Bára Prášilová

Bára Prášilová (1979), česká fotografka a filmárka, je vo svete fotografie – a to doslova – známym pojmom. Je talentovaná, tvrdo pracujúca a jednoznačne si ide svoje bez toho, aby vnímala, čo si kto o jej práci myslí. Nie je v tom arogancia ani rebélia, sama tvrdí, že negatívne ohlasy na jej tvorbu sa k nej proste nedostávajú. Jej myšlienky jednoducho neprepúšťajú nič negatívne.

Fotografiu vyštudovala na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave. Stala sa držiteľkou niekoľkých ocenení, akými sú Hasselblad Masters (2014), Czech Grand Design (2009), Fotografka roka (2011) a ďalšie. Bára je známa projektmi pre klientov, napríklad pre IKEA, Národné divadlo v Prahe a Brne. V roku 2022 vydala knihu Circles, ktorá sa veľmi rýchlo vypredala. Momentálne pracuje na vlastných projektoch a taktiež sa venuje filmovej a video produkcii. Jej portrét sa tohto roku objavil na obálke časopisu Harper's Bazaar.

Pracuje pomerne nezvyklým spôsobom, vyrába si svoje rekvizity, naskicuje si priestor skôr, než ho vôbec nájde. Presadzuje si svoje myšlienky a svoju víziu obrazu. Čas nehrá rolu. Niekedy jej trvá aj rok, kým je výsledok dokonalý. K nepodarenému záberu sa pokojne vráti aj po desiatich rokoch a kompletne ho prefotí.

Rozhovor robíme v opačných častiach sveta, Bára pri raňajkách a ja pri večeri, ale energia, ktorú v sebe má, je chytľavá, jej cesta je inšpiratívna a jej sny sú… proste sen!

Rozhovor o Vašej práci, o tom, čo mate nové atď., robíme medzi Amerikou a Anglickom. Čo momentálne robíte v Amerike?

Do Ameriky jazdím pomerne často. Trávim tu približne tri mesiace v roku. Momentálne som v San Franciscu a potom idem do New Yorku fotiť nový projekt. Zároveň som participovala na skupinovom projekte na Upstate Art Weekende, čo je festival, na ktorom sa účastnia múzeá, galérie, umelci… Toto bol, myslím, štvrtý ročník. Upstate je miesto, kde sa momentálne presúva záujem o umenie. Tvoria sa tu umelecké komunity a celé to má skvelú atmosféru. Preto chceme našu duo show s českým umelcom Filipom Švehlom vystavovať práve tu. No a kým pôjdem domov, rada by som navštívila Kanadu. Ešte nikdy som tam nebola.

Domov prídete aj preto, že máte samostatnú výstavu vo FOG galérii v Bratislave, ktorá je zároveň súčasťou OFF Bratislava festivalu. Vaša fotka bola na obálke už druhého ročníka festivalu, v roku 2011, a teraz budete znova jeho súčasťou už ako profesionálne etablovaná, svetovo známa fotografka.

Je to neuveriteľné, ale strašne sa teším. Doma budem približne do konca septembra.

Keď som si Vás tak nejako hlbšie „študovala“, mala som pocit, že o spôsobe Vašej tvorby bolo povedané azda všetko. Je popisovaná ako surreálna, emocionálne rezonujúca, krásna vo svojej divokosti, nepokojná a zároveň vybalansovaná. Je niečo, čo možno povedané nebolo, alebo čo vnímate na svojej tvorbe inak?

Dobrá otázka, aj keď ma vlastne zaskočila. No keď nad tým premýšľam, veľký rozdiel je v tom, ako sa moje fotky interpretujú najmä v kontexte súčasných sociálnych konotácií. Napríklad v rámci feminizmu a podobne. Osobne v tom vidím rozdiel, ale zároveň naozaj nechávam ľudí, nech si to interpretujú po svojom. Baví ma sledovať to zvonku.

Spomenuli ste feminizmus.

Stále si kladiem otázku ohľadom postavenia žien, či sa to všetko vydáva správnym smerom. Osobne si myslím, že aktuálny vývoj úplne správny nie je. Stále tu dominuje istá propaganda neporaziteľnej sily, ktorá je neoddiskutovateľná, to všetci dobre vieme. Zároveň vytvára extrém, ktorý, verím, je dôležitý k tomu, aby sme našli zlatú strednú cestu k istému vyrovnaniu síl medzi mužským a ženským svetom. Snažím sa nájsť v tvorbe a rovnako vo svojom živote (čo sú dve polohy, ktoré sa úplne prelínajú) niečo, čo nás s mužmi spája. Bod, v ktorom sa vieme všetci stretnúť a spolupracovať, dopĺňať sa. Vedome sa nerozdeľovať, ale zároveň nezatracovať rozdiely, ktoré sú prirodzené, a možno ich vyzdvihnúť. Vždy som sa cítila privilegovane, a to je napríklad rozdiel, ktorý ma neskutočne baví. Chcem si ho ponechať, ale zároveň si myslím, že treba vytvárať symbiózu s „iným“ druhom, ktorý nemá to, čo mám zasa ja…

Ak som správne pochopila, v spomenutých rozdieloch a ich prepájaní a doplňovaní nachádzate inšpiráciu?

Áno, aj. Bola by som rada, aby to zaznelo, pretože mám pocit, že zo súčasného umenia sa, bohužiaľ, začína vytrácať zmysel pre humor a iróniu. Všetko sa berie vážne, a ak sa, nedajbože, vytvorí niečo ironické, ľudí to uráža. Vnímam to tak, že veľa z toho, čo sa tvorí, je akoby nejaká propaganda/propagácia. Ja to takto vôbec nemám. Občas ma celkom desí, čo vytvorím. Niekedy vytvorím niečo znepokojujúce. Niečo, čo vo mne rozvibruje spomienku, ktorá mi nie je príjemná, a spustí vo mne pochybnosti, čo mi však nebráni ponechať vo svojej tvorbe kus irónie a humoru, čo môže niekoho celkom vystrašiť. Nie je v tom však žiadna propaganda ženy valcujúcej spoločnosť…

Vo Vašej tvorbe dominujú ženy, takže v tom istá propaganda môže byť vnímaná. Zároveň si myslím, že Vaše fotky majú trošku provokačný charakter a môžu niekoho naštvať, alebo vyburcovať.

Musím povedať, že sa s otvorenou kritikou vôbec nestretávam. Musím si zaklopať, ale napríklad ani na sociálnych sieťach. Okolo mňa je nejaká nepriepustná bublina, tak sa to ku mne vôbec nedostáva.

Stále ste perfekcionistka. Aj keď je pravda, že ste sa v poslednom čase trošku uvoľnila.

Som, ale začala som to vedome nabúravať a „ničiť“. Perfekcionizmus je diagnóza. Keďže sa u mňa tvorba prelieva s osobným životom, vedomé uvoľnenie je dobré nielen pre mňa, ale aj pre moje okolie.

Kedy u Vás nastal tento zlom?

Myslím, že to začalo pár rokov dozadu. Asi pred pandémiou alebo počas nej. Veľmi si to nepamätám, ale viem, že to bolo obdobie, keď sa mi diali „mega“ zásadné veci, a bolo to šialené. Šialené v dobrom zmysle, a som za to rada. Vždy, keď sa mi niečo takto zásadného a transformujúceho v živote deje, dokážem sa nejako zvláštne odpojiť. Perfekcionizmus je kontrola, teda neustále napätie, čo je neudržateľný stav, ktorý, keď sa dostane do bodu maxima, začne sa rozptyľovať. To je moment, keď sa dokážem nad všetko povzniesť a sledovať to zvrchu. Mám vtedy pocit, akoby som komunikovala s nejakým vyšším ja, ktoré mi dáva múdre rady. Tie mi následne pomáhajú vidieť tie veci zo vzdialenej perspektívy.

Spomenuté obdobie tvorila sekvencia odmietnutí na rôznych úrovniach, keď som zrazu nadobudla pocit sebaprijatia, a tým čas na úplný obrat. Iná možnosť nebola. Sebakontrola začala opadávať, a to na viacerých úrovniach. Na úrovni psychickej, fyzickej, v kreativite aj v samotnej tvorbe.

Čo všetko sa tým zmenilo?

Hlavne si nechávam čas. V súbore, ktorý bude vystavený v galérii FOG, už bude ten zvrat vidieť. Stále je to inscenované, ale už som tam ponechala veci, ktoré by mi predtým vadili. Začala som veci odhadzovať. Je to pre mňa veľká výzva. Predtým som mala potrebu mať všetko na prvú, zaujať. Myslela som si, že ak chcem, aby ľudia niečo začali v mojom obraze hľadať, musím ich najprv k nemu pritiahnuť. Samu ma desí, že to pre mňa už nie je až tak dôležité.

Vaša kontrola, dokonalosť… Majú niekde korene?

Začalo to zhruba v mojich dvanástich, keď ma moja mama prehnane tlačila k tomu, aby som dobre vyzerala. Už od skorého veku som nosila make-up, mala trvalú. Kládla obrovský dôraz na fyzickú dokonalosť. Bolo to šialené a ťažké, pretože sa to miešalo s mojím vedomím toho, že dokonalá, samozrejme, nie som. Preto malo sebaprijatie pre mňa veľký význam. Celý život o seba dbáte, udržiavate o sebe nejaký verejný obraz. Chcete, aby vás ľudia nejako vnímali a potom sa seba pýtate, čo by si pomysleli, keby som vyšla von bez make-upu alebo v pokrčenom oblečení. A to predsa nesmiete dopustiť. Zrazu sa však dostanete do fázy, osobnej a aj v tvorbe, a vravíte si: „Veď ono to tak vôbec nemusí byť“, a preto môžete zrazu obrátiť pozornosť na veci, ktoré nie sú na prvý pohľad vidieť, a je to úplne v poriadku. Dnes si užívam, že nemusím byť dokonalá a platí to aj pre moju tvorbu. Nemusí byť všetko dokonalé hneď. V podstate sa to ukáže až teraz, pretože väčšina tých „nedokonalých“ vecí bude ešte len vznikať, a to práve tu v New Yorku. Sama som zvedavá. Možno niečo z toho bude vystavené aj vo FOGu.

Prezradíte niečo o novom projekte?

Nechcem o tom ešte veľmi hovoriť, pretože je to ešte len v procese. Poviem však len toľko, že ja som na tie hady (smiech). Prelínajú sa mi s mužskou nahotou… Takže sa to bude uberať týmto smerom.

Mám tu v New Yorku okolo seba veľa ľudí, ktorí ma chcú v tvorbe podporovať aj tým, že mi napríklad organizujú výstavu. Tiež mi vysvetľujú, ako veci fungujú. U nás je to úplný punk, tu na všetko treba zmluvy a právnika a mať všetko legálne kóšer.

Ako to máte s komerčným fotením? Pracujete ešte s klientmi?

Vždy som milovala prácu s klientmi, i keď to bolo zložité. Pri práci som považovala svoj pohľad za ten najlepší, a ten som vždy potrebovala presadiť. Nebolo to rebelovanie proti inému vkusu a požiadavkám, svojej vízii som jednoducho na sto percent verila. Verila som tomu, že klient dostane a bude mať to najlepšie, čo môže mať, ak to bude moje. Bol v tom kus naivity, za ktorú som ale vďačná. Dokázala som presadiť svoj štýl tvorby a potom už to bola automatika.

Pred pandémiou sa veci začali meniť. Vždy sa niečo pokazilo. Spolupráca s klientmi začala byť komplikovaná a objavili sa prekážky. S pandémiou zákazky prestali chodiť. Bol to taký „aha“ moment, keď som si uvedomila, že je asi čas aj priestor veci zmeniť. Zákazky nechodili, ale klienti začali nakupovať moje diela. Prišlo mi to ako signál, že toto je moja ďalšia cesta. Počas pandémie som bola strašne akčná. Aj súbor do FOG gallery je z tohto obdobia. Tvorila som, robila som Pop up výstavy, ktoré som si organizovala sama. A vydala som knihu. To bol ďalší zásadný krok. Toto bol ten impulz, ktorý som potrebovala a urobila. Momentálne žijem z voľnej tvorby, čo je absolútny sen. Niektoré spolupráce som si ponechala. Aj spolupráca s Národním divadlem bola krásna. Taktiež robím malé zákazky, napríklad aj rodinné portréty, ale mám v tom úplnú slobodu. Žijem svoj sen.

Ešte k samotnej tvorbe. Mám pocit, že robíte veci tak trochu opačne. Najskôr skica, a potom všetko ostatné vrátane hľadania priestoru…

Áno, mám to tak, ale to je môj životný prístup. Veľa vecí som si vysnívala, žijem svoj sen. Hrá v tom rolu moja spomínaná naivita. Ak by som ju nemala, veľa snov by som si do života nepustila. Všetko je to sprevádzané vášňou a pocitmi.

Keď nájdete priestor, ktorý je podľa Vašich predstáv, akým spôsobom ho ďalej pripravujete na photoshoot? Ako ho dobudovávate, aby bol dokonalý pre to, čo potrebujete dosiahnuť?

Je to rôzne. Záleží, čo mi realita poskytne a ako veľmi môžem do priestoru zasiahnuť. Vždy sa snažím nájsť miesto, ktoré mi v prvom pláne poskytne, čo potrebujem, čo je väčšinou zem, na ktorej moji herci stoja. Potom postupne skladám pozadie, ktoré skladám z viacerých fotografií, Je to zložitý proces, keďže všetko musí presne do seba zapadnúť. Používam rôzne aplikácie a metódy, aby to bolo všetko správne. Napríklad sledujem čas a polohu slnka, kvôli tieňom a svetlu. Na miesto sa vraciam presne v ten moment, keď viem, že bude všetko sedieť.

Ako prebieha samotné fotenie? Ako dlho približne trvá, kým dosiahnete želaný výsledok?

Je to rôzne, ale v podstate pred fotením prebieha veľká príprava – výroba rekvizít, aj na zákazku, kostýmy, zapožičanie techniky, treba dať dokopy tím, povolenia… Na miesto fotenia sa vraciam aj niekoľkokrát, aby som vedela, kedy je tam pokoj alebo kedy je to tam, naopak, príliš „busy“. Je to tiež o nákladoch, niekedy sa ich snažím minimalizovať. Vtedy sa snažím fotenie rozložiť na minimum dní, alebo dokonca do jedného dňa, ako napríklad pri fotografovaní projektu Kruhy, keď som viacero záberov robila v jeden deň. Musím ale povedať, že tento spôsob mi vôbec nevyhovuje. Mám rada, keď sa môžem sústrediť na jeden záber, a to niekedy trvá aj mesiac. Spomínaný projekt Kruhy bol úplne špeciálny. Robila som ho tri mesiace a to bol extrém. Každý jeden deň som mala rozplánovaný do slotov. Vstávala som o šiestej ráno a chodila spať o polnoci.

Z projektu Kruhy vznikla aj kniha Circles, ktorá sa relatívne rýchlo vypredala. Plánujete reprint?

Myslím, že nie. Bude musieť vzniknúť nová kniha. Opakovať niečo, čo už je, mi nedáva zmysel a hlavne by ma to nebavilo.

Predpokladám, že aj toto bol veľmi vyčerpávajúci project. Celý proces produkcie, limitované boxy…

Privodila som si vyhorenie. Nie z prepracovania, ale z nadšenia. Bola som do toho totálne ponorená. Riešila som finančné pokrytie, keďže som začala s úplným minimum. Všetko nakoniec vyšlo, napriek tomu, že som minula všetky svoje rezervy.

S akou výbavou a akým tímom pracujete?

Podporuje ma Hasselblad, čiže pracujem s ním. Pracujem so stálym tímom ľudí. Modely nachádzam medzi kamarátmi alebo z agentúr. Nemám problém osloviť niekoho na ulici, ak ho považujem za zaujímavého. Dávam si veľký pozor na to, s kým pracujem a s kým pracovať nechcem.

Niekde som čítala, že ste stelesnením svojich fotografií – plná protikladov?

To je pravda. Odráža sa v nich ohybnosť, nenaplnený sen byť baletkou, strnulosť, kontrola. Tá fyzická ohybnosť odkazuje na niečo mentálne. Bavia ma výzvy meniť veci, uhol pohľadu, čiže určite aj mentálna flexibilita, protiklady…

A tie vlasy… Neviem, prečo práve vlasy, ale mám pocit, že sa v nich ukladá história. Opakujúce sa motívy – vlasy, hady, pohľady zozadu – mám spojené s autizmom (nie som diagnostikovaná, ale verím, že nejakú formu mám) a túžbou po rovnováhe.

Je tá túžba po rovnováhe naplnená?

Určite áno. V tvorbe ale stále experimentujem. Napríklad polohovaním modeliek, nazdávam sa totiž, že určité polohy vyvolávajú pocit istého nebezpečia, neistoty, keď sa môže všetko zrútiť. Túžba po vyváženosti tam však stále je, a to na viacerých úrovniach.