Matej Hakár

Na VŠVU v Bratislave začal študovať pomerne neskoro, po tridsiatke. Najprv si na katedre fotografie a nových médií vybral ateliér Silvie Saparovej. Fotograf Matej Hakár (1982) sa dnes systematicky venuje fotografovaniu architektúry. Spolupracuje s klientmi a vydavateľmi na rôznych komerčných aj voľných autorských projektoch, ktorých témou sú nové architektonické realizácie, kultúrne dedičstvo, ale aj ľudské zásahy v krajine. V roku 2019 absolvoval stáž na KASK & CONSERVATORIUM School of Arts v Gente. Magisterskú prácu obhájil v ateliéri u profesora Ľubomíra Stacha.

Do ateliéru Silvej Saparovej prichádzali študenti vizualizovať svoje vnútorné prežívanie, neoficiálne sa hovorí o terapii umením. Preto si si ho vybral aj ty?

Stretávali sa tam ľudia, ktorí s fotografiou pracovali podobným spôsobom, prinášali osobné alebo rodinné témy a boli k tomu aj vedení. Domnievam sa, že nešlo o terapiu jednotlivca, ale prostredníctvom osobnej skúsenosti sme sa mali dotknúť spoločenských tém. Ja som sa na začiatku ešte len hľadal, asi ako každý študent. Spomínam si na jeden workshop v Čechách, pracovali sme tam s ľudským telom. Tu vznikla aj zaujímavá séria figuratívnych fotografií. Figúra sa nachádzala v priestoroch starých kasární. Vždy som si bol istý v priestore, nikdy však nie figúrou. Tieto fotky nikdy neboli publikované, stále ich mám v archíve.

Hovoríš, že si sa počas štúdia dlhšie hľadal. Ako tomu rozumieť?

Prešiel som si všetkými troma ateliérmi, ktoré katedra ponúka, a som veľmi rád. Spoznal som sám seba a svoje ďalšie smerovanie. Už u Jany Hojstričovej som sa venoval téme privátneho priestoru, bolo potrebné zhmotniť môj názor na to, čo privátny priestor vlastne je a ako sa dokáže v rámci spoločnosti aplikovať.

To si sa už postupne dostával k architektúre.

Áno. Ale na začiatku bola abstrakcia, v tom je ten rozdiel. Napokon som skončil u profesora Ľuba Stacha a tu vznikla moja najzásadnejšia práca, hoci nie najznámejšia. Bavilo ma fotiť projekt Krajina na predaj (2019). Zaoberal som sa tu témou priemyselných budov, kategorizoval som objekty, ktoré slúžia ako logistické sklady. Na Slovensku sa v posledných rokoch okrem automobilového priemyslu rozmohli aj logistické centrá a krajina výstavbou obrovských hál zmenila výraz. Cestoval som po krajine a mapoval ich.

Najznámejší tvoj konceptuálny výstup bol Dom umenia (2019) v Piešťanoch. Išlo o v tom čase dosť populárnu tému, pretože akurát bola táto stavba nominovaná na národnú kultúrnu pamiatku.

Áno. To sa vďaka Čiernym dieram napokon aj stalo. Išlo už o "architektonickú fotografiu".

Aj si si to takto zadefinoval?

Až v čase. Chcel som sa naň pozrieť dokumentárnym spôsobom. Z materiálu, ktorý vznikol, by sa dali zostaviť tri práce. Dokumentárna, experimantálny architektonický dokument a aj vyslovene architektonická fotografia. Nakoniec som si vybral to posledné, pretože som tápal v skladbe výsledného diela.

Aj teraz by si sa rozhodol rovnako?

Áno. Priznám sa, že som sa niekoľkokrát k tomu vrátil a som rád, že som sa rozhodol práve takto. Inak by bola tá práca veľmi nezadefinovaná. V tom čase prechádzal piešťanský Dom umenia aj procesom čiastočnej rekonštrukcie, čiže na fotografiách je cítiť aj určitú procesuálnosť stavby. Preto to sčasti možno považovať aj za dokument. Mne však išlo o monumentalizovanie stavby. Nechcel som ju kritizovať, skôr zachytávať takú, aká je. Aj v procese, aj v sile a výraze.

Dá sa odosobniť od objektu a zdokumentovať ho tak, aby si človek dokázal vytvoriť názor sám a necítil z fotografie tvoj postoj?

Veľmi záleží na tom, či je to zadanie, alebo voľná tvorba. Práve počas štúdia mi bolo mnohokrát vyčítané, že nie som dostatočne kritický, že do fotografií nedávam svoj vlastný názor. Ja som si objekt vždy zanalyzoval a vo výsledku som nechcel zdôrazniť len jednu nefunkčnú vec. Môžem mať názor, no nemusí byť akademický.

Umelec by ale kritický mal byť. Ako prepínaš medzi slobodnou umeleckou tvorivosťou a zákazkovým fotografovaním?

Je to náročné. Dá sa to, ale vždy ostane nános buď jedného, alebo druhého.

U teba prevažuje ktoré?

Objektivita. Snažím sa byť objektívny. Som toho názoru, že aj keď objekt možno nie vždy vyzerá dobre, krása sa nachádza v objektivite. Divák má možnosť z jednotlivých vrstiev čítať.

Fotil si aj v tom čase novostavbu na Račianskom mýte (2019) pre anticenu za architektúru BRUTUS. To je presný opak toho, na čo si zvyknutý. Od estetiky a architektonickej čistoty si odrazu prešiel k niečomu nevkusnému a tento nevkus si potreboval aj ukázať. Aj tu išlo o objektivitu a beznázorovosť?

Bolo to úplne prepnutie. Nefotil som zo statívu, nepristupoval som k tomu ako ku klasickej dokumentácii architektúry. Pracoval som s malým kompaktným fotoaparátom s jedným pevným ohniskom. Tu som sa doslova uvoľnil. Snažil som sa zobraziť to, čo konkrétna budova vyvoláva, ako je zasadená do kontextu okolitých budov. Mne sa tá budova nepáči. Popiera extrémne veľa architektonických aspektov. Je to ukážková stavba toho, ako sa veci nerobia. Preto som k nej pristupoval kriticky.

V tom čase sa okolo tejto stavby rozprúdila vášnivá verejná diskusia. Stalo sa tak aj na základe tvojej fotografie. Ako si to vnímal?

Je príjemné byť vo viacerých polohách. Jednak v polohe niekoho, kto približuje kvality architektúry, ale na druhej strane aj toho, kto ju kritizuje. Niekedy som sa tým aj zaoberal, že takýto prístup môže spôsobovať schizofréniu a dohady o tom, kto vlastne si, ale potom som si uvedomil, že je to v poriadku. Venujem sa vizualizácii architektúry a mám názor. A tým pádom som pri niektorých veciach kritický, pri iných zase oslavný. Baví ma nebyť vyhranený. Myslím, že ak prinášaš ako fotograf len témy s kritickým postojom, neumožňuje ti to ako človeku pozrieť sa na problém zoširoka. Niekedy môže vznikať až zatrpknutosť. Do takéhoto stavu sa nechcem dostať.

Pred pár rokmi si prišiel do ateliéru v Novej Cvernovke. Zmenilo toto prostredie tvoj pohľad na fotografiu, resp. zmenilo aj možno tvoju tvorbu?

Vďaka množstvu komunít, ktoré v Cvernovke sú, vzniklo množstvo kooperácií. Jednoznačne by som vyzdvihol tú s Čiernymi dierami. Možno by prišla aj tak, ale určite nie tak prirodzene ako tu. Okrem iného som sa zapojil aj do spolupráce s architektonickým štúdiom 2021 a Ľubicou Segečovou, s ktorou sme spolupracovali na dvoch publikáciách pre vydavateľa Čierne diery. Sú to výrazné osobnosti s názorom a už len tie debaty s nimi ma formujú.

K foteniu pre Čierne diery prispievaš nápadmi aj ty? Ako vyzerá komunikácia? Je to klasický typ zákazky?

Priestor na prinášanie tém, samozrejme, je. Ale tým, že tím Čiernych dier je studnica nápadov sama o sebe, tak skôr ich prinášajú oni. Majú svoje prioritizácie a vedia, kam chcú smerovať. Preto som aj ja ako fotograf otvorený konkrétnym zadaniam. Od začiatku je to však celé o diskusii. Vklad fotografa je citeľný. Sčasti som prispel témou Istropolisu. Už dávnejšie som sa chcel tejto téme venovať a oni ju akurát otvorili.

Vnímaš teda rozdiel medzi fotením pre Čierne diery, čo je svojím spôsobom tiež zákazkové fotenie, a pre komerčnú zákazku od architektonického štúdia?

Určite. Čierne diery mi poskytujú väčšiu slobodu, v konkrétnych lokalitách som sám. Asistenciu mám len v prípade, že si niekoho sám prizvem. Je to viac o rozjímaní, vnútornom prežívaní. Pri komerčnej zákazke je „na pľaci“ veľmi často prítomný zadávateľ. Neustále prebieha diskusia, architekt ma chce viesť k svojej predstave. Zásadným rozdielom je aj dĺžka projektov, a tak aj úplne iný prístup k práci. Zatiaľ čo na Čiernych dierach pracujeme dlhodobo – niektoré projekty trvajú aj niekoľko rokov, zákazku treba niekedy vypracovať za jeden deň. Najdlhšia trvala 2,5 mesiaca.

Ako vyzerá následná postprodukcia? Nepracuješ s retušou, no napriek tomu sú fotografie veľmi čisté, nič v nich divákovi nezavadzia.

Priestor sa snažím mať nastavený tak, aby retuš bola minimálna. Ak niekde napríklad trčí kábel a nie je pre daný priestor dominujúci, odstránim ho. Nefotím dokument, ktorý by mal pretrvať a podávať nestrannú a dôkladnú informáciu o objekte. Fotografie pre Čierne diery neretušujem vôbec, pretože majú obstáť v čase a dokumentovať stav architektonického diela.

Ako je to so svetlom? Používaš umelé svetlo?

Môžeme sa baviť o dvoch druhoch umelého svetla. To, ktoré je v architektúre inštalované, a potom také, ktoré si fotograf prinesie. To prvé používam, ale veľmi vedome a predovšetkým minimálne. Aj klientovi, ktorý chce poukázať na svetelný aparát miestnosti, treba vysvetliť, že môžeme pracovať s tým, čo nám priestor ponúka. Niekedy ho nakoniec nie je ani potrebné využiť. Artificial light vytvára úplne inú situáciu a atmosféru. Tomu sa vyhýbam, pokiaľ nejde o koncept.

Pri fotení Domu umenia v Piešťanoch si ho ale využíval.

Áno. Tam išlo o koncept. Tam bolo v minulosti inštalované exteriérové reflektorové osvetlenie. Dnes je nefunkčné. Preto som si priniesol vlastné zábleskové svetlá a nasvietil som budovu v noci. Chcel som tým poukázať na to, že niečo aktuálne nefunguje, a predstaviť budovu v inej vizualite, ktorú už dnes divák nezažíva.

Aký chceš, aby mal divák z tvojich fotografií pocit?

Nikdy som nad tým nepremýšľal.

Sú už tvoje fotografie rozpoznateľné?

Vraví sa, že áno. Ja si na tom ale nezakladám. Tým, že fotografujem pomerne dlho, určitý rukopis tam je. Snažím sa ho niekedy nabúrať už len tým, že moje fotografie sú často fotené en face, alebo aj tým, ako sa k budove postavím, akým spôsobom si vyberám uhly pohľadu. Keď fotím pre zákazníka, niekedy mi radí, aby som využil iný pohľad. Taký, ktorý by som ja sám nikdy nepoužil. A v konečnom dôsledku je to fajn, pretože v niečom určite som skostnatelý.

Takže je už čím ďalej, tým ťažšie byť pri zákazkovom fotení kreatívny?

Asi nie som ten experimentálny, hravý chlapec, ktorý prekvapuje a šokuje. Som skôr tradičný. Ak by malo ísť o koncept, potreboval by som si obhájiť, prečo to robím. Nechcem, aby boli moje fotografie len nasilu efektné, aby len zaujali. Toto ma pri súčasnej architektonickej fotografii veľmi vyrušuje. Niektorí jednotlivci sú známi konkrétnym prvkom. Áno, zaujme to. Ale keď sa na fotografiu pozrieme o pár rokov, stráca sa podstata. Dôležitejšia je stále architektúra, nie efektnosť. Efektnosť je trendy, ale mne to blízke nie je.

Tvoje fotografie napriek všetkému efektné sú, už len tým purizmom, usporiadanosťou, estetikou. Ako sa zbavuješ všetkého chaosu a nánosov z vonkajšieho, ale aj vnútorného prostredia?

Som nervózny, keď v priestore niečo nefunguje. Nejde len o poriadok.

Bolo to tak od malička?

Áno, ale neuvedomoval som si to. Postupne sa to rozvíjalo. Niekedy som mal až obsedantnú potrebu zbaviť sa chaosu a neporiadku naokolo. Dnes s tým už však viem pracovať. Keď prídem do priestoru, kde fotím, snažím sa ho vyčistiť. Odoberám, pridávam, je to jednoducho neustála vizuálna kontrola.

Keď si spomínal aktuálne trendy, s ktorými nesúhlasíš, napadá mi, či aj ten purizmus vo fotografii nie je svojím spôsobom trendom.

Zobrazovanie architektúry bolo vždy veľmi čisté a jasné. Základný princíp teda ostáva. Architektúra musí byť na fotografii jednoducho nosná. Postupne pribudla farba, čo je prvok, ktorý výrazne zmenil architektúru. Aj svetlo vyzerá úplne inak vo farbe a inak v čiernobielej fotografii. Zmenil sa teda spôsob práce so svetlom. Nemyslím si, že ide o trend.

Je niekto, kto ťa v poslednom období z fotografov architektúry najviac oslovil?

Určite je to Iwan Baan. Robí nádherné veci. Spracúva aj komerčné zadania. Nie veľa, ale niekoľko áno. Rakúska fotografka Hertha Hurnaus. Ona rozmýšľa podobne ako ja, respektívne ja rozmýšľam podobne ako ona (smiech). A aby to nezostalo len pri fotografii, toto charizmatické duo LA BÊKA & LOUISE LEMOINE nádherne tematizuje architektúru.

Chcel by si sa aj ty jedného dňa oslobodiť od komerčnej zákazkovej práce a fotiť len voľne?

Musím povedať, že tie zákazky ma bavia. Akurát by som si prial ten luxus výberu, možnosť povedať nie. Mnoho vecí odmietam, no je to veľmi citlivé, aj vzhľadom na financie. Financie sú sloboda, ktorú potrebujeme. Keby mi pre to, že som sa vzdal komerčnej práce, chýbali, asi by mi to skôr ublížilo, ako pomohlo. Určitý tlak na psychiku tam je, predsa len žijeme v trhovej ekonomike.

Ako u teba prebieha to samotné triedenie? Čo je pre teba absolútne no-go?

Odmietam zákazky z realitného trhu. Ani motív, dopyt na kvalitu, dokonca ani predmetná vec nekorešponduje s mojou predstavou. Developmentu sa nebránim, ale tiež mi záleží na kvalite projektu.

Máš nejaký sen, ktorý by si v rámci fotogtafie rád splnil?

Mal som sen nafotiť novozrekonštruovanú Slovenskú národnú galériu. Prial som si, aby ma štúdio BKPŠ oslovilo, pretože ich uznávam ako akademikov aj ako tvorcov architektúry. To sa napokon stalo. Ale paradoxne som nezažíval eufóriu, bola to skôr zodpovednosť. Chcel som vystavovať veľkoformátové fotografie a odrazu je to tu. Chcel som vystavovať s kvalitnými ľuďmi a začína sa to diať. Najradšej sa však vyjadrujem publikáciou. Mám pocit, že ide o viac šíriteľné médium, aj čo sa týka archivácie. Aj tie mi vychádzajú.

Takže za desať rokov si si splnil všetko?

Tak by som to nepovedal. Rád by som sa pohyboval v inom prostredí, mimo Slovenska. Nie preto, že sa v našej krajine nerobí dostatok kvalitných vecí, to vôbec. Skôr ma baví iný pohľad na architektúru, ktorú definuje napríklad podnebné pásmo. Som otvorený novým veciam. Musím však povedať, že to nebolo vždy tak. Keď som prestal byť vyhranený, dostal som sa k vysnívaným projektom.

Kedy si prestal byť vyhranený?

Už ku koncu magisterského štúdia. Pozoroval som aj na pedagógoch, ktorí boli možno až príliš vyhranení, že tým nepriamo idú aj proti sebe. Jasné, že aj vo mne nastáva vnútorná diskusia a konfrontácia, do ktorej často vstupuje ego, ale mám pocit, že sa viem novým veciam otvoriť aj napriek tomu, že mám názor. Nerád by som „zatrpkol“ (smiech).