Michaela Nagyidaiová

Michaela Nagyidaiová (1996) je slovenská vizuálna umelkyňa, pôsobiaca vo Viedni. V roku 2019 získala magisterský titul v odbore fotožurnalistika a dokumentárna fotografia na London College of Communication. Vo svojej autorskej tvorbe analyzuje prepojenie krajiny a pamäti, venuje sa témam migrácie a koreňov. Zaujíma ju, ako ideológie a politika ovplyvňujú osobné vrstvy každodenného života či rodinné prostredie. V roku 2022 získala grant mesta Bratislavy za projekt Transient Ties, momentálne je súčasťou programu Question Me and Answer, ktorý prepája etablovaných viedenských umelcov a umelkyne s tými novými. Od roku 2021 je členkou Women Photograph a od roku 2023 Futures Platform. Vo svojich dlhodobých projektoch kombinuje fotografie s textom a archívnymi materiálmi. Jej reportáže boli publikované v The Wall Street Journal, Bloomberg, The Financial Times, Wired, Canon EU online, [fjúžn] magazíne a Hospodárskych novinách.

Fotografiu si vyštudovala v Londýne na London College of Communication in Photojournalism & Documentary Photography. Čo ťa do Londýna priviedlo a ako spätne hodnotíš toto rozhodnutie?

Počas strednej školy som absolvovala výmenný pobyt v Brightone. Na Slovensko som sa vrátila zmaturovať, ale už som vedela, že na vysokú školu sa pokúsim dostať do Anglicka, keďže som si tam už vytvorila komunitu, a zostalo tam veľa mojich kamarátov. Pre žurnalistiku som sa rozhodla, pretože som si myslela, že umelecká fotografia ma neuživí a treba si vyberať niečo stabilnejšie. Som veľmi rada, že som študovala v Londýne, veľmi veľa ma to naučilo. Určite mi to pomohlo aj v reportážnej práci. Našiel si ma napríklad Bloomberg, alebo Financial Times, pre ktorých teraz pracujem, pretože poznali univerzitu, na ktorej som študovala. Ale stále mám dlh, pretože školy sú tam veľmi drahé. Teraz, keď už zarábam peniaze, si myslím, že to nebolo najzodpovednejšie rozhodnutie. Ale aj tak to bolo skvelé. Myslím, že ak by som sa tam teraz rozhodla vrátiť, začlenenie do miestnej umeleckej komunity by nebolo také ťažké. Stále tam mám nejaké kontakty.

Ako prebiehalo štúdium v Anglicku? Pripravila ťa škola na fungovanie vo fotografickej praxi?

Myslím, že na to sa ani veľmi pripraviť nedá. Ale spätne by som bola rada, ak by sme sa viac zameriavali na fungovanie v praxi. Celkovo si však myslím, že umelecké školy ťa na reálny svet pripraviť nedokážu. Ja som predovšetkým nebola pripravená na to, že hneď, ako ukončím magisterské štúdium, vypukne pandémia, a nájsť si prácu bude extrémne ťažké, čo viedlo nakoniec aj k tomu, že som sa o rok neskôr rozhodla odsťahovať sa z Londýna. Štúdium v Anglicku bolo super, ale predovšetkým magisterský stupeň, kde som už vedela, čo chcem robiť a na čo sa chcem zamerať. Na bakalárskom stupni som študovala žurnalistiku, a tá škola mi až tak nevyhovovala. Mala som pocit, že som tam prišla ako namotivovaná študentka z východnej Európy, zatiaľ čo ostatní si iba prišli pre diplom. Ale magisterské štúdium bolo skvelé. Študovala som program, ktorý sa volal fotožurnalistika a dokumentárna fotografia. Bol veľmi experimentálny a otvorený. Naša trieda bola oveľa menšia a od svojich spolužiakov som sa veľa naučila. Bola som jedna z najmladších, bolo tam množstvo ľudí rôzneho veku, z rôznych kútov sveta, niektorí zo spolužiakov a spolužiačok už boli etablovaní fotožurnalisti, ktorí sa pohybovali v brandži aj viac ako desať rokov, a niektorí sa zasa venovali umeleckej fotografii.

Po ukončení štúdia si sa rozhodla vrátiť sa na Slovensko. Ako prebiehal tvoj návrat? Podarilo sa ti začleniť do slovenskej umeleckej komunity?

Myslím, že som sa vrátila v zlom období, keďže to bolo počas covidu. Nikde sa nič nedialo, a nevedela som, kam mám ísť. Cítila som sa ako úplný cudzinec vo vlastnom meste. Na konci dňa som si už ani nebola istá, či sa do tej slovenskej umeleckej komunity vôbec chcem začleniť. Vždy som mala víziu, že v Bratislave budem len nejaký čas. Nakoniec som tam zostala asi dva a pol roka, ale stále som sa chcela presťahovať niekde inde, pretože aj keď mám veľmi rada Bratislavu, pripadala mi strašne malá. Paradoxne až teraz, keď žijem vo Viedni, pokladám za dôležité mať nepretržitý kontakt s Bratislavou a komunitami, ktoré tam sú. Všímam si, že Bratislava je úžasné mesto, kde sa ľudia snažia robiť niečo z ničoho. Veľmi ma inšpiruje zápal, ktorý majú ľudia na Slovensku. V zahraničí by veľa vecí nevzniklo bez toho, aby na ne dostali nejaké financie, ale na Slovensku vidím, že ľudia sa snažia tvoriť aj v nepriaznivých podmienkach, lebo vedia, že ak by to neurobili, tak by sme prišli o úžasnú kultúrnu iniciatívu. Ale to je možno iba môj osobný názor.

Témou migrácie sa zaoberáš aj vo svojich fotografických projektoch. Myslíš, že to súvisí aj s tvojou osobnou skúsenosťou? Podľa čoho si vyberáš svoje témy?

Viac som sa nad týmito témami začala zamýšľať, keď som sa dozvedela viac o svojej rodinnej histórii, predovšetkým o príbehu mojej starej mamy, ktorá v roku 1948 musela kvôli občianskej vojne utiecť zo severného Grécka. Svoj domov našla v Československu – alebo skôr nenašla, pretože ona si to nevybrala. Proste sa to stalo a musela to prijať. Mala iba štyri roky, a veľmi nevedela, čo sa deje. O tom, kam budú deti z Grécka poslané, rozhodol Červený kríž, ktorý ich prepravu organizoval. Postupne si stará mama vybudovala československú identitu. Jej väzby k svojej domovine – Grécku, sú pretrhnuté a poškodené. Začala som sa s ňou viac rozprávať, a zisťovať, aké má pocity z toho, čo sa jej v živote udialo, či je traumatizovaná, alebo to jednoducho prijala. A práve vďaka tejto rodinnej histórii som sa aj ja začala viac zamýšľať nad migráciou.

Veľa pracuješ aj s témou pamäti. Nielen ľudskej, ale aj pamäti miesta, krajiny. Tvoja fotografia sa dá označiť ako dokumentárna, zároveň je však akousi tichou analýzou minulosti. Často pracuješ s archívmi, odkrývaš jednotlivé vrstvy témy, ktorú si sa rozhodla spracovať.

Veľmi ma zaujíma vzťah osobnej, ale aj kolektívnej pamäti ku krajine. V projekte Transient Ties/Pretrhnuté väzby (od 2019), ktorý spracováva práve príbeh mojej starej mamy, ma krajina vizuálne veľmi zaujímala. Predovšetkým to, ako sa ona pozerá na krajinu – na Slovensko, ale aj na Grécko. Preto sú aj tie fotografie prepojením týchto dvoch krajín. Rovnako aj krátky film, ktorý som urobila k tomuto projektu a ktorý ide v mnohých veciach ešte hlbšie do samotnej témy a príbehu, ešte viac zvýrazňuje prepojenie týchto dvoch krajín a to, ako odlišne vyzerajú. Toto je určite téma, v ktorej plánujem pokračovať. Zaujíma ma, čo spája človeka s krajinou, a ako sa jednotlivec cíti na nejakom mieste.

Vieš mi povedať niečo bližšie o tom, ako projekt Transient Ties vznikal? Ako ste so starou mamou spolupracovali a akým spôsobom si projekt vizuálne stavala?

Transient Ties bol môj magisterský projekt. Začali sme úplne jednoducho – vždy, keď som bola v Bratislave, pozvala som starú mamu na kávu. Trištvrte roka sme sa iba rozprávali a ja som si všetko zapisovala. Zo začiatku bola stará mama opatrnejšia, ale v jednom momente sa to pretrhlo a začala mi hovoriť o svojom živote. Začala mi nosiť staré fotky, ukazovať mi, ako žila jej rodina v Grécku a aké tradičné oblečenie tam nosili. Jej prípad bol špecifický aj v tom, že jej rodina patrila do macedónskej minority. Macedónska minorita v Grécku bola veľmi helenizovaná. Napríklad na cintoríne boli všetky mená na pomníkoch napísané iba po grécky. Ale medzi sebou sa tieto komunity stále rozprávajú po macedónsky. Rozhodla som sa, že pôjdem do obce v severnom Grécku, v horách pri albánskych hraniciach, kde sa stará mama narodila, a začala som na projekte pracovať. Cez covid som tento projekt dala trochu nabok, pretože nebolo možné vycestovať, ale neskôr som sa k nemu znova vrátila a rozhodla som sa natočiť krátky film, ktorý by celý projekt prepojil. Tentokrát som sa do Grécka vrátila s mamou, pretože ona tam tiež nikdy nebola, a stará mama so mnou už ísť nemohla pre svoj vek. Bola to veľmi silná skúsenosť, ktorá mi umožnila skúmať medzigeneračné puto ku krajine. Podarilo sa nám vypátrať dom, v ktorom sa stará mama narodila. Je z neho už úplná ruina. Je na krásnom mieste, ale vlastne nevieme, komu patrí. V tomto regióne nastal v 40. rokoch počas druhej svetovej vojny a potom gréckej občianskej vojny obrovský exodus ľudí, pretože tam nebolo z čoho žiť. Grécko si v tom čase prechádzalo hrozným obdobím, v dôsledku čoho je vo svete pomerne veľká grécka diaspóra. Tematika gréckej občianskej vojny je stále veľmi neprebádaná, ešte som nenatrafila na umelecký projekt, ktorý by sa tým zaoberal. Chcela som ukázať, že migrácia nie je nejaký nový jav. Po vypuknutí vojny v Sýrii som si začala všímať, že ľudia boli veľmi prekvapení, keď sem začali prúdiť migranti. Ale pritom sa tieto veci diali vždy.

Akú úlohu má pre teba fotografia v procese pamäti a zabúdania? Je fotografia spomienkou, pripomienkou, alebo môže existovať ako samostatná entita, bez ohľadu na príbeh, ku ktorému sa viaže?

Je pre mňa spomienkou, ale zároveň aj samostatnou entitou, ktorá stojí sama za seba, ale zároveň na niečo poukazuje. Vždy môže byť opätovne vytiahnutá a znova ukázať na ten moment, v ktorom bola vyfotografovaná. Je to médium, ktoré môže veľmi dobre vyjadriť to, o čo sa snažím. Moment, keď tvorím fotografiu, keď musím nájsť miesto, rozhodnúť sa, v akom čase ju vyfotografujem, je veľmi komplexný, veľmi terapeutický. A keď potom fotografiu prenesiem do toho digitálneho sveta, keď robím postprodukciu, tak ten vzťah a celý proces vlastne pokračuje. Keď som do toho celého zakomponovala aj film, uvedomila som si, že video je pre mňa tiež veľmi silné médium, ktoré dokáže veci povedať zasa inak, dynamickejšie. Aj proces jeho vytvárania je iný, dynamickejší. Fotografia je taká pokojnejšia. Páči sa mi spájať tieto dva elementy.

Tvoje fotografie, hoci vyzerajú veľmi ľahko a jemne, na mňa pôsobia zároveň veľmi premyslene, je cítiť, že sú súčasťou dlhšieho procesu. Ako tvoje fotografie vznikajú?

Ja vlastne veci nejako veľmi neplánujem. Keď som bola v Grécku, robila som si vždy ráno výjazdy do rôznych lokalít, kde som si hľadala námety na fotografovanie a následne som si plánovala, kedy by bolo najlepšie sa tam vrátiť. K mojim námetom ma vždy niečo fyzicky pritiahne. Ako napríklad ku kaktusom, pokrytým pavučinou. Keď som ich uvidela, pripomenuli mi, ako tie väzby môžu byť strašne citlivé a krehké, a ľahko pretrhnuté. Ale jediná fotografia, ktorá bola naozaj štylizovaná, je tá, kde ležím v ľadovej vode rieky.

Ako vnímaš samotný akt fotografovania? Ako podľa teba mení situáciu, ktorej je súčasťou?

To je veľmi ťažká otázka. Neviem, či by som na tie miesta šla, ak by som tam nechcela fotiť. Neviem ani, či by som sa niekedy dostala k tomu, aby som sa o ten príbeh zaujímala. Ale pravdepodobne áno. Vždy som chcela vedieť, prečo moja stará mama nehovorí o Grécku, ale bála som sa, že to pre ňu bude príliš traumatizujúca téma. Fotografia mi pomohla sa k tomu dostať bližšie.

Robíš si predtým, než sa pustíš do nejakého projektu, hlbší výskum?

Samozrejme. Čo sa týka tohto projektu, bol to trochu extrém. Predtým som o gréckej občianskej vojne nevedela absolútne nič. A stará mama si toho tiež veľa nepamätala. Jediné, čo vedela, že jej otec bol partizán, a bojoval na strane komunistov. Celá táto vojna bola totiž medzi komunistami a monarchistami. Musela som prečítať veľmi veľa kníh, aby som pochopila, čo sa tam dialo a prečo. Ako sa moja stará mama dostala do Československa? A prečo nebola repatriovaná nazad do Grécka? To sú veci, ktoré som napríklad do dnešného dňa nezistila. Komunikovala som aj s archívom z Atén a tiež som používala online archív z bratislavskej knižnice, kde som hľadala, čo a ako sa popísalo o tomto konflikte. Tiež som využívala osobný archív mojej starej mamy, všetko, čo mala o svojej rodine, o svojom úteku. Bola to veľká príprava, a k tým materiálom sa vraciam doteraz.

Spolupracuješ pri tvorbe svojich súborov aj s nejakým editorom, editorkou alebo kurátorom, kurátorkou?

Zatiaľ som si všetko robila sama. Možno neskôr, ak by som sa rozhodla vydať knihu, tak by som niekoho oslovila. Musím si to najprv sama premyslieť a pripraviť, až potom môžem svoje projekty konzultovať. Ale väčšinou dávam na svoj inštinkt. Možno to nie je dobre a mala by som viac počúvať ostatných.

Prečo?

Častokrát som v tom projekte už príliš ponorená, mám k nemu príliš blízko, a nedokážem vyhodiť niektoré fotografie, ktoré by tam možno nemali byť. Ale ja viem, že boli fotené práve v nejaký krásny moment, keď som sa cítila úžasne, a potom sa mi veľmi ťažko vyhadzujú.

Kedy je podľa teba projekt hotový?

Netuším. Strašne závidím všetkým, ktorí to vedia. Ja to neviem. V prípade projektu Transient Ties to bolo asi v momente, keď už som cítila, že zo seba nič viac kreatívneho na túto tému nedostanem. Som pri tvorbe veľmi pomalá. Aj v tomto prípade nerada hovorím, že je projekt dokončený. Myslím, že táto jeho kapitola je už dokončená, ale možno príde ešte nejaká nová. Koniec podľa mňa prichádza v momente, keď už začínam rozmýšľať nad inými vecami, nadchýnam sa nad inými fotkami a projektami. Ak už začínam cítiť, že som lenivá a potrebujem odstup, je to pre mňa signál, že si musím dať pauzu. Nechávam otvorené, či sa k projektu ešte budem mať chuť vrátiť. Ak by mi editor alebo kurátor povedal, že treba dofotiť ešte niekoľko záberov, asi by som do toho šla, ale išlo by mi to ťažko.

Vieš, kedy si urobila dobrú fotografiu?

Predtým som fotografovala viac-menej na film. Pri projekte Transient Ties som začala kombinovať digitálnu a analógovú stredoformátovú fotografiu. Pri analógu sa vždy bojím, či fotka naozaj vyšla, ale na digitále som hneď videla, že bude fajn. Takže asi viem. Cítim to už na mieste. Už keď som tam, viem si povedať, že toto bude pre mňa silný a dôležitý záber.

Páči sa mi, že nehovoríš o zábere ako dobrom, ale ako o dôležitom.

Keď sa pozriem na svoje projekty, vidím tam veľa fotiek, ktoré nejakým spôsobom dopovedávajú príbeh. Ale potom sú tam dve-tri, o ktorých sa dá povedať, že sú kľúčové. Bez nich by to nefungovalo. Pri Transient Ties je kľúčovou fotografiou tá, ktorú som odfotila v Aténach pri západe slnka. Bol to asi najkrajší záber tohto projektu. Je to fotka rodiny, ktorá stojí nad mestom, a pod nimi sa rozprestierajú Atény. V tom momente ma to strašne dojalo a vedela som, že toto bude najsilnejšia fotka celého projektu. Ale zo začiatku som o nej veľmi pochybovala, pretože nebola odfotená v severnom Grécku, je možno príliš poetická, sú na nej ľudia, ktorých nepoznám... A napriek tomu funguje, čo dokazuje aj to, že si ju vyberajú aj na promo projektu a je asi najviac využívaná zo všetkých.

Spomínala si už, že miešaš analógovú a digitálnu fotografiu. Podľa čoho sa rozhoduješ, čo budeš fotiť na analóg a čo na digitál?

Veľmi dlho som digitálnu fotku odmietala. Roky som sa venovala iba stredoformátovej fotografii. Ale potom sa mi na rezidencii v Ľubľane, kde vznikal projekt Moulding (2021), ten stredoformátový fotoaparát pokazil, a ja som musela niečo vyprodukovať. Tam som začala fotiť digitálne a pochopila som, že sa nechcem zbytočne obmedzovať. Prestala som nad tým príliš špekulovať. Niekedy si beriem digitál z čisto praktických dôvodov, napríklad keď bolo v Grécku 37 stupňov, točila som aj video, nevedela som si predstaviť nosiť oba fotoaparáty. Okrem toho aj tak už kombinujem farebnú a čiernobielu fotografiu, fotky s bleskom aj bez neho, archívy s mojimi fotkami... Rozhodla som sa, že sa nebudem obmedzovať. Je to proste moja pracovná metóda.

Projekt Moulding, ktorý vznikol na rezidencii v Ľubľane, sa venuje výskumu vizuálnej transformácie krajín bývalého východného bloku. Povieš mi niečo viac o tejto rezidencii a o tom, ako projekt vznikal? Prišla si na rezidenciu už s hotovým nápadom, alebo to bol postupný proces?

Na rezidenciu som išla s tým, že by som sa chcela venovať témam centrálnej a východnej Európy, ale nechala som si otvorenú myseľ. Urobila som si rešerš o histórii Slovinska a o jeho vizuálnom umení, ale predovšetkým ma veľmi motivovali a inšpirovali protesty, ktoré sa v tom čase v Slovinsku odohrávali. Ľudia protestovali proti populistickej vláde Janeza Janšu. Veľmi sa riešilo referendum o vode, pretože aktivisti poukázali na to, že vláda chce de facto sprivatizovať vodné plochy v krajine, keďže v rámci „revitalizácie“ chce v ich okolí vystavať moderné hotely a reštaurácie. To sa nepáčilo ani voličom koalície, ktorá bola pri moci. A práve tieto protesty mi vnukli nápad na tému, ktorej sa chcem na rezidencii venovať. Rozhodla som sa venovať Slovinsku ako krajine, a zároveň „zabŕdnuť“ aj do tej jugonostalgie, ktorá je tam stále prítomná. Napríklad lietadielka na jednej z fotografií sú vyrobené zo starých slovinských peňazí, ktoré mali pred prijatím eura, odznaky som zase našla v antikvariáte. Zamerala som sa aj na prostredie Slovinska a jeho prírodu. Chcela som poukázať na východoeurópsky futurizmus, zamyslieť sa nad tým, kam tieto krajiny spejú a ako sa vyvíjajú od roku 1989.

Čo pre teba znamená analógová fotografia?

Ja som s analógovou fotografiou začínala. Pôvodne som fotila na 35 mm fotoaparát. Čiže je to trochu aj taká nostalgia. A je to pre mňa zároveň aj veľmi terapeutické – vziať si statív, všetko si nastaviť, tá analógová fotografia proste trvá. Ja som strašne netrpezlivý človek, takže mi to vždy pomáhalo spomaliť. Ale aj digitál má svoje výhody. Pri analógu sa mi veľakrát stalo, že kým som si všetko nastavila, tak som tú fotku proste zmeškala. A to je pre mňa ten najhorší pocit na svete.

Koho práca ťa vo fotografii najviac ovplyvnila? Máš nejaké fotografické vzory?

Keď som bola na vysokej škole, mala som nejaké vzory, ale teraz už nie. Myslím, že je veľmi veľa ľudí, ktorí robia kvalitnú fotografiu, a nie sú až tak docenení, ako by mali byť. Ale počas vysokej školy ma veľmi inšpiroval Alec Soth, pretože on má presne ten tichý štýl dokumentárnej fotografie, ktorý mám rada. Zároveň mám veľmi rada tvorbu fotografky Yumny Al-Arashi. Je skôr vizuálnou umelkyňou, ako fotografkou, venuje sa aj filmu. Ďalší autori a autorky, ktorých tvorba sa mi páči, sú Sarker Protick, Maria Lax a Nanna Heitmann.

Fotíš aj v bežnom živote?

Áno, fotím všetko a vždy. Som ako malé dieťa – idem po ulici, po ktorej chodím každý deň, a zrazu sa niečo stane, padne zaujímavé svetlo, a mňa to hrozne poteší. Po škole bolo pre mňa náročné fotiť si len tak, bez nejakej myšlienky, pretože nás učili, že naše projekty musia byť dôležité, niečím sa zaoberať... Trvalo mi asi tri roky, kým som sa znova dokázala uvoľniť, vziať si fotoaparát a len tak si odfotiť nejakú blbosť len preto, že ma to teší. Je to veľmi fajn, pretože ja si potom tie fotografie často pozerám a spomínam si na ten moment. Myslím, že mi to pomáha pozerať sa pozitívnejšie aj na môj život.