Piotr Gaska

Počas bezmyšlienkovitého surfovania v nekonečnom priestore internetu na mňa blikla veta, ktorú ľahko nájdete na facebookových stránkach s názvom Múdre citáty na každý deň. Fráza, ktorá patrí do základného repertoára tiktokových trénerov ničoho, či možno citát z jednej z mnohých kníh Alchymistu prázdneho slova, ktorý svojimi schopnosťami premenil písanie o ničom na zdroj finančného úspechu.

„Sú dni, keď sa najzrejmejšie veci zdajú byť úplne zamotané.“

Nemôžeme nesúhlasiť s takou zrejmou vetou. V mojom prípade stačí, že si nedám kávu, a svet sa stáva kvantovým priestorom, kde odpoveď na jednoduchú otázku (akúkoľvek jednoduchú otázku) je v stave superpozície: čiže je zároveň áno aj nie, jednoducho – neviem. Píšem o tom v kontexte troch banálnych otázok, ktoré boli položené počas fotografického workshopu, ktorého som bol účastníkom: ČO, AKO a PREČO? Jednoduché otázky o vlastnej tvorbe sa ukázali byť dôvodom, prečo sa môžeme cítiť ako zablokovaný počítač. Pomocou farebného kolieska, ktoré sa točí na jeho obrazovke, nám komunikuje, že príkazov je momentálne príliš veľa. A aby koliesko prestalo strašiť svojou prítomnosťou, musíme počítač reštartovať. Myslím si, že takéto otázky sú vlastne reštartom nášho osobného, alebo skôr vnútorného počítača, ktorý pracuje na princípoch zvyku a bezmyšlienkovitosti. Čo robím, ako to robím a prečo to robím? Tieto tri otázky by som chcel položiť v kontexte už 14. ročníka festivalu OFF v Bratislave.

Čo?

OFF je fotografický festival, ktorý sa pravidelne koná v Bratislave počas Mesiaca fotografie. Je to miesto, kde mladí umelci, využívajúci toto médium, majú šancu ukázať svoju tvorbu. Je to tiež priestor pre diváka, kde sa môže oboznámiť s novými trendmi vo fotografickom umení, a napokon je to aj čas na stretnutie fotografov s inými fotografmi, dlho nevidenými známymi a priateľmi. Hoci nesledujem osudy samotného festivalu od začiatku jeho existencie, tých pár rokov, čo som jeho stálym, pasívnym účastníkom, mi umožňuje povedať, že OFF sa mení. Mení sa typ fotografie, ktorá sa vystavuje. A tak to aj má byť, pretože sa mení aj samotná fotografia.

Témou tohto ročníka bola Budúcnosť, presnejšie Dom prijateľných, pravdepodobných, potenciálnych a preferovaných budúcností. Téma je to nesmierne dôležitá, pretože o budúcnosti hovoríme veľa, hoci o nej nič nevieme. Tak trochu znamenie našich čias – celebrity hovoria o politike, pán Ján z vedľajšieho bytu, hoci je vodičom autobusu, vie o virológii všetko, a pani predavačka z miestneho obchodu zas pozná riešenie problému s imigráciou.

A čo malo na tému Budúcnosť povedať 19 umelcov a umelkýň, ktorí boli zastúpení na kolektívnej výstave OFF Festivalu? Hlavnou témou a zároveň tvorivým prostriedkom sa ukázala byť umelá inteligencia. Využíva ju vo svojej videoinštalácii viacero autorov a autoriek. Mateusz Pecyna (PL) vo svojej práci Koľko kvapiek v oceáne zvládne AI?, Cibelle Cavalli Bastos (BR) vo svojej práci Iel Centaur Mermaidman, Eliška Sky (CZ) v Svet 2.0, Ava Holtzman (US) v Postnebi, Erik Estany Tigerström v O tom, čo sa deje vonku, Radovan Dranga a Alex Zelina v projekte Doom.

Ostatní autori sa buď nesnažili priniesť presnú odpoveď na otázku/názov výstavy, alebo sa našťastie venovali iným témam, rozprávajúcim o potenciálnej budúcnosti. Jednou z nich je konzum a kapitalizmus. A oprávnene, pretože ak veriť slovám pripisovaným Slavojovi Žižekovi: „Je ľahšie si predstaviť koniec sveta ako koniec kapitalizmu“, tak kapitalizmus a budúcnosť majú veľa spoločného. V práci Byproducts of Bounty sa Daniel Kukla (US) zamýšľa nad budúcnosťou zvierat, ktoré žijú v okolí človeka, a nad ich výraznými tendenciami k nenormálnemu priberaniu na váhe. Tento výstižný komentár (metafora) k súčasným časom o nadprodukcii všetkého, masovom požieraní čohokoľvek, čo sa dá požierať, a neukojiteľnej túžbe po vlastníctve, bol zaujímavo zavesený v centrálnom mieste výstavy a jeho rozmery neumožňovali ignorovať ho.

Georg Petermichl (AT) vo svojej práci Univerzálne myšlienky sa zasa pýta, či nám budúcnosť ponúkne nejakú možnosť úniku od chápadiel kapitalizmu. Autor (tak ako citát vyššie) neponúka odpoveď, ale vždy je vhodné pýtať sa na jeden z najvplyvnejších a zároveň najviac ambivalentných prvkov spoločenského života, ktorý je považovaný za zdroj postmodernizmu, vojen, chudoby, šťastia, či zlepšenia kvality života.

Ako som už spomenul, väčšina prác sú inštalácie, videá alebo 3D tlače. V súčasnej fotografii je ťažké nájsť print na fotografickom papieri, umiestnený v ráme a zavesený na stene. To neznamená, že by na festivale OFF takéto práce neboli. Boli, možno nie najlepšie, ale za zmienku určite stojí práca Floriana Voggendera (AT) Dvanásť minút štyridsať sekúnd o prieskume planéty, na ktorej možno raz budeme žiť.

Je absencia printov budúcnosťou fotografie? Neviem, budúcnosť je nepredvídateľná, ale zdá sa, že takýto prístup má niekedy zmysel.

Jedna už spomínaná inštalácia Postnebo od Avy Holtzman (US) nám rozpráva o možnej budúcnosti, kde sa to, čo je fyzické, duchovné a symbolické, spája v kyberpriestore. Nová Kniha Genesis – nanovo napísaná história človeka, alebo skôr post-človeka, post-boha, post-sveta, v krásnej projekcii priamo z oživených obrazov Tiziana alebo Botticelliho. Estetika diela priťahuje pozornosť, jediné, čo mi vadí (aj keď som si vedomý svojho veľmi subjektívneho pohľadu), je to, že celý obraz vytvorila umelá inteligencia, ktorá čerpá – po hrstiach, zadarmo, bez citácií, bez udávania zdrojov – z bohatých zdrojov ľudskej predstavivosti.

Prečo?

Prečo OFF robí to, čo robí, a prečo už nikto nefotografuje? Po prvé, nie je pravda, že už nikto nefotografuje. Po druhé, pretože OFF je celkom dobrý festival, ktorý sa posúva v čase. Je to festival, ktorý si uvedomuje, že o problémoch súčasného sveta nemusíme nevyhnutne komunikovať cez sociálny dokument a čiernobiele fotografie roľníkov, zbierajúcich zemiaky. S úctou k sociálnemu dokumentu a práci na poli – milujem čiernobiely sociálny dokument, skláňam sa pred ťažkou prácou na poli, ale svet, v ktorom momentálne žijeme, sa stal tak zložitým, že jednoduchý, modernistický jazyk nie je najlepšou voľbou na jeho opis. OFF nie je festival, ktorý sa účastníkov pýta, akým fotoaparátom odfotili ten úžasný západ slnka a aký objektív by odporučili na fotografovanie makra. OFF, hoci malý, predsa len ukazuje svoju silu tým, že poukazuje na existenciu súčasnej fotografie a približuje jej nový obraz. Preto sa mnoho umelcov a umelkýň okrem klasického jazyka fotografie odvoláva aj na video, animácie, inštalácie alebo 3D tlače.

Je pravda, že niekedy mi chýbajú obrovské printy vo vynikajúcej kvalite, vo veľkých rámoch na bielej stene, ale nie vždy sa to dá a nie vždy je to potrebné. Nakoniec – uvidíme, čo prinesie budúcnosť fotografie.

Ako?

Ako som už spomínal vyššie, mení sa nielen fotografia, ktorá sa vystavuje, ale aj priestor, v ktorom sa festival odohráva. Počas prvého ročníka, ktorý som navštívil, ponúkali Obchodný dom Dunaj a rozľahlé priestory bývalého veľkoplošného obchodu dosť miesta na pohodlnú prezentáciu prác študentov z rôznych škôl fotografie a individuálnych umelcov, ktorí reagovali na Open Call.

Potom sa časť festivalu – tá, kde svoje práce prezentovali fotografické školy – presunula o poschodie nižšie, ale kvalita výstavných priestorov ponúkaných školám klesla. Nedostatok členených priestorov bez možnosti využitia stien a iných prvkov, ktoré pomáhajú tradičnému médiu, akým je fotografia, vystaviť svoje produkty, teda fotografie, prinútil organizátorov hľadať alternatívne riešenia. Alternatíva je dobrá, pokiaľ nie je horšia ako štandard. Nuž, použitie konštrukcie pripomínajúcej ukradnutý plot zo stavby rodinného domu môže byť zaujímavým riešením pre spomínanú stavbu alebo fotografickú výstavu, ktorá hovorí o takýchto stavbách, ale bohužiaľ znižuje kvalitu výstavy, ktorá sa snaží prezentovať umenie fotografie.

Tento rok priniesol ešte väčšie zmeny, OFF sa presunul do priestorov Domu umenia. Tí, ktorí poznajú toto miesto, vedia, že je to obrovský priestor. Miesto s veľkým potenciálom pre rôzne typy inštalácie, ktorý do istej miery využili organizátori festivalu účinne. Nemôžem povedať nič zlé o galérii určenej na prezentáciu prác účastníkov Open Callu. Ale veľa zlého by som povedal o priestore vyhradenom pre fotografické školy. Vzorné plánovanie výstavného priestoru účastníkov Open Callu a masová výstava škôl fotografie sú dva rôzne svety. Miesto dobre naplánovaných expozícií v galérii v kontraste s vianočným trhom. Deväť metrov štvorcových stánku pre každú školu, a v nich všetko, čo sa dá predať, teda vystaviť. Prečo musíme ísť do kvantity na úkor kvality? Kto profituje z nekonečného zoznamu vystavených škôl? K čomu nám môže pomôcť rýchla prehliadka niekedy nesúrodých alebo nedokončených študentských prác, natlačených do každého voľného kúta stánku? Neviem. Mal by som však napísať, že napriek tragickým podmienkam expozície, s ktorými museli pracovať kurátorky a kurátori študentských výstav, niektorí z nich zvládli malý priestor, vytvárajúc tak celkom zaujímavé mikrovýstavy: Moholy-Nagy University of Art And Design v Budapešti, Jan Matejko Academy of Fine Arts v Krakove alebo VŠVU v Bratislave.

Víťazkou ceny ON Award, ktorú vybrala porota v zložení Tomáš Agat Błoński,Zuzana Pustaiová, Gabriella Uhl a Michaela Bosáková, sa stala Yu-Chen Hsu z University of Europe for Applied Sciences v Nemecku, ktorá prezentovala projekt Last. Malé fotografie umiestnené v obaloch od magnetofónových kaziet majú byť kapsulami, ktoré uchovajú nedigitálne snímky pre budúcnosť, v ktorej už nebudú existovať. Voľne súvisiace fotky, či skôr snapshoty z denníka autorky, nie výstižne rozpracovaná téma. V rámci budúceho ročníka festivalu bude mať taiwanská umelkyňa možnosť prezentovať svoju tvorbu už nie v rámci školskej výstavy, ale ako plnohodnotná účastníčka festivalu. Možno vtedy sa nám podarí dozvedieť sa niečo viac o autorke, ktorá nebude musieť obmedzovať svoju výstavu na malý výsek steny.

Keď sa píše o OFF Festivale, nemožno nespomenúť OFF Libris – prehliadku fotografických kníh. Keďže kniha má svoje pravidlá, a úprava fotografií je obmedzená iba fantáziou autora, nie veľkosťou galérie, je niekedy jednoduchšie jednotlivé projekty oceniť. Rád by som pridal do svojej poličky dve knihy: The Call of the Jackdaw od Rianne Tegelaar a Rauhnacht od Uty Genilke. Autorky nás vedú za ruku pomerne komplikovanými nitkami rozprávania, niekedy nezrozumiteľným, no inteligentným sledom fotografií nám ukazujú dva rozdielne svety, ktorých spoločnou súčasťou je snová postava. Prvý svet je svetom začarovanej záhrady, možno detskej fantázie, kde všetko naokolo pôsobí ako fascinujúca záhada. Druhý je tiež svet snov, tentoraz hraničiaci s nočnou morou, z ktorej sa však nutne nechceme prebudiť. Každá ďalšia scéna (súbor fotografických diptychov vytlačených tak, aby pokrývali celú stranu knihy) je stretom kontrastov, farebných aj obsahových. Z času na čas nám autorka dovolí oddýchnuť si, utíši rozprávanie, aby na nás na nasledujúcich stranách opäť zaútočila.

V tej istej budove, ale v jej suteréne, v priestoroch podzemného bunkra, bola samostatná expozícia kurátorovaná Dorotou Holubovou. Oliver Kuklovský, Jiří Kocian (CZ) a Ivo Žídek (CZ) sa vo svojich dielach zamýšľajú nad antropickou budúcnosťou a prostredníctvom multimediálnych inštalácií vťahujú divákov do sveta budúcnosti, ako môžeme čítať v kurátorskom texte. Čo si autori myslia o budúcnosti, máme možnosť zistiť prostredníctvom kritického pohľadu na „fast fashion“, ako to bolo v prípade diela Olivera Kuklovského Spotrebič, pokusu o spojenie umenia a vedy vďaka 3D tlačiarni Telo bez orgánov Jiřího Kociana, alebo môžeme hľadať odpovede na otázky o vnímaní seba samého spoločne s Ivom Žídekom.

Festival OFF nie je len o Dome umenia. Výstavy OFF Satellite, ktoré sme mohli vidieť vo viacerých bratislavských galériách, sú väčšinou dielami známych umelcov.

Výstavy nesúvisiace s témou festivalu (budúcnosť) sú skôr prehliadkou tvorby umelcov ako odpoveďou na jednu konkrétnu otázku. Martin Toldy nám predstavil dielo, ktoré by sme mohli nazvať zápisky z autorovho života a sveta, ktorý pozoruje. Laura Wittek a Hugo Kollár sa pohrávajú s fenoménom panelových sídlisk, Ezra Šimek (CZ) nám vďaka videoinštalácii ukazuje „queer cestu“, ako sme sa dočítali v popise diela. Marek Pupák prenáša z Instagramu na steny galérie svoj projekt Blue Grandma o vzťahu s jeho babičkou. Ester Sabik vo svojom osobnom diele Ecosystem Camargue predstavuje spomienky z obdobia života na juhu Francúzska a súčasťou OFF Satelite je aj známa, vynikajúca česká umelkyňa Dita Pepe (CZ), so svojimi hypnotizujúcimi inkarnáciami/autoportrétmi zaznamenanými vo výstavnom projekte O láske k sebe samej.

Recenziu festivalu som začal tromi otázkami, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť jednoduché. Každý, kto sa niekedy zúčastnil tohto cyklického podujatia, vie, čo festival robí, ako to robí a prečo. Preto si myslím, že v reakcii na ne nejde o jednoduché odpovede, ale skôr o overenie prvotných predpokladov – ako zorganizovať dobrý fotografický festival. OFF nie je výnimočný festival, ale je to dobrý festival, za ktorý sa Bratislava nemusí hanbiť. 14. ročník tohto podujatia nám ukázal, že autori konceptu si uvedomujú zmeny, ktoré sa dejú vo svete fotografie, a neboja sa nám tieto zmeny ukázať. Zamýšľajúc sa nad budúcnosťou, obohatený o nové poznatky o nej – povzbudený možným pádom kapitalizmu, možnosťou zmeny na kyborga alebo života na Marse, rozmýšľam o budúcnosti OFF Festivalu... Aká je jeho budúcnosť? Poviem vám to o rok.

Tu nájdete fotoreport Kurátorskej sekcie OFF Bratislava a taktiež fotoreport OFF Academy, OFF Libris a podzemnej výstavy.