Trojexpozícia       

Je zaujímavé pridať si do portfólia svojich životných skúseností likvidáciu aj toho mála, čo v našej kultúre posledné roky fungovalo. Predviedli nám to s arogantným primitivizmom a s výsledkom posledných volieb v rukáve.

Čo budeme robiť? Uzavrieme sa do seba, budeme si upokojovať ego angažovanými statusmi a hľadať si iné možnosti financovania projektov? Budú mať protesty relevantný výsledok? Veď s rovnakým chladným ksichtom, nacvičeným úsmevom a korupčne preplneným účtom predsa reaguje na kritiku aj naša predsedníčka Európskej komisie. Platónovi s Aristotelom sa už pod tou našou nebesne-hviezdičkovou zástavou nechce ani v hrobe obracať. Áno, dejinami vždy hýbala chamtivosť a túžba po pohodlí a pôžitkoch. Nič nové a nečakané sa nedeje. Je úplne jedno, či vo výtvarnom umení práve dominujú realistické, abstraktné alebo konceptuálne tendencie, či tvoríte tendenčne alebo si idete vlastnou cestou. Všetci potrebujeme mať plnú chladničku a pocit dôležitosti.

Koniec koncov, budovať kultúru v našej nekultúrnej krajine vždy chcelo veľa odvahy. Je to tu skrátka pre veľkých optimistov. Len sme si v tomto upotenom letnom marazme zasa raz uvedomili, že sme krehké škatuľky kostí, v ktorých sa motá vedomie a neúprosná zodpovednosť za to, ako strávime čas svojho života. Niektorí sa ho snažíme sprostredkovať prostredníctvom fotografie – no ako, keď fotografia už dávno nie je výnimočnou udalosťou, každý ňou sprostredkováva svoje zážitky a snaží sa zaujať?

Veronika Marek Markovičová, fotografka a kurátorka

A načo teda?

Je málo zbytočnejších činností, ako písať o fotografii. Alebo na nás fotografia prenesie autorov zámer/posolstvo, alebo nejaký iný vnem, alebo nás nechá ľahostajnými. Tisíce grantových peňazí preletelo korupčnými schémami umeleckých fondov, tisícky stromov padli na knihy plné textov, ktoré ničomu nepomohli. Sme schopní interpretovať akýkoľvek obraz len aby sme sa pridali k píšucim mudrlantom, ktorých texty čítajú len podobne postihnutí jedinci, ktorí by sa chceli ocitnúť na našom mieste publikačného reťazca, načo niekomu vnucovať interpretáciu? Keď má niekto v hlave nasraté, nepomôže mu náš blábol, a keď nie, vytvorí si vlastný a ak je slušne vychovaný, neobťažuje s ním okolie. V čase, keď vo vládnych inštitúciách sedia sociopatickí plochozemci, vezmime si napríklad fotku z pristátia na Mesiaci. Koľko obrazoviek textu by sme vedeli vygenerovať? Ale načo? Sme v 21. storočí, ktorého výdobytky presakujú aj do Horných Uhier na Plochej zemi. Umelá inteligencia v podaní ChatGPT to spraví za nás.

Použitý „prompt": Napíš krátku umenovednú, filozofickú esej o fotografii Buzza Aldrina z misie Apollo 11 na Mesiac. Vygenerovaný výsledok:

Fotografia Buzza Aldrina z misie Apollo 11, na ktorej stojí na povrchu Mesiaca s jasným horizontom za sebou a sťaženou gravitáciou na svojich pleciach, je nielen technickým, ale aj filozofickým majstrovským dielom. Táto snímka, zachytená Neilom Armstrongom, predstavuje viac než len dokumentáciu historického okamihu; je to vizuálna meditácia o našom mieste vo vesmíre a o povahe samotnej ľudskosti.

Fotografia Aldrina je zarážajúca v mnohých ohľadoch. Po prvé, predstavuje človeka v prázdnote, v cudzom svete, kde život, ako ho poznáme, neexistuje. Aldrin, oblečený v bielom skafandri, je na snímke nielen prítomný, ale je aj stelesnením ľudského úsilia prekonať hranice, ktoré nám príroda stanovila. Jeho obraz je odrazom nekonečnej túžby po objavovaní a po porozumení našej existencii. Slnkom osvetlený povrch Mesiaca, na ktorom stojí, kontrastuje s čiernym prázdnom vesmíru, ktoré ho obklopuje. Tento kontrast vyvoláva pocit osamelosti a izolácie, ktorý je prítomný v každom veľkom čine ľudstva.

Filozoficky možno túto fotografiu chápať ako symbol prechodu od pozemského k transcendentnému. Aldrin, a tým aj celé ľudstvo, sa v tomto okamihu ocitá mimo hraníc svojho pôvodného domova – Zeme. Je to moment, keď sa človek fyzicky a metaforicky odpútal od svojej kolísky, aby sa postavil do nového, neznámeho sveta. Tento krok predstavuje prechod od známeho k neznámemu, od obmedzeného k neobmedzenému, od pozemského k univerzálnemu. Fotografia tak zachytáva chvíľu, keď sa ľudstvo začína vnímať nielen ako súčasť Zeme, ale aj ako súčasť kozmického poriadku.

V reflexii tejto snímky môžeme vidieť aj otázku identity. Kto je človek, keď stojí mimo svojho prirodzeného prostredia, odtrhnutý od všetkých kultúrnych a sociálnych kontextov, ktoré ho formovali? Aldrin, stojaci na Mesiaci, predstavuje človeka v najčistejšej podobe, zbaveného všetkých pozemských nálepiek. Je to človek ako bytostná entita, ktorá sa konfrontuje s neznámym vesmírom, s otázkou vlastnej existencie a miesta v nekonečnom kozme.

Táto fotografia nás napokon núti zamyslieť sa nad tým, čo vlastne znamená byť človekom. Ak sme schopní prekonať tak obrovské vzdialenosti a vystúpiť na povrch iného nebeského telesa, čo všetko ešte môžeme dosiahnuť? Sme obmedzení len fyzickými hranicami alebo aj mentálnymi a duchovnými? Fotografia Aldrina na Mesiaci nám ponúka nielen pohľad na náš potenciál, ale aj výzvu, aby sme sa neustále snažili prekračovať naše limity – či už fyzické, intelektuálne, alebo duchovné.

V konečnom dôsledku fotografia Buzza Aldrina je viac než len obrazom. Je to filozofická a umelecká výpoveď o ľudstve ako druhu, o našej nekonečnej zvedavosti, a o našom mieste v univerze, ktoré je možno ešte väčšie, než si dokážeme predstaviť.

Dobré, ne? Spomeňte si na to pri textoch, ktoré vám budú vysvetľovať, čo vlastne vidíte, čo by ste mali vidieť a čo by ste si o tom mali myslieť, aby ste boli akceptovaní v dave. Nestrácajme čas. Tvorme! Alebo...? Alebo nabudúce vygenerovaná esej o vygenerovanej fotografii? Vanitas vanitatum et omnia vanitas.

Peter Marek, fotograf a cynik

(Ne)konečnosť ciest

„... znovu som si prečítal celé dielo a moja domnienka sa potvrdila. V každom vymyslenom príbehu môže mať človek na výber viacero možností, ale rozhodne sa pre jednu a ostatné vylúči. V príbehu, napísanom takmer nepreniknuteľným Čchuej Penom, sa rozhodne súčasne pre všetky. Takto vytvára rozličné budúcnosti, rozličné sledy, a aj tie sa množia a rozvetvujú. Preto je román taký rozporuplný.“ (J. L. Borges: Záhrada s chodníkmi, ktoré sa rozvetvujú)

Fotografia zachytáva dve dievčatá, mladé ženy. V pomerne jednoduchej kompozícii sa tak rozvíja zdanlivo banálny príbeh možno až tesnej blízkosti, zviazanosti a prepojenia týchto dvoch dievčat. Dievčat s Downovým syndrómom, ktorý celý príbeh fotografie obsahovo a aj sémanticky rámcuje. Dievčatá sú späté a prepojené rovnakým druhom mentálneho postihnutia, ktoré akoby predurčuje ich (spoločné) smerovanie či orientáciu v každej oblasti života. Borgesovými slovami si ako čitateľ románu vyberáme len jednu z možností, ktorá nazeranie na fotografiu prináša, ktorá vytvára len „jednu budúcnosť“ protagonistiek príbehu, a teda aj celej fotografie. Je krehkým, no súčasne pomerne surovým vyjadrením vzájomného vzťahu ľudí s hendikepom, jednoduchým spojením rovnakých znakov. Ak však prijmeme súčasne všetky možnosti (opäť vnímané Borgesovou optikou), príbeh fotografie je príbehom takmer nekonečných možností, ktorými sa životy oboch dievčat vzájomne prelínajú, rôzne kombinujú, prepájajú a rozvetvujú. Mentálne postihnutie tak ďalej príbeh obsahovo výrazne nerámcuje, je len symbolom „vopred daného a určeného, vzájomného a spájajúceho“ vo svojej výrazovej línii. Obsahovo je však prepojením oveľa hlbším, je leitmotívom spoločných životov v (ne)konečnosti ciest a cestičiek (ne)obyčajných ľudských príbehov.

Zuzana Špániová, špeciálna pedagogička

No title

Vidím presne vymedzený priestor. Jeho charakter je daný stavebnými prvkami a líniami. Tieto línie vyberá a zdôrazňuje oko fotografa. Fotografiu na štvorhrannom papieri vnímam ako oblú, aj keď viem, že sa vedľa nachádza ďalší štvorhranatý objekt – bazén, no predsa len vnímam túto zmäkčujúcu líniu. Aj keď je dlažba štvorcová, vidím oblosť, mäkkosť priestoru.

Z vymedzeného priestoru vnímam aj čas. Najskôr obdobie, možno rok alebo aspoň desaťročie. Nie, vlastne v tomto si nie som istá. Čo však viem isto, je čas, hodina. To, aké je desaťročie, mi prezrádza oblečenie postáv. Informácia o čase je ukrytá v svetle. Je silné slnko, chvíľku po obede, je leto, určite prázdniny. Chcel sa v prázdninách zastaviť aj fotograf?

Jeho hra so svetlom sa chce podeliť o ďalšie detaily zachyteného momentu. Svetlo vymedzí tmu, nakreslí tiene. Hrá sa s tieňmi, ktoré sú súčasťou obrazu ako samostatné postavy či objekty. Nie je tu len hojdacia sieť, ale aj jej tieň. Ako môže byť tieň zachytený tak zreteľne, ako to, že nie je rozmazaný, keďže húpanie je o pohybe? Je možné, že tento dynamický objekt má statický tieň? Iné tajomstvo sa však v ňom neukrýva, môjmu vnímaniu nevysiela ďalší signál. Zato samotná sieť, tú cítim na tele. Cítim textúru pleteného povrazu, cítim, ako mi je príjemný na pokožke. Uzle siete ma tlačia na chrbte a sedacích svaloch. Zisťujem teda, že postava v sieti je živá, dynamická. Väčšina predmetov má svoj tvar, hĺbku, ostrosť, línie, svoj dynamický odkaz vo svojom statickom fotografickom momente.

A aký má vlastne názov? Dúfam, že pod fotkou nenájdem info „No title“. Tieto názvy fotografií ma totižto dosť často sklamú. Som rada, že sa autor v tomto prípade podelil aspoň o miesto, kde fotografiu odfotil. Názov fotky je pre mňa ako reklamný titulok alebo ako nadpis v novinách či na webe. Je to nadpis pre príbeh, ktorým sa myseľ diváka môže ďalej vydať vlastnou cestou. Samozrejme, ak by sa fotografia volala „Bazén“ alebo „Leto“, tiež by to znamenalo sklamanie. Bolo by to až moc zrejmé a môj vlastný príbeh by to nikam neposunulo. Táto fotka má však dobrý názov. Viem, že postavy aj fotograf v nejakom momente ich života boli na juhu Francúzska. A byť na juhu Francúzska vo mne vyvoláva samé dobré pocity: pocit leta, odpočinku, chuť francúzskeho vína na jazyku, gurmánske pôžitkárstvo, možno kniha, možno intelektuálny rozhovor, možno sen, ktorý sa nestal.

Na chvíľu zavriem oči a predstavím si, že by fotografia bola bez ľudských postáv. Aký by bol tento esteticky pôsobiaci priestor bez postáv? Chcem si potvrdiť dojem, že ony sa mojej predstavy nezúčastňujú. Užívajú si svoju každodennosť alebo svoju prázdninovú výnimočnosť. Ja však poznám len ich polohu. Nevidím tváre, čo mi ako pozorovateľke dáva slobodu. Sú to ženské postavy a vzadu sú deti. Deti sú aspoň perspektívne vzdialené a tak účastníčky v popredí fotografie majú dosť osobného priestoru na oddych. Oddych pasívny na hojdacej sieti či aktívny v jogovej pozícii „pes tvárou dole“. Tretia ženská postava má predlaktie položené cez tvár. Je to statická, stabilná poloha. Moje telesné prežívanie stotožňujem s aktérkou deja na fotografii. Vlastne, akoby som bola v tele všetkých troch. Povedané naopak: viem sa cítiť aspoň telesne ako každá z nich. Ak mi teda fotografia umožní zosobnenie, vtiahne ma do deja, do príbehu, je schopná sa zapáčiť?

Ešte sa mi páči hra s predlaktiami. Neviem, či to bol úmysel, ale zdá sa mi, že to do obrazu vnáša zábavný prvok. Akoby autor chcel trochu pobaviť pozorovateľa. Zároveň tak postavy komunikujú medzi sebou a opäť cítim premenlivosť statického momentu v dynamický. Zábavné sú aj guľaté objekty: lampy či lízatká, či bezfarebné semafory umiestnené práve v priestore nad deťmi. Dôraz na ženské telo by niekomu mohol prekážať, možno by niekoho mohol provokovať. Mne tento estetický spôsob veľmi vyhovuje. Špeciálne, keď si pomyslím a porovnám to s dnešnou „insta produkciou” fotografií zobrazujúcich ženy či ženskosť. Často sa mi stáva, že pri pohľade na fotografie ľudských tvárí či ľudí všeobecne chcem odhaliť ich sociálny status, chcem vidieť aj ich myšlienkový svet a ich úvahy, trochu prečítať ich túžby. Táto fotografia ma od tak záväzných úvah oslobodzuje, je na nej docieleného viac futuristického dojmu a vízie.

Až teraz pozerám na meno autora, je to vlastne autorka. Som rada, že je to žena a že ma jej fotografia zaujala. Že je to ženská fotografka, čo mi umožnila komunikovať so sebou samou. Pozerať sa na jej fotografiu bola pre mňa cesta, ako počuť svoj vnútorný hlas.

Natália Bačíková, lekárka

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!