Zuzana Pustaiová

Zuzana Pustaiová (1990) sa narodila v Leviciach. Štúdium absolvovala pod vedením Silvie Saparovej na Katedre fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Doktorandské štúdium obhájila v januári minulého roku (2022) u Jany Hojstričovej. Jej tvorbe dominuje širokospektrálny záujem o sociálne stereotypy a ich vplyv na správanie jedinca, pričom sa pomocou rekvizít a fotografických koláží snaží udržať istú dávku humoru a irónie. Okrem toho dôležitú úlohu v jej sériách zohráva jej individuálne prežívanie zasadené do rodinného prostredia a záujem o osobnú aj spoločenskú pamäť. Vo svojom portfóliu má niekoľko desiatok výstav doma aj v zahraničí a v neposlednom rade získala množstvo fotografických ocenení, napríklad Fotograf roka 2018. So svojou knihou One Day Every Day sa dostala medzi 35 najlepších fotografických publikácií na prestížnej medzinárodnej súťaži Paris Photo – Aperture Photobook Awards.

Sama tvrdíš, že si spočiatku inklinovala k maľbe, ale nakoniec si sa dala na štúdium fotografie. Prečo práve odklon k fotografii? Keď si prezerám Tvoje zásahy do fotografií a inscenovanie pomocou koláží, mám pocit, že potrebuješ kontakt s materiálom. Mýlim sa?

Ako dieťa ma rodičia prihlásili do základnej umeleckej školy, keďže som doma neustále niečo kreslila. Inklinovala som aj k maľbe, ktorú som chcela ísť študovať na strednú školu. Prihlásila som sa teda do Brna na Střední školu umění a designu, kde ma nevzali, a tak som nahnevaná na celý svet nastúpila na gymnázium. Po roku som si však uvedomila, že študovať štyri roky niečo, čo ťa absolútne nebaví a nenapĺňa, je zbytočná strata času. Keďže v Leviciach na Strednej umeleckej škole Ladislava Bielika v tom čase otvárali nový odbor – fotografický dizajn, tak som hneď prestúpila. Stále som však mala cieľ, že na vysokú školu pôjdem študovať maľbu. Počas štúdia fotografie som si uvedomila, že fotografia je médium, ktoré mi je omnoho bližšie, a viem sa skrz ňu omnoho lepšie vyjadrovať. Vďaka výtvarnej fotografii viem nájsť cesty, ako spojiť maliarske premýšľanie s fotografiou. Obraz vždy staviam z prázdnej plochy. Nehľadám zábery, ale všímam si situácie a okamihy okolo seba, ktoré následne určitým spôsobom pretváram. Niekedy to nazývam aj prepojením maľby a divadla, keďže inscenovaná fotografia je určitým spôsobom dosť teatrálna. Je to akési divadlo či performance pre fotografiu, keď mojím cieľom nie je primárne vytvorenie performance, ale výslednej fotografie. Tento prístup je veľmi kreatívny – zahŕňa vystavanie scény, prípravy, výrobu rekvizít, premyslenie si kompozície… Často využívam v tvorbe odkazy na históriu maľby. Čiže v niektorých sériách môže divák nájsť odkazy na maľbu alebo na určité maliarske obdobie – napríklad v kompozícii alebo v hre svetla a tieňa. Náhoda je, samozrejme, niekedy veľmi zaujímavým prvkom, napriek tomu mám rada, keď mám záber čo najviac premyslený.

Princíp práce s kolážou sa opakuje aj v Tvojej najznámejšej a najúspešnejšej sérii One Day Every Day (2020 – 2022), v ktorej skúmaš vplyv spoločenských stereotypov na ľudskú osobnosť. Vieš mi v krátkosti opísať tento projekt?

Prvým impulzom k vytvoreniu tejto série bolo všímanie si každodenných situácií, ktoré ma iritujú, alebo správania ľudí, či už priamo z môjho okolia alebo vo všeobecnosti. V mojej tvorbe sa často opakuje kritika spoločnosti alebo kritika jednotlivca, a tak isto to bolo aj v tomto prípade. Projekt sa začal počas obdobia pandémie, keď sme boli väčšinu času zatvorení doma pre „lockdowny“. Bola som určitým spôsobom viac ponorená do seba a intenzívnejšie som si všímala každodenné situácie a činnosti, ktoré bolo potrebné urobiť. Postupom času sa to ale začalo nabaľovať. Začala som si všímať nielen osobné veci, ktoré ma iritujú, ale aj situácie, ktoré ma iritujú vo všeobecnosti, či už vo fungovaní spoločnosti, alebo v rámci nejakých sociálnych vrstiev.

Fotografie z tejto série, ale aj z iných sa Ťa teda sčasti dotýkajú. Prebiehala počas tvorby fotografií aj nejaká forma výskumu tejto problematiky?

Áno, je to tak, pretože ja nie som ten typ človeka, ktorý by dokázal spracovať nejakú všeobecnú tému bez toho, aby vychádzala z vlastnej skúsenosti. Tým pádom je väčšina sérií do veľkej miery osobných. Ďalej je to potom už na divákovi, ako bude obraz čítať. Či v ňom bude hľadať priamo mňa, alebo sa naň bude pozerať všeobecne. Projekt One Day Every Day sa sústreďuje na mladú ženu. Otázky typu „Kedy sa vydáš? Kedy budeš mať dieťa?“ vytvárajú spoločenský tlak alebo tlak zo strany blízkych a rodiny. Mužov sa tieto otázky nikto nepýta a skôr iba tak prejdú okolo nich. Takže v sérii je aj tento faktor, ktorý nie je výhradne môj osobný, ale rovnako ho vníma veľa žien, s ktorými sa rozprávam. Neskutočne ma irituje, keď sa ma to niekto pýta. Je to rovnako intímna otázka, ako keby si sa opýtal niekoho, či bol ráno na veľkej potrebe. Čo sa týka teoretického výskumu, celý projekt začal veľmi spontánne (ako väčšina projektov) a až následne prebiehal hlbší teoretický rešerš. Vždy sa to začne pocitom niekde vo vnútri, ktorý začnem vizualizovať, pretože ho nedokážem verbalizovať. S reálnymi fotografiami a pri hlbšom uvažovaní nad ich významom sa potom celá téma vyjasní.

V prípade tejto série som čítala veľa sociologických a psychologických textov. Najviac som sa venovala interpretatívnej a dramaturgickej sociológii Erwinga Goffmana, ktorý riešil otázku hrania rolí a sebareprezentácie v každodennom živote. Práve táto teória tvorí veľkú časť projektu. Jednotlivé zábery niekedy prichádzajú intuitívne, napríklad počas každodenných situácií. Vtedy si ich rýchlo musím poznačiť do zošitu. Neskôr, keď už som mala rozvrhnuté pomyselné štyri línie, tak som sa programovo snažila dopĺňať zábery, ktoré chýbali danému okruhu.

Na mnohých fotografiách z tejto série sa objavujú portréty ľudí s maskou vytvorenou z papierových častí rôznych portrétov ľudí. V minulosti, ale aj dnes masky nesú mnohé významy. Zabezpečujú anonymitu nositeľa, slúžili a slúžia na komunikáciu, nositeľ sa vedel prevteliť do inej bytosti atď. Akú rolu hrajú masky v súčasnej spoločnosti, a teda aj v tvojej práci?

Masky začali analýzou spomínanej teórie Erwinga Goffmana. No a tá hovorí, že v bežnom živote prispôsobujeme naše správanie situáciám alebo okolnostiam tak, ako sa to očakáva alebo vyžaduje. Na úrade sa správame inak, než sa správame medzi kamarátmi. Inak sa správame s rodinou a inak na pracovnom pohovore. V konečnom dôsledku sa môže stať, že človek má strašne veľa druhých ja alebo druhých identít. Nosenie masiek môže do veľkej miery ovplyvniť človeka až tak, že v konečnom dôsledku ani nevie, kým je.

Ja vlastne vizuálne hľadám, koľko masiek môže mať človek v každodennom živote. Vždy sú to moje autoportréty. Keď si prezeráš sériu a zahľadíš sa do očí, tak si uvedomíš, že sú vždy rovnaké, lebo sú moje. Tým pádom vieš, že ide o jednu a tú istú osobu. V knihe One Day Every Day je publikovaných šesť fotografií masiek, no už vtedy ich vzniklo podstatne viac. Neskôr som na ich tvorbe pokračovala na rezidencii v Hájovni, kde sme po diskusii s Jánom Viazaničkom dospeli k tomu, že je to super téma a bola by škoda v nej nepokračovať. Plán je aktuálne taký, že by som v nej chcela pokračovať na viacerých rezidenciách a vo viacerých krajinách. Aj to, kde sme sa narodili, v akých sociálnych pomeroch žijeme, s kým sa stretávame, to všetko ovplyvňuje to, kým sme. A keby sme žili niekde inde, boli by sme stále rovnakí? Je tam veľa otázok, ktoré sa mi vynára. Vytváram tak hybridný obraz, lebo aj to, ako sa máme v niektorých situáciách prezentovať, je dané systémom, a ja sa snažím voči tomu týmto spôsobom vymedziť.

Existuje niekedy moment v našom živote toho čistého, nezamaskovaného ja?

To je tá otázka, na ktorú nedokážem odpovedať. Keďže nie som sociológ ani psychológ, tak nad tým skôr vizuálne polemizujem.

Za svoju kariéru si získala množstvo ocenení. V neposlednom rade si v roku 2021 získala Grand Prix v súťaži Rovinj Photodays 2021. Súčasťou toho je výstava Jedan dan svaki dan v Museum of Modern and Contemporary Art v Rijeke. Ako Ťa tento úspech ovplyvnil?

Každý jeden úspech ťa niekam posúva a otvára dvere. Napríklad nadviažeš nové kontakty, ktoré ti prinesú ďalšie spolupráce. V rámci ceny Grand Prix som okrem finančnej odmeny získala tri výstavy, ktoré mi otvorili ďalšie spolupráce. Jedna výstava bola minulý rok v marci vo Photon Gallery v Ľubľane, kde som mala prvú samostatnú výstavu. Súčasťou výhry je ale aj výstava v rámci ďalšieho ročníka Rovinj Photodays, ktorá bola v máji, a na jeseň nasledovala výstava Jedan dan svaki dan v Museum of Modern and Contemporary Art v Rijeke. Na základe tejto výstavy ma oslovili s ponukou samostatnej výstavy v Srbsku na Belehrad Photo Month 2023. S galériou Photon spolupracujem už od roku 2018, sú partnerom knihy One Day Every Day a aktuálne začíname so spoluprácou na medzinárodných veľtrhoch. Je zaujímavé sledovať, ako sa postupne táto pavučina rozrastá a nabaľuje.

Tvoja fotografická kniha One Day Every Day (2022) sa dostala medzi 35 najlepších fotografických kníh na medzinárodnej súťaži Paris Photo – Aperture Photobook Awards. Má celkom atypickú formu leporela bez začiatku a konca. Aký význam má takáto forma fotografickej publikácie?

Od začiatku práce na tomto projekte som vedela, že vznikne kniha a bude netradičná, iná než ostatné. Prvú maketu knihy som začala skladať ešte na prelome rokov 2020 a 2021 a hneď som si uvedomila, že klasické leporelo nenapĺňa moje predstavy. Každá fotografia by v ňom mala presné miesto a jej umiestnenie by zostalo takmer nemenné. Ja som však chcela zapojiť diváka, ktorý by mohol meniť poradie obrazov a strán knihy. Formálne vychádzam z toho, že mnohé situácie sa opakujú v každodennom živote, no opakujú sa trochu pozmenene. Keď listuješ v knihe, vždy môžeš otvoriť novú stranu, zmeniť si poradie strán. Niekedy sa stane, že určité zábery objavíš až na druhý- alebo tretíkrát. Veľký boj bol práve vytvoriť toto sekvenovanie tak, aby to vždy fungovalo. Na knihe som spolupracovala s grafikom Matúšom Lelovským, výborný text napísal Branislav Štěpánek a celú knihu sme dali do tlače za šesť týždňov, čo dodnes vnímam ako jeden malý zázrak, že sa nám to všetko podarilo v tak krátkom čase. A to, že sa dostala na shortlist Paris Photo – Aperture Photobook Awards, je neskutočné. Samozrejme, vždy keď človek prihlasuje svoje dielo do tak veľkej medzinárodnej konkurencie, niekde v kútiku duše dúfa, že sa to podarí. Keď sa to však stane, ten pocit je neopísateľný. Knihe to veľmi pomohlo, dve tretiny sú už teraz vypredané a má veľký medzinárodný ohlas.

Podľa Tvojich fotografií sa dá ľahko pochopiť, že v Tvojej práci zohráva dôležitú úlohu rodina. Rodina je ale sociálna skupina, v ktorej sa so spoločenskými normami stretávame najčastejšie. Máš pocit, že si poukazovaním na túto problematiku zmenila niečo vo svojom najbližšom okolí?

Skôr sa zmenilo moje premýšľanie. Vnútorne som sa vysporiadala s tým, že rodinu nevieš zmeniť a tú biologickú si nevieš ani vybrať. Proste tá rodina je a je, aká je. Niektoré série vznikali kvôli prítomnosti určtého „konfliktu“, s ktorým som nevedela v danom období pracovať. Tým, že tento problém vizuálne spracujem a rozanalyzujem ho do detailu, tak sa akosi vnútorne vyrieši. V takomto prípade má tvorba pre mňa aj arteterapeutický faktor. Ten sa najviac aplikoval najmä v sérii Faces of Family (2017) a Interlude (2019 – 2020). Práve Faces of Family je o tom, že ma iritovali určité veci v rodine. Takýmto spôsobom som sa ich snažila pochopiť, a tým, že som analyzovala každý jeden záber (prečo takáto kompozícia, osvetlenie alebo farebná kombinácia), som získala pocit, že žiaden problém ani nebol. A to isté aj v projekte Interlude, kde som riešila vyčlenovaciu fázu medzi budúcou rodinou a tou biologickou. Moc meniť svoje okolie asi nemám a človek ak chce niečo meniť, tak sa musí zmeniť sám.

V sérii Family Album (2013 – súčasnosť) pracuješ s rodinnou zbierkou fotografií, do ktorých rôznym spôsobom vstupuješ a dotváraš ich. Mne osobne to pripadá ako určitý komentár, pohľad človeka žijúceho v súčasnosti na minulosť, než manipulácia s minulosťou. Prečo tento záujem o subjektívnu, ale aj spoločenskú pamäť?

Celá séria začala v roku 2013 listovaním rodinného albumu a zakaždým, keď som sa pristavila pri niektorej fotografii, tak som rozmýšľala nad tým, čo sa tam ešte mohlo stať, alebo ako sa mohol celý ten daný príbeh odohrať. V takomto princípe som začala dotvárať príbehy, ktoré by sa mohli stať. Často sú tam aj kritizujúce momenty, ktoré podávam trochu s ľahkosťou. Tým, že je to opäť rodina, možem si dovoliť prejsť cez hranicu a nemusím sa báť, čo na to povedia. No a rodina sa na tom, samozrejme, baví a užívajú si, čo som komu zasa „urobila“. V tejto sérii ide vždy o osobný rodinný album, nepracujem s nájdenými fotografiami. Práve preto nepoužívam originály, ale vytváram kópie, ktoré následne dotváram. Nechcem predsa prísť o originálny rodinný album. V kolážach a asamblážach často pretváram fotografie ocina, maminy, starkého alebo starkej a ďalších rodinných príslušníkov, ktorých poznám. Nájdu sa však aj také, ktoré už nikto nevie identifikovať, a preto sa tam objavujú aj anonymné postavy, ktoré dotvárajú celý príbeh.

Jedným zo spojovacích prvkov Tvojich fotografií je istá dávka absurdity a humoru. Čo sa snažíš touto rovinou povedať ?

Ono je to tak nejak úplne prirodzené. Človek by si mal vedieť zo seba spraviť srandu. Osobne som vizuálny človek a aj dielo musí byť pre mňa vizuálne pútavé. Mojím cieľom bolo odjakživa, aby moje dielo oslovovalo široké spektrum divákov, či už ide o odborníka, ktorý si v ňom vie prečítať všetky obsahové vrstvy, alebo laika, ktorý príde, pousmeje sa, pobaví a zostane mu ten obraz v pamäti. Humor a irónia musia byť dobre mienené a nemôžu byť prvoplánové. Myslím si, že práve skrz humor a absurditu dokáže dielo diváka viac zaujať. Ale až s odstupom času som si uvedomila, že je to môj prirodzený vizuálny spôsob vyjadrovania sa.

Máš ale aj série, ktoré sú z môjho pohľadu menej humorné. Do tejto línie tvojej tvorby zapadá séria Shattered Dream (2020). Čo bolo nosnou myšlienkou?

Celá téma tohto projektu je absurdná sama osebe. V projekte Shattered Dream, čo v slovenčine znamená „zbabraný sen“, išlo o to, že sa mi zastavoval rozum nad tým, čo všetko sú ľudia schopní urobiť, ak chcú podstúpiť nejakú skrášľovaciu procedúru. Pokiaľ nemajú na zákrok dostatočné finančné prostriedky, uchyľujú sa k rôznym ilegálnym alternatívam, a tak si často dokážu zničiť zdravie. Operácie neraz končia aj smrťou. Súčasťou tej série sú aj výstrižky článkov, ktoré boli reálne publikované väčšinou v nejakom bulvárnejšom zahraničnom plátku. Keď si tie príbehy čítaš, tak neveríš, že je to pravda, lebo ten úryvok z toho článku pôsobí ako úplná fikcia. Dobre sa to ukotvilo v makete knihy, ktorá vyzerá ako lekársky spis. Tu sa plynule prelínajú útržky týchto článkov, inscenované fotografie zákrokov a rôzne štylizované štruktúry a objekty pripomínajúce ľudské bunky, tkanivo, lieky a podobne. Súčasťou makety je aj prispôsobený healthcare contract, ktorý by títo aktéri mohli teoreticky podpísať. Keď sa doňho začítaš, opäť sú tam rôzne frázy, pri ktorých sa pozastavíš a neveríš, že by to mohla byť pravda.

V rámci divadelného predstavenia NEFOTOGRAFIA sa objavuje aj Tvoje meno a fotografia, ktorá nikdy nevznikla. Celkom by ma zaujímalo, ako prebiehala spolupráca medzi Tebou a hercami a o akú nefotografiu ide? Ak to, samozrejme, nie je tajomstvo.

Tajomstvo to nie je. Oslovila ma Mária Piatriková s tým, že ide robiť tento projekt na základe knihy Photographs Not Taken od Willa Steacyho, v ktorej známi fotografi opisujú fotografiu, ktorú nikdy nezhotovili. Keďže ja fotografiu nezachytávam, ale vytváram, tak som dlho rozmýšľala, čo napíšem. Mám ale jednu takú scénu, ktorú mám roky pred očami. Keď chodím do Viedne okolo rafinérie OMV a je hmla, tak to vyzerá ako mesačná krajina z futuristického filmu. Samozrejme, že sa nikdy k realizácii toho záberu nedostanem, pretože tá predstava je z úplne nerealizovateľného uhla. A spolupráca prebiehala tak, že fotografi odovzdali Márii texty a oni už ako divadelníci následne vychádzali z tých textov pri tvorbe predstavenia. My sme do tohto procesu nevstupovali.

Momentálne máš asi veľa práce s výstavami. Chystáš aj nejaké nové série ?

Aktuálne mám otvorených viacero projektov. Na sériách Masky a Family Album pracujem priebežne medzi jednotlivými sériami a zapĺňam nimi tak toto hluché obdobie, alebo mám jednoducho potrebu tvoriť bez hlbšieho premýšľania. Okrem toho som v súčasnosti dokončila projekt o Mochovciach, kde ma zaujíma predovšetkým nukleárna bezpečnosť a s ňou spojené skutočné i domnelé riziká vnímané verejnosťou. Vyrastala som vzdušnou čiarou približne štrnásť kilometrov od Mochoviec, v tzv. zóne ohrozenia, takže pohľad na robustné chladiace veže, skúšky sirén a rôzne teórie okolo jadrovej elektrárne boli vždy prítomné. Dlhé obdobie som mala v hlave myšlienku, že túto tému prenesiem do projektu a až teraz to začalo naberať reálne kontúry, ktoré som premiérovo odprezentovala na výstave v kultúrno — turistickom centre HÁJOVŇA v Banskej Štiavnici (fotoreport výstavy nájdete tu).