Matej Kalina

Vyštudoval Umelecké remeslá na SOU v Bratislave. Odbor pripravoval výtvarníkov pre divadelné dielne. Vyrábali kulisy alebo repliky výtvarných diel, no venovali sa aj kováčskej alebo stolárskej práci. “Ja som bol v stolárskej dielni, učil som sa vyrábať repliky nábytkov,” hovorí fotoreportér Matej Kalina (1978). Strednú školu ukončil maturitou aj výučným listom. “Potom mi otec hovoril, aby som pokračoval reštaurátorstvom. Pamätám si, že na štúdium brali len troch ľudí, a záujem bol obrovský. Tri roky po sebe som to skúšal, no neúspešne,” spomína. Napokon vyštudoval učiteľstvo jednoodborových predmetov. Rok dokonca učil výtvarnú a technickú výchovu na ZŠ v Petržalke. Momentálne už takmer 15 rokov pracuje ako reportážny fotograf vo vydavateľstve News and Media Holding.

Počas štúdia na univerzite si si prešiel viacerými výtvarnými technikami. Prečo si sa nakoniec rozhodol pre fotografiu?

Mal som možnosť vyskúšať maľbu, keramiku, dokonca aj textil. Fotografii som sa venoval od prvého ročníka. Posledný rok bolo treba profilovať sa. Rozhodoval som sa medzi úžitkovou grafikou a fotografiou. Mal som to šťastie, že som na škole zažil grafika Karola Ondreičku. Bol žiakom Albína Brunovského. Ateliér fotografie u nás vtedy viedol Fero Tomík, on ma k fotografii priviedol. Nevyrastal som v umeleckom prostredí, preto bolo pre mňa ťažké rozhodnúť sa pre jeden smer, a navyše taký, ktorý by bol využiteľný pre ďalší život. Uvedomil som si, že fotografia mi je najbližšia. A je všade okolo nás. Preto sa mi zdalo, že by som sa ňou dokázal uživiť.

Nikdy ťa nelákalo zatvoriť sa do ateliéru a venovať sa umeleckej fotografii?

Neviem. Riaditeľ školy, na ktorej som rok učil, mi ponúkol priestor, kde by som si mohol popri učení zriadiť ateliér. Bol som čerstvý absolvent. Nemal som skúsenosti ani kontakty, nevedel som, ako začať. Skúsil som to, no všetko svojpomocne, nemal som kapitál na kvalitnú výbavu a na druhej strane by som v tom čase nedokázal s technikou pracovať na postačujúcej úrovni, respektíve takej, aby som bol aspoň spokojný.

Bavilo ťa učenie?

Bolo to dosť stresujúce. Mal som náročnú triedu, piatakov. Keď som ich mal učiť výtvarnú, dva dni dopredu som sa na to psychicky pripravoval. Určite tú skúsenosť neľutujem. Ale rok stačil, dal som výpoveď. Chcel som sa viac venovať fotografii.

Teraz pracuješ v médiách.

Áno. Práve vtedy, keď som skončil s učením, mi kamaráti poslali inzerát, že v redakcii Plus 1 deň hľadajú fotografa. Reagoval som na tú ponuku, denník vtedy vychádzal asi rok a fotografov mal na starosti Jano Zemiar. Poslal som mu nejaké fotografie. O pár dní mi zavolal, kedy by som mohol nastúpiť.

Nebol to šok nastúpiť z umeleckého prostredia do novín? To je odlišná práca.

Lákalo ma to. Novinárska robota mi nebola cudzia, otec bol dlhoročným novinárom. Už ako malý som sa dostal do rôznych novinárskych partií, občas ma vzal na nejakú výrobu, boli aj dni, kedy som sa motal v redakcii. Otec písal pre denník Práca, predtým robil v Slovenskom rozhlase. Vedel som, do akého prostredia idem. A už som tu 15 rokov.

Stále robíš pre viacero redakcií. Aj pre denník, ale pre týždenník, dokonca pre mesačník. Čo ti je najbližšie?

Začínal som fotiť pre denník. Ak by som mal povedať, na čo konkrétne sa orientujem, nevedel by som to. Snažím sa byť univerzálny a pokryť všetko. Keď som začínal, fotilo sa viac. Niekedy boli dni, kedy sme mali aj 5-6 akcií za deň. Ráno sa začínalo politickou tlačovkou, nasledovala športová udalosť a večer ma presunuli na pár šoubizových akcií. Preto je dobre, ak je fotograf v takomto vydavateľstve univerzálny a pozná ľudí z rôznych oblastí.

Šoubiznis asi nie je pre každého. Ty si ako na tom?

Až tak veľmi rád ho nemám. Paradoxne bol práve toto môj krst ohňom. Jano Zemiar ma zobral na koncert Dary Rolins, išlo o paparazzi fotenie. Mal som ju odfotiť, keď vychádzala von z budovy. A tak som čakal. Keď vyšla a predchádzala okolo mňa, Jano mi naznačil, že ju mám fotiť. Ja som nechápal. Asi som aj šiel za ňou, pozdravil som sa jej, a myslím, že som sa jej aj opýtal, či ju môžem odfotiť. Ona sa obrátila na Jana, pozdravila ho, lebo sa poznali a nasadla do auta, zakývala nám, ja som stihol urobiť asi štyri fotky a odišla. Doplatil som na to, že som slušne vychovaný (Smiech).

Stotožňuješ sa s takouto prácou?

Je to ťažká práca, to treba povedať už na úvod. Ľudia si paparazzi stotožňujú s neustálym otravovaním, sledovaním, ale veľakrát je za tým dlhá príprava, investigatíva a sedenie v aute. Sú redaktori, ktorí strávili v aute niekoľko desiatok hodín.

Aké je tvoje maximum?

Myslím, že 13 hodín.

Na koho si čakal?

Na Andyho Hryca. Bola to nepríjemná udalosť, vtedy sa mu pri dopravnej nehode zabil syn Hugo. Čakali sme ho pred nemocnicou na Antolskej. Vedeli sme, že príde na patológiu, na opoznanie tela. 13 hodín som vtedy sledoval jedny dvere. Človek by si možno povedal, že je to jednoduché, sedieť a čakať. Ale bolo to navyše v lete, vonku horúco, ty sedíš, nemá ťa kto prísť vystriedať a musíš sa sústrediť, lebo tie dvere sa môžu otvoriť teraz alebo za 13 hodín. Na fotku máš potom pár sekúnd a ak stratíš pozornosť a nestihneš to, celodenná robota je zmarená.

Keď ti je nejaká robota nepríjemná, môžeš ju odmietnuť?

Môžem. Ale myslím, že šéf vie odhadnúť, kto akú robotu zvládne a takú mu potom zadáva.

Dlhodobo sa prezentuješ ako fotograf, ktorý sa venuje dokumentárnej fotografii. Chceš svojou prácou len dokumentovať krajinu, ľudí, život alebo ňou aj nastavuješ spoločnosti zrkadlo?

Chcem, aby si ľudia pri pohľade na moje fotografie vytvorili vlastný názor, nič nevnucujem. Aj ja sa tými výjazdami veľa učím. Hovorím si, že čokoľvek fotím, či reportáž alebo aj ten šoubiznis, musím si z toho fotenia odniesť niečo, čo ma obohatí. Popri tom, ako sa pozerám cez objektív a fotím, snažím sa veľa počúvať.

Ja mám z tvojich fotografií pocit, že chceš vyvracať niektoré stereotypy, ktoré sú v ľuďoch roky zakorenené. Taká bola aj Tapiola na Dunaji (2021). Petržalka plná zelene sa zdá ešte aj dnes niektorým ako absurdita.

Pri tomto projekte to tak bolo. Ale dlho mi trvalo, kým som pochopil, čo chcem robiť.

Ako to myslíš?

Musel som sa naučiť pracovať koncepčne. Vhupol som do novinárčiny bez akejkoľvek prípravy. Nerozmýšľal som nad tým, čo fotím. Spĺňal som jednotlivé zadania, odovzdal som ich a tým to haslo. Nikdy som po práci nevzal fotoaparát a nešiel som fotiť nejakú tému, projekt, ktorý by som si sám vymyslel. Radšej som si šiel zašportovať.

Kedy nastal zlom?

Keď bol vyhlásený 1. ročník Slovak Press Photo. Prihlásil som sa. Postupne začali prichádzať aj ocenenia, to ma motivovalo. Povedal som si, že budem posielať každý rok. A doteraz to robím.

Spomínaš si, za čo si dostal prvé ocenenie?

Myslím, že to bola volebná noc Andreja Kisku (Apartmán 108, 2014). Zhodou okolností sa jednalo o paparazzi fotografie.

Sú tie ocenenia na Slovensku dôležité?

Jedna vec sú ocenenia, druhá vec je hodnotenie poroty. To ma zaujíma najviac. Škoda, že nemôžem byť účastný, posunulo by ma to ďalej. Najväčším benefitom Slovak Press Photo je možnosť prihlásiť sa na workshopy s fotografmi, učiť sa od nich, konfrontovať svoju prácu s inými. Rád sa ich zúčastňujem, pomáha mi to pri koncepčnej tvorbe.

Začal si teda cielene fotiť?

Skôr sa snažím fotiť s pridanou hodnotou a vytvárať celok, príbeh. Aj spravodajstvo sa dá takto fotiť.

Dá sa do fotografií pre denník vniesť niečo kreatívne?

Snažím sa o to. Každý fotograf by si mal hľadať svoj vlastný uhol pohľadu. Nie je nič horšie, ako keď sa pri akejkoľvek udalosti fotografi zhrnú na jednu kopu a vzniknú identické zábery. Niekedy je to aj z dôvodu, že nie je priestor. Napríklad na súdoch, kde máme presne vymedzené úseky. Tam priestor na kreatívu v princípe ani nie je. Ale sú fotografi, ktorí dokážu premýšľať aj pri tomto type spravodajského fotenia.

Pre vydavateľstvo už fotíš takmer 15 rokov. Ako si sa zmenil? Asi už nie si taký slušný, napriklad keď dostaneš paparazzi zadanie.

Myslím, že zameranie mám stále rovnaké. Nie som výtvarný ani umelecký fotograf, som reportér. Ale posun vidím. Postupne nadobúdam zručnosti, vizuálne sú moje fotografie iné. Už aj ten šoubiznis sa mi dnes fotí lepšie. Aj Dara Rolins ma už dnes pozná, pozdraví ma a zapózuje (Smiech).