Sofia Abougalil, Štefan Oliš

Sofia Abougalil je mladá fotografka, ktorá momentálne absolvovala prvý rok štúdia fotografie na VŠVU. Fotografii sa venuje už od svojich štrnástich rokov, pričom približne v tomto veku začala fotiť aj na analóg. Neskôr počas strednej školy začala zaznamenávať mladých ľudí. Výraznou črtou jej tvorby sú fotografie kamarátov a subkultúr, kde sa zameriava na momentky, zachytenie okamihu a netradičných situácií. Mapuje nočný život mládeže, divoké párty, či jednoducho bežné situácie vybraných komunít.

So Štefanom Olišom sa stretli na Škole umeleckého priemyslu v Trenčíne, kde Oliš pôsobí ako pedagóg a učil niektoré nefotografické predmety aj Sofiu. Nikdy svoju tvorbu nijako zámerne nekoordinovali. Napriek tomu je však zaujímavé nachádzať vizuálne a tematické paralely v ich fotografických záznamoch, ktoré vznikli v rovnakom veku autorov. Štefan Oliš totiž vo svojich sedemnástich rokoch, teda v podobnom veku ako aj Sofia, fotil veľmi podobný obsah – momentky a situácie, ktoré vznikali okolo neho.

Výber z tvorby oboch mapuje subkultúry, nočné mesto, zábavu, komunity ľudí a priateľov. Obaja zobrazujú náhodné, no niekedy mierne štylizované situácie z prostredia mladých ľudí. Ide o autentické sprostredkovanie chvíľami až dekadentného spôsobu života. Zaujímavé je, že napriek 18-ročnému časovému odstupu medzi fotkami sú si výpovede veľmi podobné. Nezainteresovaný divák má problém rozoznať, ktoré fotografie sú zo súčasnosti, teda z rokov 2022 až 2023, a ktoré z rokov 2005 a 2006. Odkazujú na to, ako sa ľudia vo svojej podstate nemenia, ako každá mladá generácia túži po zábave, hľadaní, dobrodružstve, odlišnosti a sebaurčení.

Zaujímavé sú aj formálne podobnosti oboch autorov. Obaja totiž využívajú blesk fotoaparátu a priame svetlo, zobrazujú hlavne postavy kamarátov, rôzne štylizácie grimás, gestá, postavy, náhodné kompozície. Snažia sa nachádzať zaujímavé pohľady, dosiahnuť originalitu záberu. Samozrejme, fotografie nezaprú určitý rukopis autorov, ako aj do istej miery rozdielny prístup vo výbere fototechniky. Obaja autori síce zobrazujú momenty vypnutej sebakontroly, no kým Oliš pracoval s touto fotografiou skôr intuitívne bez nejakého sekundárneho zámeru, Abougalil vníma fotografiu v širšej perspektíve a predovšetkým ako umelecký vyjadrovací prostriedok.

Napriek tomu, že obaja autori využívajú blesk, Oliš často popri blesku pracuje aj s dlhou uzávierkou, čo vytvára rôzne svetelné efekty a tiene. Abougalil má v tomto smere fotky čistejšie, s väčším dôrazom na kompozíciu. Zároveň každý využíva iný typ fotoaparátu. Kým Oliš využíva digitálny kompakt, ktorý bol v tej dobe novinkou, pretože digitálna fotografia ešte zďaleka nebola natoľko rozšírená, Abougalil sa zase vracia k 35-mm filmu. Obaja sa snažia o prístup, ktorý sa odlišuje od ostatných, len to v každej dobe znamená niečo iné. Kým na začiatku tohto storočia bola digitálna fotografia zaujímavá a priekopnícka, v súčasnej digitálnej ére je tendencia odlíšiť sa skôr fotením na kinofilm. Kladením týchto záberov vedľa seba vidíme veľmi podobné fotografie ľudí v podobnom veku, situáciách a prostredí. Len je medzi nimi takmer dvadsať rokov. Zmenilo sa niečo?

Ak by sme chceli zájsť v dejinách fotografie ešte ďalej, môžeme ich porovnať s fotografiami parížskych nočných podnikov Brassaia, či fotografiami z obdobia hippies, zábermi Diane Arbus, Libuše Jarcovjákovej, či u nás v súčasnosti Karin Golisovej. Čas medzi západom a východom slnka vždy mal a bude mať svoje čaro.