Trojexpozícia       

Je pred Vianocami a v našom nesebestačnom skanzene niekde medzi Amerikou, Ruskom a Čínou sa na nás zovšadiaľ tlačia emócie. Obrazy neodolateľných darčekov, vojnových konfliktov medzi susednými štátmi, politickej neokrôchanosti našej domácej scény a iných inflačných maškŕt, popri ktorých naša rokmi odmakaná snaha o autentický život neplánovane naráža o malosť a neprajnosť okolia. A keď sa v svojom rodnom malebnom malomeste, zatiaľ čo je v škôlke pandémia zápalu očných spojiviek, konečne s tromi deťmi (po absolvovaní ranných peripetií obdobia vzdoru, obliekaní zimnej výbavy a zbieraní kamienkov) dostanete von na most, aby ste si spoločne zahádzali kamienky do vody, prikráča k vám osamotená dôchodkyňa, aby sa vysťažovala, ako to všetko speje k nedobrému koncu. Máte jej chuť niečo povedať, ale potom si radšej v duchu pre seba poviete, že našťastie po slnovrate začne svetlo pribúdať, čím budete mať viac času na fotenie a znova sa čudujete tomu zázraku, že ešte stále majú nejaké malé bezbranné deti chuť sa narodiť na tento svet.

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

Život

Vo fotografii Alexa Kaľavského, študenta košickej Fakulty umení TUKE, je zachytené niečo elementárne. Obraz ľudského života ako labyrint, kde zdanlivo nie je nič pod kontrolou a všetko je naruby. Richnavská rómska osada, poznáme. Zdola, tak ako ju vnímajú v rýchlosti autá, je to chaos, žiadny dôvod na zamyslenie. Až vďaka pohľadu zhora (z nadmorskej výšky 800 m, Skalné mestečko Koľvek) vnímame obrysy a komplexnosť celej jednej veľkej komunity na veľkom kopci frontálne, bez pozadia vedľajších Krompách, ktoré sú štandardne súčasťou fotografických pohľadov na túto časť krajiny. Jedinečná architektúra, akú dokáže vytvoriť organizačne nepremyslené, neustále sa meniace dennodenné spontánne rozhodovanie na základe akútnych potrieb a problémov. Bludisko, akoby žiadna logika, ale zároveň koncepcia rómskej slobody v tom, ako, kedy a kde chcú žiť a pracovať. Niečo, čo sa nedá vôbec ľahko pochopiť, pretože náš zmysel pre poriadok vecí, pre čas a priestor je celkom iný, ovplyvnený aj potrebou kontroly, konvenciami, štandardnosťou, výkonom, rýchlosťou, normálnosťou či potrebou nebyť pozadu. Pár argumentov na kritiku takejto podoby života, akú vidíme na fotografii, naozaj máme, ale je aj čo obdivovať a v čom sa inšpirovať. Pre mňa sú to napr. tieto otázky: Čo znamená byť pánom svojho života? Čo je to výkon? Intuitívny život? Koľko potrebujeme? Je pomalosť lenivosťou?

Fotka nepatrí do žiadnej série, je samonosná, nepotrebovala by vlastne ani žiaden text či popisok, ak by mala ponúknuť všetky rôzne vrstvy významov. Niekoho uchváti neskrotnou architektúrou, iného tisíckami foriem a obsahových detailov, ktoré veľa prezrádzajú o konkrétnych rodinách, ďalšieho podobnosťou s mraveniskom, jedného irituje obrazom chaosu, bordelu a špiny, druhého inšpiruje k úvahám o slobode, kráse a zmysle života. Aj preto fotografiu autor nazval tak veľavravne ako „Život“. Táto fotografia by sa dala skúmať dlho a opakovane, je tam nekonečne veľa cestičiek, vecí, príbehov a otázok, na ktoré sa dá pozerať nielen zhora.

Lena Jakubčáková, fotografka a pedagogička

Dravec na Holubyho námestí

Myslím, že sa to stalo v kaviarni pri hudobninách. Objavil som ju pri čakaní na kávu založenú v nejakej ohmatanej publikácii, ktorú som náhodne vybral z nerovnomerne zaplneného knižného regálu, vedľa ktorého som sedel. Vytrhnutú stránku s čiernobielou fotografiou bez uvedeného názvu.

Stará pani v zástere a sandáloch rozčúlene pozerajúca a kričiaca niečo do objektívu, v pozadí čiastočne asanované pavlačové domy. Až neskôr som sa dozvedel, že autorom fotografie je Jiří Všetečka, pochádza z roku 1968, jej názov je „Žižkov II“ a chýba v knihe „Pražský chodec“.

Nikdy predtým sa nevideli, možno sa na nejakom mieste v jednej z mnohých minulostí minuli, no vstúpili si do života až v jedno letné popoludnie v roku 1968. Zmrazený okamžik. Zmrazené finále neznámeho príbehu. Finále vzišlé z viacerých finále nečakaného plodného stretnutia. Čo bolo na jeho začiatku, nie je podstatné. Rovnako ako totožnosť starej Pražanky. Hroziaci konflikt. Konflikt zo stránky 79. Pri pohľade na túto fotografiu som si spomenul na podobný, pre mnohých banálny príbeh. Príbeh, ktorého súčasťou som bol ja sám.

Miesto Trenčín, sídlisko Horná Sihoť, Holubyho námestie. Čas 9. február 2011. Holubyho námestie je skôr oddychový parčík s niekoľkými stromami, centrálnym priestorom a lavičkami než skutočné námestie. Bývam na opačnej strane mesta, dovtedy som o jeho existencii nevedel, nemal som dôvod navštevovať vnútrobloky odľahlejších štvrtí. Dôvodom objavovania starej Sihote bol môj narastajúci záujem o funkcionalizmus. S požičaným Panasonicom som sa, nasávajúc do seba prvorepublikovú architektúru usporiadanú do pravouhlých blokov, dostal k ďalšej časti série objavov daného dňa – na už spomínané námestie. V popredí nižšie, klasickejšie poňaté rodinné domy so záhradami, v pozadí poschodové kubusy bytoviek zo štyridsiatych rokov. Všetky domy ešte prirodzené vo svojej nahej nezateplenosti. Fotím, veci vidím v hľadáčiku. Okná, okienka, luxfery, balkóny, tiene, brizolit. Z neďalekej železničnej stanice chladný vietor privial znelkovú verziu Trenčianskych hodín vystriedanú ženským hlasom ohlasujúcim príchod vlaku smer Bratislava-hlavná stanica. V rovnakej chvíli spoza rohu pes uličnej rasy ohlasuje príchod svojej majiteľky, smer Trenčín – Holubyho námestie. Nižšia energická dôchodkyňa s hnedým baretovým klobúčikom a líškou okolo krku mne a okoliu prezrádza, že som zlodej a špión a že ma spoznala hneď, keď ma videla. Veľká chvíľa malej ženy zažívajúcej svoje tri minúty slávy. Dravec na Holubyho. Poirot v sukni. Domobrana v civile. Považujem za svoje malé víťazstvo, že „bezpečákov“ po prelustrovaní mojich vcelku priemerných fotiek nakoniec nevolala. Odišli. Majiteľka psa a líšky okolo krku, pes štekajúci na mačku, rýchlik smer Bratislava-hlavná stanica i príhoda, ktorú nik neodfotil. Bol chladný február 2011 a ja som sa pobral zo Sihote priamo domov na Dlhé Hony. V ten deň už som nefotil.

Chcel by som byť neviditeľný.

Andrej Danóczi, filmár a hudobník

O túžbe po večnosti

Už si ani nepamätám, kedy som videla prvýkrát túto fotku, ale pamätám si na moment, keď mi ju môj manžel, srdcom stále kdesi na Liptove, na hrebeni Prašivej, ukázal. A ja ju mám často pred očami, ako výkrik, prosbu, zdvihnutý prst, ako tajomno, posvätno, niečo, čo je medzi nebom a zemou, ako niečo, čo sa aj mne samej deje.

Neviem o fotografiách nič, iba to, že sú všade naokolo. Že sú pre náš život dôležitejšie, než si myslíme. Že ich je tak veľa, že ich nevnímame. Že okolo Vianoc mi deti nosia prihlášky na gýčové vianočné fotenie v škole, ktoré vraciame nevyplnené. Že v októbri berie môj muž tri deti a každý rok im robí tú istú fotku na tom istom mieste v našom lese za domom. Sú na nej každý rok väčší a zrelší. Že chcem mať doma fotky, kde sme šťastní; fotky z chvíľ a miest, kde nám bolo dobre. A potom vidím túto fotku a za ňou všetko možné... Najprv vnímam, že po ceste prešlo auto, hoci možno len jedno za týždeň. Potom vidím mužov, no toho tretieho v čiernej reverende s bielym rúchom ignorujem. Vyrušuje ma. Tí dvaja sú naobliekaní, vonku je zima. Jeden je mladší, druhý starší. Prečo kľačia? Nechcem, ale pozriem na toho v čiernej reverende a bielej albe... Kráča popri nejakej šope, nie stredom cesty. Prečo? Niečo nesie, niečo, čomu sa tí dvaja klaňajú… a tam vzadu... je ešte jedna... žena, ktorá tiež kľačí, ruky má zložené... A ja zrazu viem, že sa deje niečo posvätné, tajomné, niečo, čo presahuje aj mňa a čo zároveň túžim zažívať... Lebo je to niečo, čo sa už nedeje? Niečo mimo mňa?

Ktovie, načo sú tie vianočné gýčové fotografie. Či majú byť len spomienkou. Alebo niečím viac. Pripomienkou. Ako táto fotka, o ktorej píšem – ktorá mi pripomína, že niečo sa dialo dávno predtým, ako som sa narodila, niečo sa dialo, keď som sa zúfalo snažila žiť a nešlo to. Niečo, čo sa dialo a už sa nedeje. No zároveň viem, že by sa diať malo a že chcem, aby to „NIEČO“ bolo v mojom živote viac a viac prítomné...

O tom je pre mňa nielen táto fotka. O túžbe po pokoji a bezpečí v akýchkoľvek okolnostiach, zachytené v menej než sekunde, vediac, že ten okamih nie je zachytený len na fotke, ale trvá a je večný.

Margita Vanovčanová, knižná bloggerka