Gréta Čandová

Gréta Čandová (1991) študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a v rámci študijného pobytu aj na Varšavskej Univerzite. Pracovala ako sprievodkyňa v Centre polárnej žiary na Islande, vypomáhala ako dobrovoľníčka v Nepále pri stavbe školy a v rodných Košiciach sa venovala práci s rodinami bez domova a prístupu sociálneho bývania Housing First.

Na prvom mieste bolo pre ňu odjakživa písanie. Slovo vníma ako dôležitý vyjadrovací prostriedok, no ako aj sama vraví, občas pri ňom hrozí, že ho človek podvedome štylizuje. Preto sa rozhodla literatúru spojiť s fotografiou. V rámci svojho dlhodobého projektu Človečina navštevuje odľahlé dediny na Slovensku, ktoré dokumentuje a popritom si zapisuje príbehy miestnych. „Snažím sa s fotografiou pracovať čo najprirodzenejšie. Ide mi o to odfotiť ľudí tak, ako si sami sadli, ako im je pohodlne a dobre. Nesnažím sa štylizovať, prikrášľovať. Aj ja sama hľadám čo najväčšiu úprimnosť. Aj k sebe. Hľadám pre seba čo najskutočnejší návrat k jednoduchosti a podstate. K tomu, čo nás spája,“ vraví Gréta Čandová.

Si vyštudovaná novinárka. Ako si sa dostala k fotografovaniu?

Bolo to postupné a prirodzené. Najprv som fotila na kinofilm a začalo ma to veľmi baviť. Taký výraznejší míľnik, čo si pamätám, bol fotokrúžok v centre voľného času v Košiciach. Mala som vtedy pätnásť rokov a fotografka Lena Jakubčáková ma tam naučila v tmavej komore vyvolávať filmy. Bol to pre mňa nový svet. Komora. Pripadalo mi to ako mágia. Niekedy som tam bola zatvorená až do neskorého večera.

Neuvažovala si o tom, že by si šla fotografiu ďalej študovať?

Lena ma v tom veľmi pekne podporovala. Vravela mi, aby som si dala prihlášku na Inštitút tvorivej fotografie v Opave. Neviem, asi som si neverila. Myslela som si, že nemám taký dobrý foťák a vybavenie alebo že sa tam nájdu lepší než ja. Tých dôvodov bolo viacero. Povedala som si, že radšej to budem mať ako hobby. Dala som si prihlášku na geografiu, žurnalistiku a psychológiu. Nakoniec som bola na novinárčine v Bratislave a chvíľu vo Varšave.

Školu si skončila v roku 2015. Potom si išla sama stopom cez Nórsko, kde si prešla od Bergenu až po Lofotské ostrovy. Čo bolo impulzom k tejto ceste?

Dlho vo mne potichu zrelo, že sa chcem vydať na cesty prvýkrát sama. Skúsiť si, ako sa viem alebo neviem vysporiadať s určitými situáciami. Takisto ma vždy lákal sever a plánovala som si tam nájsť, počas cesty, prácu. No majú v tom prsty aj rodičia, lebo nás s bratom odmala viedli k prírode. Keď sme sa narodili, môj otec bol na Špicbergoch a na Mont Blancu, venoval sa skialpinizmu, horolezectvu a jaskyniarstvu, mamka zasa bola vodáčka a majsterka Slovenska v zjazde na kajaku.

Po návrate z Nórska si odišla na Island. Čo si tam robila?

Na Islande som najprv bola rok. Pracovala som tam v Centre polárnej žiary, kde som sprevádzala turistov a mala som na starosti aj prevádzku múzea. Keď som mala voľno, stopovala som po rôznych častiach krajiny. Po návrate som bola cez Vianoce asi dva týždne doma, no potom som odišla do Nepálu, kde som štyri mesiace na úpätí hôr v spolupráci s miestnou komunitou pomáhala ako dobrovoľníčka stavať školu zničenú zemetrasením.

Fotografovala si počas týchto ciest?

Väčšinou. Takmer vždy so sebou nosím foťák.

Ako si vtedy vnímala fotografiu?

Tým, že som na väčšine miest bola sama, vnímala som to ako formu neskoršieho podelenia sa s blízkymi alebo s rodinou. Počas ciest som stretla neuveriteľné množstvo dobrých ľudí, ktorí ma buď zviezli, alebo sa so mnou podelili o svoj domov. Pamäť je ošemetná vec. Je preto zaujímavé sa pozrieť na tie zdokumentované veci s odstupom mesiacov alebo rokov.

Posledné roky pôsobíš v Košiciach. Najprv si v Nadácii DEDO pracovala s rodinami bez domova a zaoberala si sa prístupom sociálneho bývania Housing First, dnes sa venuješ písaniu. Prečo si sa rozhodla vrátiť domov?

Kedysi mi nezávislosť a dobrodružstvo dávali veľa, teraz okrem nich čoraz častejšie vyhľadávam pokoj. Prišiel čas, keď som mala chuť a potrebu sa trochu zakoreniť a byť blízko rodiny. Zároveň ma doma lákalo to, čo všade inde – spoznávať človeka, ľudí, miesta.

Nemala si problém adaptovať sa?

Áno, mala. Už v zahraničí bola pre mňa dôležitá otázka, čo je domov. Ten pocit, že občas sa kdekoľvek cítiš ako doma a všetkému rozumieš a občas si zasa všade pripadáš ako z kompletne inej planéty. Po návrate na Slovensko z Nepálu som túto rozkúskovanosť cítila vo zvýšenej miere. Po takej intenzívnej skúsenosti som si uvedomila, že musím integrovať to, čo ma tam robilo šťastnou. Chcela som si to preniesť sem, no akosi som sa nevedela zakoreniť. Na čas som preto vrátila na Island, chvíľu som potom robila na farme v Portugalsku a na Azorských ostrovoch, kde som pracovala na recepcii hotela. Nakoniec som sa vrátila na Slovensko a žila som asi pol roka v Bratislave. A keď som už bola na Slovensku, cítila som, že ma to viac ťahá domov na východ.

Hovoríš, že si si zvykla klásť otázku, čo je to domov. Od roku 2019 pracuješ na projekte Človečina, v rámci ktorého dokumentuješ slovenské dediny. Zohrávala táto otázka dôležitú rolu v tom, prečo si sa rozhodla pustiť do tohto projektu?

Samozrejme. Po návrate som chcela spoznávať rôznorodé kúty a ľudí na Slovensku. Vnímala som, že to možno bude cesta k zdomácneniu sa. V zahraničí máme také tie „zvedavé“ okuliare. Rozprávame sa s cudzincami, zaujíma nás každý ich príbeh. A keď prídeme domov, povieme si, že sme len doma a zložíme si tie okuliare. Myslíme si, že u nás je to také všedné, ale pritom to tak nie je.

Ako projekt odštartoval?

Začalo to tak, že som si jedného dňa zobrala mapu a pozrela sa, ktorý názov dediny sa mi páči. Alebo to bolo aj tak, že som videla, že je nejaká dedina odľahlá a že tam bude náročnejšie sa dostať. Našla som si v cestovných poriadkoch, že tam ide napríklad jeden autobus za deň. To ma práve na tom zaujalo – obce, ktoré sú už len svojou polohou a infraštruktúrou vnímané ako periférne alebo odstrihnutejšie a možno sa tam preto sústredí menej pozornosti.

V rámci projektu si navštívila obce ako Osturňa, Moravské Lieskové alebo Lovčica-Trubín. Keď si napríklad prišla do Moravského Lieskového, aká bola tvoja prvá zastávka? Kam si po príchode ako prvé zašla?

Nič som si vopred neplánovala. Bolo leto, vystúpila som z autobusu, a že čo teraz. Cítila som, že to bude výzva aj pre moju plachosť, do ktorej sa niekedy scvrknem. Išla som teda do krčmy na čapovanú kofolu, prejsť sa po poliach, nasiaknuť to tam. Našla som si na internete číslo na starostu a zavolala som mu, bol niekde na futbalovom zápase. Odporučil mi ísť do miestneho múzea, tak som sa tam vybrala.

Ako ťa tam privítali?

Boli to úžasní ľudia – dve panie a jeden pán z miestneho klubu dôchodcov. Nadšene mi ukazovali svoju klubovňu a začali sa deliť sa o to, čo im dáva takýto spoločný priestor, aktivity a priateľstvá vo vyššom veku.

Inú skúsenosť som mala, keď som bola v jednej z krčiem. Keď som tam prišla, tak miestni na mňa trochu zazerali ako na cudzinku. Nemala som z toho dobrý dojem, bol to skoro pocit akejsi nevítanosti. Keby som sa však podľa toho riadila a išla preč, tak z celej návštevy mám úplne iný dojem. Našťastie som ostala a na konci dňa som odchádzala s inými pocitmi.

Čo sa zmenilo?

Dali sme sa do reči. Rozhodla som sa, že tam nejakú dobu pobudnem a prejavila som aj záujem počúvať. Ľudia sa potom sami začnú prihovárať. Pre nich je to vykročenie z ich rutiny.

Stalo sa ti to aj viackrát, že ľudia prichádzali za tebou pozhovárať sa?

Áno. Keď som napríklad bola v Osturni, sedela som v krčme a písala si. Chlapík, ktorý sa volal Joži, sledoval pohyb mojej ceruzky po papieri a sám prišiel za mnou, prisadol si a začal mi rozprávať. Začal s tým, čo je mu príjemné. Chcela som ho tam vyfotiť, ale museli sme ísť von pred krčmu, lebo vo vnútri bola tma. Na to mi povedal, že si ešte jedno víno musím dať. Bol obed. Horúco. Mal aj dochrámanú ruku, lebo, ako mi povedal, bicykel zabočil ináč, než chcel. Krčmárka mi o chvíľu na to vraví, že jej svokra - Mařinča – sa so mnou rada porozpráva. O chvíľu som už v kuchyni u nej a dojímame sa spolu a smejeme. S Mařinčou sme sa nasmiali, aj sme si poplakali. Povedali sme si o živote. Boli sme aj na priedomí. Ukázala mi, kde zvykne sedávať vonku a zdraviť ľudí.

Nielen v tomto prípade, ale počas každej návštevy si ľuďom, s ktorými si sa zhovárala, robila portréty. Išla si tam s cieľom fotografovať, alebo ťa ľudia zaujímali skôr z pozície novinárky?

Bolo to aj-aj. Nemala som v sebe pomenovanie, či som novinár alebo fotograf. Išla som sa s nimi porozprávať a popritom ich aj odfotiť. Keď sa s ľuďmi rozprávate, je to ako brána k nim. Po chvíli vám totiž dôverujú, ak z vás cítia úprimný záujem o nich, a vtedy im nevadí, keď ich fotíte. Niekedy sa dokonca aj sami chcú nechať zvečniť. Ak by mal niekto problém s fotením, nebol by to pre mňa dôvod prestať sa s ním rozprávať. Chcela som si ich vypočuť, bola som zvedavá na ich život. Nešla som si na tom budovať renomé.

Vravíš teda, že prvoradé bolo pre teba vypočuť si príbehy ľudí.

Áno, ale nemala som cieľ, že sa musím dostať do ich kuchyne. Bolo to skôr o tom, kto má chuť sa porozprávať o niečom, o sebe, o čomkoľvek, alebo si len tak posedieť. Stali sa však z toho dosť hlboké prepojenia. Neviem, či ja mám to šťastie, alebo čím to je, no tí ľudia mi akosi dôverujú a ja sa ich dôveru snažím preto nesklamať. Mňa to úprimne zaujíma, čo mi hovoria a oni to asi aj cítia.

Niekto sa ma aj pýtal raz, ako viem, že mi tí ľudia hovoria pravdu a svoje výpovede neprikrášľujú. Mne je však jedno, čo mi kto hovorí, a ako sa kto vníma alebo čo chce povedať. Nie som tam za policajta. Chcem, aby sa ľudia pri mne uvoľnili. Pre mňa je to jednoducho moment. Beriem ich príbehy ako celok a nesnažím sa ich romantizovať.

Prečo je pre teba také dôležité sa zhovárať s miestnymi?

Vďaka rozhovoru druhých ľudí viac chápeme, menej ich škatuľkujeme. Veľa situácii totiž vzniká tak, že si povieme, že ona je volička tej a tej strany, a tým pádom si myslíme, že máme o nej utvorený obraz. Ale vďaka rozhovorom rozrieďujem tie definície a zisťujem, že máme oveľa viac spoločného. Vždy to bolo dôležité, no dnes je to obzvlášť dôležité, aby sme sa viac chápali a zbližovali. A často vďaka druhým pochopíme aj seba a svoje veci.

Spomínaš, že si si spolu s miestnymi aj poplakala. Na fotkách to pritom nie je vidieť. Bol to z tvojej strany cieľ ukázať obyvateľov dedín len v lepšej chvíli?

Je to zaujímavý postreh. Je to tým, že v momente, keď sa dojmú, alebo si poplačeme, to beriem tak, že vtedy nefotografujem. Niekedy si poplačú aj cez smiech, a niekedy mi ľudia hovoria, že sa pri mne dobre cítia.

Uvedomujem si, že vo chvíli, keď vravia o úplne najťažších veciach, tak by to možno bola najlepšia, najsilnejšia fotka zo série. Ja tam však nie som úplne preto. Pre mňa je prednejšie, aby sa dobre cítili. Nemám ambície spraviť čo najfantastickejšiu fotku. Samozrejme, ak pri niektorých z tých prípadov budem cítiť, že to chcem robiť a že ten človek to bude chcieť mať zaznamenané, tak to zachytím, ale inak nie. Je to stále otvorená séria.

V rámci sérii fotiek nezachytávaš len ľudí, ale aj okolité prostredie – krčmu, záhrady, ulice, klub dôchodcov, vďaka čomu ponúkaš širší pohľad na dedinu. Prečo si zvolila takýto prístup?

To najhlavnejšie, prečo som tam išla, boli ľudia a ostatné veci som fotila v rámci prestávok medzi rozhovormi. Bolo pre mňa dôležité navnímať si to prostredie pre pochopenie príbehov, keďže život ľudí sa viaže k danému miestu. Chcela som mať záznam aj pre seba. Aj podoba samotnej dediny sa mení vplyvom rôznych nielen architektonických zásahov.

Človečinu okrem fotografií plánuješ doplniť aj o mikropríbehy. Zapadá to do tvojej pracovnej koncepcie – tvoja webstránka sa volá Slovo & Obraz a pripravovaná kniha z ciest zo zahraničia bude obsahovať fotky a krátke príbehy či básne. Prečo je pre teba dôležité v jeden celok spojiť fotografický a literárny výstup?

Vnímam to ako spojenú nádobu. Vždy to bolo o tom, že som rada písala a fotila, no uvedomujem si limity aj možnosti oboch médií. A, samozrejme, stále ich skúmam.

Pri písaní sa však cítim istejšie a viem si aj lepšie poskladať myšlienky. Slovo bolo moje prvotné vyjadrovanie, a preto sa vďaka nemu viem nad vecou zamyslieť aj v inej rovine. Sama seba sa aj niekedy pýtam, čo som ja za fotografku, keď som fotografiu nikdy neštudovala. Ale potom sa človek zamyslí nad tým, kedy sa vlastne stáva fotografom. Nestačí, že to miluje? Niekedy je dobré nezamýšľať sa nad škatuľkami. Venujete sa tomu, čo máte radi a nemusíte sa preto pomenúvať. A pri tých ľuďoch sa pri najlepšom svedomí a vedomí jednoducho snažím zachytiť to, čo dýcha z tej chvíle.

Ako sa dopĺňajú tieto dve línie?

V emočných a príbehových rovinách. Pri písaní sa nebránim tomu zaznamenať aj ťažšie situácie. Je to veľmi intímne, keď sa niekto odváži byť pred vami zraniteľný a dovolí vám, aby ste to videli. V takýchto prípadoch to nemám vždy chuť odfotiť.

Akú výhodu má pre teba fotografia oproti písaniu?

Pri písaní máme tendenciu sa podvedome štylizovať do nejakého jazyka. Pri fotke mi pripadá, aspoň tak, ako ja postupujem pri tejto sérii, že nejde o takú výraznú štylizáciu. Snažím sa to robiť čo najprirodzenejšie.

Akú rolu má teda v tomto projekte fotografia?

Snažím sa s ňou pracovať čo najprirodzenejšie. Ide mi o to odfotiť ľudí tak, ako si sami sadli, ako im je pohodlne a dobre. Nesnažím sa štylizovať, prikrášľovať. Aj ja sama hľadám čo najväčšiu úprimnosť. Aj k sebe. Hľadám pre seba čo najskutočnejší návrat k jednoduchosti a podstate. K tomu, čo nás spája. A občas to, čo by sa mi nepodarilo zachytiť pomocou slov, dopovie fotografia. Slovo je zároveň pre mňa natoľko výrazný vyjadrovací prostriedok, že ich prirodzene spájam.

Pri jednej výstave fotografií, ktorú som urobila počas pobytu v zahraničí, som si všimla, že sa ľuďom páči pozerať sa očami druhých. Spoznávajú pri tom aj teba ako fotografa, hoci si neštylizoval fotky. Je zaujímavé podeliť sa o to, ako každý z nás vníma svet inak. Obyčajná fotografia niekomu môže pripomínať niečo úplne iné, ako ďalším ľuďom. Napríklad gesto človeka môže niekomu pripomenúť starého otca, ktorý zomrel. A to je presne ten priestor, ktorý slovo neponúka. Je to niečo, čo si človek môže domyslieť. Spojiť si to so svojou minulou skúsenosťou a so svojím momentálnym prežívaním. Medzi ním a fotkou tak môže vzniknúť tichý dialóg.

Všetky dediny, ktoré si v rámci projektu dokumentovala, si navštívila ešte v roku 2019. V akom stave je projekt v súčasnosti?

Momentálne som projekt časovo nahradila prácou v Smolníku, kam pravidelne chodievam. Ale toto leto by som si na to chcela opäť nájsť čas a vydať sa na cestu do rôznych kútov Slovenska.

Zvykla si sa vracať na jedno miesto?

Nie, no chcela by som. Zaujíma ma, ako sa tí ľudia majú. A chcela by som im aj priniesť fotky.

Keď si bola v Nepále alebo na Islande, zostala si tam istý čas, vďaka čomu si mohla hlbšie spoznať danú komunitu. Nepociťovala si takúto potrebu aj tentokrát? Nepremýšľala si, že sa do niektorej z dedín presťahuješ na dlhší čas?

Áno. Aj práve preto vznikol projekt v Smolníku.

Môžeš ho priblížiť?

V Smolníku kontinuálne robím rozhovory s pamätníkmi, ktoré publikujeme v občianskych novinách, ktoré sme tam s miestnymi založili. Editujem ich články, stretávame sa na redakčných poradách a riešime všetko, čo s takými občianskymi oddychovými novinami súvisí. Obyvatelia spolu tvoria, čítajú si o sebe, píšu o tom, čo majú radi, spoznávajú sa. Často panuje predstava, ako sa susedka so susedom dobre poznajú, pritom to dnes už vôbec nebýva pravidlom. A keď si napríklad jeden o druhom prečíta nejakú vec a uvidí ho v inom svetle, môže to byť aj podnetom k spoločnej konverzácii.

Ako sa líši práca v Smolníku od Človečiny?

Zapadajú do seba. Hoci Smolník vnímam ako samostatnú kapitolu, keď urobím rozhovor s miestnymi do novín, vždy ich pri tej príležitosti aj odfotím. Práca v Smolníku však prebieha v komunite. Je to náročnejšie, lebo človek cíti oveľa väčšiu zodpovednosť a príde možno aj na nie najmilšie veci, napríklad v rámci miestnej politiky. Vďaka tomu vidieť všetky odtiene, no o to je to skutočnejšie. Môžete ísť spolu do hĺbky.

Nemyslím si však, že jeden alebo druhý spôsob je dobrý či zlý. V Smolníku však opakovane trávim čas, a hoci tam nie som presťahovaná, mám tam väzby a nové priateľstvá, ktoré mi práca na novinách priniesla, a to je vzácne. Vďaka návratom a tým pádom ďalším spoločne prežitým situáciám môžem načierať do ďalších vrstiev.

Spomínaš, že by si tento rok chcela navštíviť nové lokality. Ktoré?

Mám rada Slovenský kras, oblasti ako Silická a Plešivecká planina, zákutia a obce v okrese Rožňava.

Prečo práve tieto miesta?

Zvyknem tam chodievať do prírody, sú to prekrásne zákutia, a viaže sa mi to aj k detstvu, pretože moji praujo a prateta tam mali v Hrušove vinicu, v ktorej sme počas prázdnin a víkendov trávili veľa času. Premýšľam, že sa do rožňavského okresu aj presťahujem. Tiež ma zaujímajú miesta pri hraniciach, kde sa miešajú identity, jazyky, národnosti

Premýšľala si aj nad tým, aký bude z projektu výstup?

Zatiaľ nič neplánujem. Predtým mi napadlo organizovať v tých miestach živé knižnice a rôzne aktivity, ale momentálne je to otvorené. Skôr plánujem prísť za ľuďmi spýtať sa, ako sa majú, ako sa im darí, dať im fotky, spýtať sa, či s niečím netreba pomôcť. Osobná interakcia, to ma zaujíma.