových operácií, zvyškov dobových zbraní a munície v Prešovskom kraji, a projekt Krajina rozdelený do tematických celkov: Strom, Voda, Tráva, Kameň. V posledných rokoch sa autor venuje aj počítačovej grafike, v ktorej spája fotografiu s kresbou, vytvárajúc pritom nové esteticky pôsobivé kombinácie.

Pozoruhodným projektom v jeho tvorbe predstavuje cyklus Pohľad z môjho okna – 47-ročné pozorovanie a mapovanie života, krajiny a ľudí vo všetkých časových a ročných obdobiach z okna na dvanástom poschodí autorovho bytu. Nezvyklé uhly snímania, neustále zmeny, odohrávajúce sa v „panoráme“ možností snímania (na chodníku, okolo rieky a na rieke, krajina v pozadí, atmosférické premeny počasia...), umocnené svojráznym videním a vizuálnou kultiváciou, fotografickou skúsenosťou, trpezlivosťou a pripravenosťou aktuálne zachytiť nevšednosť okamžiku, dokladujú originálny autorský koncept. Rozsiahly súbor fotografií nás presviedča o fakte, že aj v zdanlivo monotónnej téme či v nepovšimnutom okolí citlivé oko fotografa zachytí nielen jeho dokumentárnu podobu, ale aj esteticky účinnú „novú realitu“. Autor rád poznamenáva, že za zaujímavou fotografiou nemusí cestovať do exotických krajín. Pohľad z môjho okna je časovozberným výskumom „výseku“ prostredia, ktorým prebehli rôzne spoločenské a dejinné zmeny, v dôsledku ktorých sa menilo aj autorom skúmané prostredie v okolí jeho bytu.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!