Ester Šabíková

Ester Šabíková (1994) je absolventkou Katedry fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (2020). Jej fotografie boli v roku 2020 zaradené do knižnej publikácie Fresh Eyes o 100 európskych vychádzajúcich talentoch fotografie. Už počas štúdia sa v jej tvorbe objavila práca s krehkosťou existencie, plynutím času a jeho zbieraním. Počas študijného pobytu v Arles sa jej vizuálny jazyk zmenil a najdôležitejším prvkom sa stáva príroda, s ktorou sa snaží nadviazať hlbší vnútorný dialóg. Pomocou citlivosti fotografie zachytáva tok času nehmotného aj hmotného, a preto na jej výstavách môžeme vidieť nielen fotografie, ale aj rôzne prírodné objekty, či dokonca zažiť rituál tvorby TOgrafie. Jej zámerom je to, aby divák spomalil a preniesol sa do iného sveta.

Aký bol tvoj prvý stret s fotografiou a kedy nastal ten zlomový bod, kedy si si povedala, že chceš s týmto médiom pracovať?

Prvý stret nastal určite už v skorom rannom veku. No uvedomenie si zásadného zmyslu a vplyvu fotografie na môj život prišlo až po prvom naozaj intenzívnom kontakte s fotografiou. Počas prvého ročníka na gymnáziu som vo voľnom čase začala navštevovať hodiny fotografie. Tu som sa zoznámila s fungovaním svetla, času, fotoaparátu, vyskúšali sme si rôzne historické techniky. Po úspešnom ukončení tohto viac ako mesačného kurzu som aj napriek značnému nadšeniu z média prestala fotiť. Po čase som si začala uvedomovať, že niečo dôležité sa zmenilo a vnútorne sa cítim inak, že kým som sa fotografii venovala, nepociťovala som depresie a úzkosti, ktoré ma predtým sužovali a ktoré sa pomaly začali znovu vynárať. Rozhodla som sa vtedy s fotografovaním znovu začať a už som neprestala. To, čo bolo zásadným zlomom, bol teda fakt, že pomocou fotografie som bola schopná vyjadriť veci, ktoré bolo náročné zo seba dostať von iným spôsobom. Fotografia mala na mňa terapeutický účinok. A tak sa mi stala komunikačným prostriedkom i zrkadlom vnútorno-vonkajšieho prežívania sveta.

Tvoje práce sú založené na veľmi blízkom vzťahu s prírodou, hovoria o zasadení jednotlivca v nej. Kde a ako sa toto sebauvedomenie začalo formovať?

Moje prvé práce sa venovali najmä skúmaniu pocitov, procesov, krásy a rôznych polôh nedokonalosti. Boli primárne autoportrétneho charakteru, vnútorného, prežívaného, ale aj toho vonkajšieho, fyzického. Tu som s fotografiou narábala ako so zrkadlom a viedla som akýsi dialóg sama so sebou. Bolo to veľmi intenzívne obdobie. Išlo vlastne o koncentrovanú a komplexnú sebaanalýzu a zároveň výpoveď, ktorá to osobné v mnohom prekračuje. V bakalárskom ročníku som sa venovala hlavne práci Adventure time (2018), ktorá bola o materialite fotografie, o čase, svetle, priestore. Bola o vzťahu maľby a fotografie ako o vzťahu matky a dcéry (dieťaťa) z historického ale aj osobného hľadiska. Je to vzťah, v ktorom sa obe vzájomne vyvíjajú, ovplyvňujú a transformujú seba i svet navôkol. Začala som si uvedomovať, že počas posledných štyroch rokov som s fotografiou postupne zrástla a začala sa s ňou identifikovať. Toto bol moment, ktorý dal priestor na ďalšie hĺbkové skúmanie vzťahu s tým, čo ma bezprostredne obklopovalo. Magisterské štúdium mi začalo Erasmom v Arles na juhu Francúzska. Tam sa začína písať, tak povediac nová kapitola života mojej fotografie a môjho života. Konfrontácia s novým prostredím, s cudzím jazykom, ktorému som nerozumela a bol skôr hudbou než dorozumievaním, ale najmä bezprostredný a častý kontakt s morom, vytvorili ideálne podmienky na prirodzený dialóg práve s prírodou. Všetok čas a pozornosť som venovala tvorbe. Dostala som sa až do nečakanej a dovtedy nepoznanej hĺbky. Niektoré práce, ktoré tu vznikli, považujem na mojej ceste za dosť zásadné, formujúce jazyk a vnímanie. Štyri mesiace strávene na tomto mieste sa stali čarovným časovým oknom, ktoré sa mi roztvára ešte aj v tejto chvíli.

Okrem klasického spôsobu fotografovania využívaš postupy, ktoré sú z určitého hľadiska neštandardné. Aké rôzne experimentálne postupy využívaš pri tvorbe? Narážam tým na využívanie plesne, kryštalizáciu morskej soli atď.

V roku 2018 v Arles vzniká séria Ecosystem, ktorá hovorí primárne o mori, o energii, o každodennosti, svetelnej podstate a jednote človeka s prírodou. V rámci tejto série vznikla aj prvá zo série dažďových fotografií. Práve ona bola tým momentom, ktorý mi umožnil zmenu perspektívy vnímania fotografie ako zrkadla, na vnímanie fotografie ako niečoho, čo môže byť bezprostredné a v istom zmysle samostatné, sebatvorivé. Ako fotografka som sa začala stotožňovať s novo nadobudnutou polohou ako s jedným z obrazotvorných elementov, ktoré sú si rovné. Mojou túžbou sa stalo vytvoriť priestor na vznik obrazu, ktorý bude demonštrovať hlboké prerastenie s prírodou. Niečo, čo bude živé a oduševnené. Myslím si, že práve tento impulz ma potom v slede intuitívnych, krokov, najmä v znení skúmania, experimentovania a porušovania dovtedy naučených pravidiel priviedol k tomu, čo teraz pomenúvam TOgrafia, a teda fotografia tvorená plesnivejúcim ovocím alebo zeleninou. Fotografia sa pre mňa v tomto čase začala stávať rituálom. Začala preskakovať do jemnohmotných sfér. Na konci magisterského štúdia som sa takto pomocou fotografie vrátila k tomu, čo môjmu štúdium predchádzalo, do čias dospievania, keď som sa plnohodnotne venovala hraniu divadla. Do mojej tvorby v tejto chvíli vstupuje performatívny prvok. Oživujúci rituál. Mnohé z obrazov, ktoré v súčasnej dobe tvorím, sú podmienené gestom, pohybom a splynutím s prostredím. Zbieram morské vlny, hladiny riek, či padajúce kvapky dažďa a vločky snehu. Stávam sa v tej malej chvíli svetom a tento svet sa odohráva na svetlocitlivom papieri. Volám to “alive act”.

Pri pojme „fotografia“ sa človeku zväčša vybaví dej, ktorý je ukončený, stály a zobrazuje to, čo stálo pred objektívom. Najlepšie to vystihuje Umberto Eco, ktorý fotografiu vnímal ako zmrazený zrkadlový obraz. V tvojom prípade je to naopak. Pri návšteve tvojich výstav divák môže vidieť fotografiu v procese. Čo chceš touto procesuálnou stránkou tvojej tvorby v divákoch vyvolať?

Žijeme v dobe, ktorá je okrem iného charakteristická aj pretlakom obrazov. Už sme zvyknutí vnímať a dekódovať fotografický obraz pomerne rýchlo, stal sa pre nás prirodzeným spôsobom komunikácie a zdieľania s druhými. Mojou túžbou bolo vytvoriť obraz, ktorý divákov svojou nevídanosťou spomalí, dá im priestor viac sa zamýšľať, či len tak sa nechať unášať vlastnou obrazotvornosťou a prehlbovať tým svoje vnímanie. Týmto momentom sa pre mňa stala TOgrafia, oduševnený, biologicko-chemický a abstraktno-konkrétny obraz , ten ktorý sám seba tvorí. Pracujem aj s formou fotografie tak, aby napríklad ponúkala priestor na doslovnú zmenu perspektívy, ako je tomu v prípade fotografií mora a v piesku vybehanej špirály na vankúšoch, ktoré sú určené na sedenie a kontempláciu. Snažím sa v ľuďoch obnoviť kontakt s ich vlastným vnútorným dieťaťom, vrodenou prirodzenosťou, úprimnosťou a hravosťou. Priblížiť hĺbku a šírku prežívania, ktorá sa nám odkrýva po vrstvách a vyžaduje určitú mieru stíšenia a citlivosti voči svetu v nás a navôkol.

Fotografia ale nie je jediný tvoj vyjadrovací prostriedok. Cez čo všetko prehováraš k divákom?

Téma, ku ktorej som sa postupne dopracovala, by sa dala zhrnúť do jedného slova “prapodstata”. Je to matéria, komplexný pojem a prežívané bytie, ku ktorého vyjadreniu a sprostredkovaniu mi už nestačilo len zachytenie prítomného svetla a času. Či už gesticky, elementárne alebo zrkadlovo. Počas magisterskej práce s názvom Back to Animism (2019-2020) som mala potrebu vyjadriť sa aj za pomoci mne prirodzených úkonov. Tak ako pomocou fotografie zbieram čas svetelný, zbieram skrz nájdené prírodné artefakty aj čas fyzický, čas - pračas, ktorý všetko formoval. Následne tieto nájdené objekty usporadúvam do oltárikov. Tieto krehké objektové obrazy nesú buď lineárnu alebo kruhovú formu a vnímam ich, ako keby boli trochu mimo času a priestoru. Pritom sú práve časom a priestorom absolútne podmienené. Ďalším novým prostriedkom v tejto práci bolo vytvorenie zvukovej stopy. Použila som v nej tie isté prírodné objekty, s ktorými pracujem v inštaláciách, najmä kamene a mušle. Zvuk je tvorený krúživými a mihotavými pohybmi. Výsledná zvuková stopa pôsobí organicky, mrvivo, šušťavo, ako malé živočíchy alebo ako niečo, čo práve začína ožívať. Okrem toho bola súčasťou vernisáže a prvej verejnej prezentácie tejto práce v priestoroch Nitrianskej synagógy v lete 2021 aj autorská performance, v ktorej som pred prítomnými pohybmi a pálením kadidla oživila priestor. Následne som pomocou morskej vody a svetla “namaľovala” na rolku svetlocitlivého papiera spi-rituálnu fotografiu. Na hornom poschodí počas celého trvania výstavy ožívala - exponovala sa TOgrafia Zem II. vyskladaná z plesnivejúceho ovocia. Spoločne všetky tieto prvky pôsobili a vytvárali tak magický zážitok nielen pre divákov. Na tomto v priestore sa rozprestierajúcom diele sa spolupodieľalo množstvo ľudí, živočíchov, organizmov a procesov.

Ak tomu správne rozumiem, jednou z tvojich úloh je vytvoriť dialóg medzi tvojou tvorbou, divákom a prírodou. Máš nejaké bezprostredné odozvy?

Práve na výstave v synagóge za mnou, po performance, prišla mladá žena, ktorú som nepoznala. Objala ma a s očami plnými sĺz mi ďakovala. V skratke mi rozpovedala jej osobný príbeh, ktorý ma dojal. Cítila som, že práve pre takéto momenty má zmysel nielen tvoriť, ale sa o to aj plnohodnotne a úprimne deliť so svetom. Keď sa nájde čo len jediný človek, ktorému niečo z toho, čo vypovedáte, rezonuje, a ešte k tomu tak výnimočne hlboko. Obraz, ktorý v nej vyvolal silnú spomienku a dal jej pocítiť zladenie správneho času so správnym miestom, bol práve jeden z nainštalovaných objektov - dlhá hadia koža, po ktorej sa vlnili moje odstrihnuté vlasy a na nich poukladané kosti a kamene.

Z predošlých spoluprác viem, že ťa ovplyvnila východná filozofia či súčasná animistická filozofia. Ako vnímaš prepojenie s tvojou tvorbou a aké dôležité sú ideové východiská, ktoré vznikajú z tohto vzťahu?

Prepojenie nachádzam napríklad v hlbokom prežívaní prítomného okamihu, v dôležitosti všetkých úkonov, vo vedomom sprítomňovaní, v meditatívnosti, časovosti, v napájaní sa na kolektívne bytie, v prirodzenosti, nedokonalosti, v tvorbe z intuitívnej podstaty bytia. Skúmaním ako fyzického tak aj emočného, duchovného a spirituálneho sveta. Ideové východisko, ktoré považujem za dôležité a doposiaľ mi dokázalo pokryť dostatočnú šírku toho, čo vnímam, je japonská filozofia Wabi-Sabi, ktorá nie je len filozofiou, je aj estetikou, spôsobom života, názorom, sebou samým. V jednoduchosti je krása, to poznáme všetci a práve toto vyzdvihuje svojským spôsobom práve to, čo pomenúvame Wabi-Sabi, a pritom o ňom samotnom sa v skutočnosti nedá hovoriť. Je to prirodzenosť, cyklickosť, časovosť, rituálnosť, nedokonalosť, každodennosť, činnosť, nečinnosť, hĺbka, krehkosť, hrubosť, drsnosť, efemérnosť, život, smrť, život…. Podstatou však je, že Wabi-Sabi má dušu. Či už je to príbytok, nástroj, obraz, činnosť, pocit… Nie je však nič viac Wabi-Sabi ako samotná príroda. Takže aj ty alebo ja. Myslím si teda, že to, čo je práve istým zmyslom prepojenia, je aj veľká miera neuchopiteľnosti, priehľadného objímania, krúženia okolo. Pretože to, k čomu smerujeme, je ideál pravdy, ktorý je nedosiahnuteľný a vďaka tomu stále prítomný, pulzujúci, tvorivý a inšpiratívny.

Lavíruješ medzi fotografiou a inými médiami. Ako predstaviteľka mladej generácie fotografov/-iek si myslíš, že je to tvoje osobné smerovanie alebo je to trend, ktorým sa fotografia v súčasnosti uberá?

Osobne to nevnímam ako lavírovanie. Fotografia je pre mňa nosným jazykom komunikácie, prežívania, skúmania a poznávania sveta. Avšak časom sa do mojej praxe pridružujú spôsoby vyjadrenia, ktoré rozširujú komplexnosť tvorby, a dopomáhajú tak v rámci priestoru a s priestorom vytvárať prostredie, environment, mikrouniverzum, ktorého sa divák stáva súčasťou a má možnosť prehĺbiť si vlastnú skúsenosť so sebou, v sebe, v rámci širokospektrálnych vzťahov. Ako súčasť celku. Myslím si, že generácia mladých umelcov- tvorcov prestáva klásť dôraz na jednotlivé médiá. Spôsob vyjadrenia sa stáva niečím živelným, prestupuje z média do média, báda, skúma, hľadá nové polohy a možnosti. Niektoré sú stále ukryté a iné sa ešte len rodia, vďaka technológiám, ktoré máme, tým, ktoré vznikajú, tým, čo znovu objavujeme, ich prepájaním, neustálou transformáciou. Neviem, či je to trend, skôr si myslím, že je to odraz tejto neuchopiteľnej doby, ktorá je globalizovaná, polarizovaná, silne zameraná na jednotlivca, no s narastajúcim apelom na kolektívnosť, spolupatričnosť, jednotu. A teda hranice, či už pomyselné alebo fyzické, sa stávajú pre prichádzajúcu generáciu prežitkom. Voláme po zjednotení. Aspoň ja to tak vnímam.

Existuje fotograf/-ka, ktorý nejakým spôsobom inšpirovali tvoju tvorbu, alebo sa snažíš ostaných autorov si nevšímať, aby ťa neovplyvňovali?

Inšpiráciu nachádzam takmer všade. Z výtvarného umenia sú to predovšetkým maľby. Ako prví mi prichádzajú na um klasici ako René Magritte, Claude Monet alebo Vincent Van Gogh. Fascinuje ma staré umenie Egypta, umenie prírodných národov, náboženstvá, mágia, sny, veda, najmä však príroda. Osobne je mi blízka tvorba Františka Skály, jeho kabinety kuriozít ma prinavrátili k potrebe práce s nájdeným “archívom predmetov”. Vo fotografii sú mi blízke práce Karla Blossfeldta, intímne fotografie zo života Lindy McCartney, Annie Leibovitz či Sally Mann. Za obdivuhodné považujem dielo, ktoré nám zanechala Vivian Maier a ku ktorému sa svet dostal šťastnou náhodou, avšak bohužiaľ až po jej smrti. Práve v jej príbehu je cítiť úprimná fascinácia obrazom, túžba a schopnosť zachytávať bezprostredné dianie navôkol. Podarilo sa jej vytvoriť prekrásny život zachytávajúci kus prítomnej histórie.

Tvoje fotografie sú známe na Slovensku, ale takisto aj v zahraničí. Kde všade si sa so svojím vizuálnym cítením dostala, respektíve kde boli tvoje fotografie prítomné?

Po skončení štúdia som mala veľkú samostatnú výstavu Krehkosť bytia/ Atelier živej hmoty v Galérii Sýpka vo Valašskom Meziříčí v Čechách. V roku 2020 zahrnuli moju tvorbu do holandskej knižnej publikácie Fresh Eyes o 100 europskych vychádzajúcich talentoch fotografie a kniha bola širokej verejnosti predstavená napríklad aj na Fresh Eyes Fair v Amsterdame. V ten rok ma český časopis FOTO zaradil do rubriky Talent vo vydaní 38 - Slow Photography. Rok predtým som mala možnosť reprezentovať Slovensko pod záštitou spoločnosti Canon v Európskom hlavnom meste kultúry v Matere. V rámci výstavy vznikla aj kniha. V tom istom roku som leto strávila na rezidenčnom pobyte v macedónskych horách. V roku 2018 som sa zúčastnila na portfolio review vo Francúzskom Perpignane počas Visa pour l'image. Počas pobytu v Arles a po ňom bola moja práca súčasťou viacerých kolektívnych výstav. V roku 2016 to bolo po prvýkrát, čo moje fotografie cestovali samy do sveta, vtedy ako súčasť publikácie XYZ od parížskeho vydavateľstva CaféBabel. Momentálne je Cyrcle Cycle, časť z práce Back to Animism, zahrnutá do výstavy Textile Art of Today, ktorá bola zahájená v septembri 2021 na Slovensku v priestoroch Danubiany, následne putuje po Česku, Poľsku a Maďarsku.

Porozprávaj niečo o tvojej aktuálnej tvorbe. Kam sa posunula za posledné obdobie a kam sa chceš posunúť?

Moja aktuálna tvorba je v zásade veľmi efemérna. Intenzívnosť časov, ktoré kolektívne či jednotlivo prežívame v rôznych rovinách, ma tak, ako mnohých iných, v istom momente ešte viac vzdialila od spoločnosti. V poslednej dobe som hlboko prežívala fázu zakoreňovania sa v sebe, znovu nachádzania vnútorného svetla, či toho, kým vlastne som alebo sme, čo je samozrejme neustály proces. Ešte viac ako kedykoľvek predtým sa zaujímam o tvorbu v jej liečivom potenciáli. Tentokrát už však nezameriavam pohľad dovnútra, naopak z vnútra vychádza a rozširuje svoje zorné pole na momentálnu nedohľadnosť. Od ukončenia štúdia na Vysokej škole výtvarných umení pracujem na sérii, ktorá nesie názov Becoming Alchemist a verím, že už začiatkom septembra tohto roku by mohla byť v štádiu, že uzrie svetlo sveta a na to sa úprimne veľmi teším. Paralelne doťahujem alebo rozbieham viaceré kolaboratívne projekty. Jeden z nich bude verejnosti predstavený už koncom mája v českom Jičíne, kde som mala možnosť byť minulé leto na naozaj krásnej a intenzívnej rezidencii. Snažím sa posúvať a pracovať na tom, ako v súčasnom rozpoložení komunikovať so svetom, hlavne čo sa online priestoru týka. Robí mi to totiž väčší problém ako kedykoľvek predtým. Zároveň tak ako každý, kto skončí školu, sa snažím aj ja nachádzať spôsoby, ako si na život zarábať najmä tvorbou a tým, čo je s ňou spojené. Rada by som sa postupne posúvala k tomu, čo cítim a čo ešte neviem uchopiť rozumom či slovami.