Marek Pupák

Marek Pupák (1987) je dokumentárny fotograf žijúci v Považskej Bystrici, odkiaľ aj pochádza. Absolvoval Akadémiu umení v Banskej Bystrici (2016), odbor filmová dokumentárna tvorba. Má za sebou viacero úspešných projektov a spoluprác. Bol ocenený na slovenských i medzinárodných súťažiach (Don Quijote z Považia – dokumentárny film o protikorupčnom aktivistovi Jurajovi Smatanovi, 1. miesto na 55. MFF Zlín 2015; Slovak Press Photo, 2016 – 1. miesto séria Na Slovensku po Slovensky, 2017 – 1. miesto séria Ostrov slobody), svoju tvorbu prezentoval na rôznych domácich i zahraničných výstavách. Medzi jeho najznámejšie projekty aktuálne patrí časozberný fotografický dokument Blue Grandma (od 2020), v ktorom autor autenticky zaznamenáva vzájomný vzťah medzi ním a jeho babkou. Táto otvorená séria, prezentovaná na sociálnej sieti Instagram, získala veľkú obľubu širokej verejnosti a aktuálne má cez 27 000 sledovateľov.

Marek, kedy sa to pre Teba všetko začalo? Ako si o sebe zistil a rozhodol sa, že sa chceš venovať umeniu, konkrétne fotografii? Kto, alebo čo Ťa najviac ovplyvnilo v tomto smerovaní?

Neviem, či to má spojitosť priamo s fotografiou, ale ako malého ma viedol k umeniu najmä môj otec. Púšťal mi zaujímavé filmy a hudbu, maľovali sme si spolu krajinky a hovorieval mi, aby som sa na svet vždy poriadne pozeral a vnímal ho. Bavilo ma to, a tak ma rodičia prihlásili na ZUŠ Imra Weinera Kráľa, ktorú som aj vychodil. S fotoaparátom som sa okrem dovolenkových fotení nijak zvlášť nestretával. Foteniu som sa začal venovať až niekedy v roku 2007. Otec mal kinofilmový zenit a mňa veľmi zaujímalo, ako funguje. A tam sa to celé začalo.

Počas vysokoškolských štúdií si sa venoval filmovej tvorbe, dnes je to práve fotografia, ktorou zaznamenávaš svoje myšlienky a život okolo seba. Čo to ovplyvnilo? Musel si sa niečoho vzdať, alebo to prišlo úplne prirodzene?

Vždy bola pre mňa viac fotografia. Aj vysokú školu som si vyberal podľa fotografie, dal som si však prihlášku i na filmový odbor, pretože fotografia a kamera sa mi javia v mnohých aspektoch podobné. Vzali ma a mne pripadal dokumentárny film ako dobré obohatenie k tomu, aby som sa na svet pozeral poriadne, tak ako to odo mňa chcel aj môj otec. Školu som si užil a pracoval som na projektoch, ktoré mi veľa dali. No fotka bola so mnou stále. Venoval som sa jej aj počas vysokej školy, ale z profesorov to skoro nikto nevedel. Jediný, s kým som sa na škole bavil o fotografii, bol pán docent Komorný, ktorého asi netreba predstavovať. Bol som rád, že ho tam máme, on ma spájal s fotkou a vždy som sa na jeho prednášky tešil. Ničoho som sa teda až tak nevzdal, naopak, bavilo ma učiť sa vnímať obraz aj cez pohyb. No vedel som, že sa po škole budem venovať hlavne fotografii.

Mal si však úspechy aj vo filmovej tvorbe. Prečo fotografia nakoniec predsa len zostala pre Teba tou nosnou formou sebavyjadrenia? Čo je to, v čom pre Teba osobne médium fotografie presahuje médium filmu?

Neviem to presne vysvetliť, no fotografia je pre mňa dôležitejšia. Cítim, že ma viac definuje ako človeka, viem sa ňou viac zabávať a vyjadrovať. Mám rád tú slobodu, že môžem vyraziť na cestu a hľadať niečo, čo ma osloví. Nikoho okrem seba do toho nemusím zapájať a to mi vyhovuje. S filmom je to obtiažnejšie, človek potrebuje väčší tím ľudí, ktorí musia byť rovnako zanietení, aby to bolo kvalitné, a v konečnom dôsledku to dávalo zmysel. Nechcem tým však určite filmy podceňovať. Tie moje mali veľa spoločného s vyjadrovaním mojich myšlienok vo fotkách a poväčšine rozprávali o ľuďoch, ktorí sa mi zdali zaujímaví, no hlavne ľudskí. Je jedno, či to bol protikorupčný aktivista, alebo partia zanietených milovníkov vesmíru, ktorí stavali prvú slovenskú družicu. Vo všetkých sa dala vidieť túžba ísť si za tým svojím. A ktovie, možno aj od nich som sa podvedome naučil, že si mám v sebe udržať to, že fotka je pre mňa dôležitejšia.

Spomenieš si na nejakú konkrétnu fotografiu, ktorá Ťa inšpirovala zaoberať sa médiom fotografie hlbšie? Čo na nej bolo zobrazené a čo pre Teba znamenala, resp. dodnes znamená?

Za mňa to boli jednoznačne fotografie od slovenského kameramana a fotografa Jara „Jarisa“ Vaľka, ktorého som sledoval a inšpiroval sa ním. Fotil presne to, čo bavilo aj mňa. Život okolo seba, svojich kamarátov na výletoch a cestách s nimi. Svoju tvorbu mal vždy veľmi pekne publikovanú na jeho webstránke a vedel veľmi dobre zaobchádzať s filmovou (analógovou) fotografiou, s ktorou som sa aj ja v tom čase začínal zoznamovať. Fotografia, na ktorú si z jeho tvorby najviac pamätám, je pre mňa zároveň aj smutná, pretože je na nej hudobník Tomáš dAsK z kapely The Bridgeheads, ktorý bol obrovský talent. Bohužiaľ, predčasne opustil tento svet, a práve táto fotografia bola na pamätnom bilborde, ktorý dali vyrobiť jeho priatelia na znak jeho úcty.

Ktorý z Tvojich fotografických súborov je pre Teba osobne najsilnejší a prečo?

Ak by som si mohol vybrať jeden, tak by to bol Ostrov slobody (2017). Séria vznikala, keď som mal ťažké životné obdobie a chcel som cez ňu vzdať hold môjmu otcovi, no zároveň na niečo upozorniť. Snažil som sa teda spojiť osobnú rovinu s tou spoločenskou. Táto séria mi ukázala, ako niekedy dokáže tvorivý proces pomôcť sa doslova „vyfotiť“ z toho, čo bolí.

Tvoje fotografické série si v sebe často nesú aj širší kontext a upozorňujú na dôležité celospoločenské, občas aj politické témy. Je zaujímavé, že ich dokážeš vyrozprávať práve cez svoje osobné príbehy. Mohol by si nám, prosím, v tomto kontexte priblížiť spomínaný projekt Ostrov slobody (2017)?

Ostrov slobody je pre mňa veľmi osobný. Ako som už písal, v období, keď táto séria vznikala, som prežíval stratu človeka, ktorý bol v celom mojom formovaní a smerovaní kľúčový. To on ma všetko naučil, bez neho by nebolo nič. Séria voľne nadväzuje na sériu Na Slovensku po slovensky (2016), v ktorej som sa venoval vlastnostiam nás Slovákov a najmä tomu, že sme uzavretí voči všetkému, na čo nie sme zvyknutí – z čoho následne profituje časť ľudí, ktorí svojou extrémistickou rétorikou rozsievajú strach, a tým vlastne aj nenávisť voči spomínanej inakosti. Ostrov slobody bol akoby pokračovaním. Neustále som hľadal spôsob, ako sa cez takéto ťažké témy poďakovať otcovi za všetko, čo mi dal. Spomenul som si, že ako malému mi rozprával rozprávky pred spaním. Nikdy mi ich nečítal z knižiek, ale hovoril mi ich z vlastnej hlavy. Príbehy boli, samozrejme, ľahko obmieňané, ale poväčšine sa to celé točilo okolo akéhosi zakliateho kráľovstva, ktoré je zahalené čiernou oponou, v ktorom sa nemôže spievať ani radovať sa. S odstupom času som si uvedomil, že môj otec mi vlastne len opisoval našu krajinu v časoch komunizmu, ktorú si sám zažil v najväčšom rozkvete – v mladosti. Celé mi to začalo dávať zmysel a povedal som si, že si takúto krajinu vymyslím, že ukážem, ako si ju predstavujem cez obrazy, ktoré som videl. Otcove príbehy končili, samozrejme, vždy pozitívne, krajinu zachránil bohatier, ktorý ju vyslobodil z marazmu. No v čase, keď som ja dokončil Ostrov slobody, som sa zrazu cítil, že ten môj hrdina, ktorým bol pre mňa práve on, je zrazu preč, a že nevidím svetlý a pozitívny koniec. Tak som chcel sériou skôr vyvolať otázku, do akej miery je to, čo na fotografiách ukazujem, rozprávka, a do akej miery je to skutočnosť.

Na Tvojich dokumentárnych fotografiách vidíme nájdené zákutia krajiny či mesta, dávaš priestor aj človeku. Prostredníctvom fotoaparátu zachytávaš vizuálne metafory, často podčiarknuté vtipom a citlivou iróniu. Aj vážne témy práve skrz tento prístup nepôsobia zaťažujúco, ale majú v sebe určitú ľahkosť. Je to práve tichý humor – občas trochu smutno-smiešny, občas aj plný sĺz, občas naozaj úsmevný – čo tak nejak zjednocuje a prepája celú Tvoju tvorbu?

V tvorbe sa snažím byť úprimný a dávať do nej čo najviac z vlastných pocitov, takže sa v nej odráža len to, ako vlastne vnímam život. Ten je niekedy veselý, niekedy smutný, poznáme to všetci. Ja v ňom navyše veľmi rád hľadám spomínané metafory, ktoré môžu niekomu niečo pripomenúť. Môžeme sa spolu s divákom pousmiať nad tým, ako osud, či ľudská činnosť zariadili veci tak, že celok je svojou symbolikou vtipný či ironický. To ma baví. Zároveň však považujem za prirodzené venovať sa napríklad silnejúcej vlne extrémizmu, keď mi to ľudsky prekáža. Rovnako prirodzené a nesmierne dôležité mi pripadá zaznamenať si spomienku s niekým, kto pre mňa niečo znamená a koho mám úprimne rád. Myslím si, že snažiť sa byť človekom by malo byť nad tým všetkým.

Dovoľ nám trochu nahliadnuť do Tvojho procesu tvorby. Predpokladám, že mnohé Tvoje fotografie vznikajú úplne neplánovane. Aký priestor dávaš vo svojom živote fotografii? Ako to prakticky vyzerá? Vezmeš si fotoaparát a hodiny sa prechádzaš a pozeráš okolo seba, kým nenatrafíš na „to ono“? Alebo fotografie vznikajú napríklad cestou do obchodu, do práce či k lekárovi. Zohráva tu rolu intuícia?

Môj spôsob tvorby je veru veľmi podobný tomu, ako si to popísala v Tvojej otázke. S fotografiou mám kontakt každý jeden deň, či už po pracovnej stránke, alebo tej osobnej. Niekedy mám obdobie, že prevažuje jedna stránka nad druhou, no baví ma to práve preto, že ide o úplne odlišné druhy fotografie a je fajn si to medzi sebou striedať. Tak ako som už vyššie spomenul, fotografia je jednou z najdôležitejších súčastí môjho života, vie ma ochrániť, pomôcť mi. Veľmi si vážim, že som niečo také v mojom živote objavil, nie každému sa to podarí. Navyše, ale to asi veľa fotografov pozná, mám fotografiu už tak zarytú pod kožou, že si hľadám zábery, či vnímam svetlo aj vtedy, keď priamo nefotografujem. Proces mojej tvorby by som preto prirovnal k akémusi hľadaniu. Veľakrát sa stane, že len putujem krajinou alebo sa len tak niekde prechádzam a pritom sa pozerám a hľadám, čo ma osloví. Keď niečo objavím, tak mám radosť hneď dvakrát, jednu z toho, že som to vôbec objavil, a druhú z toho, že som si to mohol aj odfotiť. To ma vie veľmi potešiť a napĺňať, že mi tak osud doprial, lebo zatiaľ, čo niekto okolo toho možno chodí roky a nepripadá mu to zaujímavé, tak, naopak, mňa to zaujme. To dokáže spraviť úprimnú radosť.

Ako isté gro Tvojej fotografickej tvorby osobne vnímam práve sólové fotografie, ktoré spája Tvoje pozorovateľské nastavenie k vnímaniu sveta a ľudí. Na mysli mám napr. fotografiu, kde dvaja starší páni na periférii sídliska hrajú spolu pingpong. Pre mňa je to dokonalá fotografia. Aký príbeh je za ňou skrytý?

Tú fotku mám rád a je za ňou aj pekný príbeh. Je vždy super, keď to nie je len obrázok, ale je za tým aj niečo, na čo sa dá spomenúť. Týchto dvoch pánov som uvidel, keď som sa bicykloval. Bolo leto, pekný slnečný deň a práve svetlo v tom hrá významnú úlohu. Ja som totiž len prechádzal cez sídlisko, pozeral som sa na svet a zrazu na mňa zažiarili biele šortky, ktoré má jeden z pánov oblečené. Musím dodať, že som bol od nich asi 50 metrov, takže si vieš predstaviť, ako veľmi tie kraťasy žiarili. Zamieril som teda k nim a pochválil ich – ako sa mi páči, že si tu takto ťukajú „pindžes“, a spýtal sa, či by im nevadilo, keby som si ich zvečnil. Nemali s tým vôbec problém, dokonca boli mojou ponukou úplne nadšení. Zarozprávali sme sa a povedali mi, že sú radi, pretože ľudia vďaka tým fotkám uvidia, že seniori radi športujú. Bolo to celé veľmi milé a rád na to spomínam, keď vidím tú fotografiu.

Objektívne by sme Ťa asi vedeli zaradiť do kategórie „dokumentárny fotograf“, no medzi Tvojimi fotografiami sú aj vyslovene výtvarné snímky. Ako Ty sám seba vnímaš? Pracuješ aj s inscenáciou, alebo obrazy vyslovene nachádzaš okolo seba?

Inscenovaniu reality sa snažím vyhýbať. Nebolo by to fér voči divákovi a v konečnom dôsledku ani voči mne, pretože by som klamal samého seba. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že ten, kto to robí, niekoho klame, to vôbec nie, akurát ja tak nepracujem a snažím sa hľadať vyslovene reálne scény a nezasahovať do nich. Názor, že moje fotografie sú aj napriek tomu, že ich neinscenujem, výtvarné, si veľmi vážim. Vždy sa snažím o to, aby záber fungoval aj ako samostatná fotka. Poväčšine pracujem tak, že som fokusovaný na to, čo chcem témou vyjadriť a hľadám to. Keď teda konečne niečo, čo mi do toho zapadá, nájdem, tak sa to snažím odfotografovať tak, aby bola vo fotke myšlienka a estetika.

Veľkú časť Tvojej práce tvoria čiernobiele fotografie. Tieto fotografie svojím vizuálnym jazykom často odkazujú na diela rôznych velikánov fotografie, či už svetových, alebo domácich. Ctíš si aj v tejto digitálnej dobe skôr klasickú analógovú fotografiu? Je práve pravdivosť zobrazenia hodnota, ktorú pre Teba fotografia má?

Čiernobielu fotografiu mám veľmi rád. Ak sa navyše bavíme o klasickej filmovej fotografii, tak ju o niečo viac favorizujem práve preto, že vidíme farebne, a teda na čiernobielu sa treba vedieť aj nastaviť. Mám však rád farebné zobrazenie a posledné roky fotím skôr na farbu. K čiernobielej sa však určite chcem vrátiť, akurát asi hľadám nejaký impulz.

Pracuješ teda aj s farebnou fotografiou, kde farba je vyslovene nositeľom myšlienky. Vyberáš si dopredu, či použiješ pri danej fotografii/sérii farbu alebo čiernobielu tonalitu?

Áno, to, či bude séria farebná alebo čiernobiela, mám v hlave ako jedno z prvých kritérií hneď na začiatku. Je zvláštne, ako to máme my ľudia nastavené, že si spájame emócie práve s tým, či je obraz farebný, alebo čiernobiely. No nemusí to byť vždy tak, ako to na prvý pohľad pôsobí.

Poviem príklad. Mám jednu osobnú dokumentárnu sériu o mojej modrovlasej babičke (Blue Grandma, od 2020), ktorú fotím už roky súčasne vo farbe, aj čiernobielo, pričom oba tieto prístupy znázorňujú pocity, ktoré k babke cítim. Ľudia sú pri tejto téme zvyknutí najmä na tú farebnú polohu, ktorú poznajú. Občas sa však stane, že zatúžim ukázať babkinu fotku v čiernobielom podaní, pretože aj tie fotky mám rád, hoci rozprávajú o niečom úplne inom, no nemyslím si, že sú vyslovene ťaživé. Na moje počudovanie veľa ľudí na takúto fotografiu zareagovalo so strachom – zľakli sa, že sa babke niečo stalo. Nemôžem povedať, že ma to ako autora mrzí, naopak, vážim si, že sa o ňu asi boja, lebo ju majú radi. No zároveň je zaujímavé sledovať na tom práve to, že diváci majú spojenú čiernobielu fotografiu s niečím vyslovene smutným a bolestivým. Na tomto príklade som si to všimol asi najviac.

Napadá mi však ešte jedna nedávna situácia, keď sme si písali so Soňou Maletz a bavili sme sa o tvorbe vynikajúceho autora Larsa Tunbjörka, ktorý používa farebnú fotografiu a jeho tvorba pôsobí veľmi veselo. Soňa je zberateľka fotokníh a práve v tej o Tunbjörkovi našla odpoveď na to, že tie fotky moc veselé ani vtipné nie sú a že spomínaný autor mal dosť ťažký život. Čiže aj tu nás možno na nesprávne myšlienky naviedlo farebné podanie fotiek, ktoré máme spojené s niečím príjemným a optimistickejším. Aby som sa však vrátil k Tvojej otázke – áno, na začiatku série si vyberám, akou cestou pôjdem, či farebnou, alebo čiernobielou. No mám rád aj to, keď sa neobmedzujem a v mojom „vreckovom foťáku“ mám nabitý film. Keď niečo zaujímavé zbadám, tak neriešim, v akom farebnom podaní to bude, no v prvom rade sa to snažím zaznamenať.

Spomínaš svoj momentálne najúspešnejší projekt o Tvojej babke a vašom hlbokom vzájomnom vzťahu. Viem, že fotografie k tejto téme začali u Teba prirodzene vznikať už veľmi dávno, možno aj 10 rokov dozadu. Mohli sme ich občasne zahliadnuť v rámci prezentácie Tvojej osobnej tvorby, však prvú fotografiu v kontexte tejto série si oficiálne zverejnil až v roku 2020.

Áno, fotografovaniu babky a dokumentovaniu nášho vzťahu sa venujem od úplného začiatku, ako som vôbec začal fotiť, čiže od roku 2007. Za ten čas som spravil veľa fotiek, na ktorých je ona, a navyše mám aj fotky z čias, keď náš vzťah len začínal a fotil nás niekto iný, poväčšine môj otec. Keď bol rok 2020 a zúrila u nás pandémia koronavírusu, cítil som, že musím poukázať na to, aby ľudia nezabúdali na svojich blízkych, ktorí sú izolovaní niekde doma a nemôžu udržiavať kontakt so svojou rodinou. Chcel som spraviť niečo, čo mladým ľuďom otvorí oči a ukáže im, že taký pekný vzťah, ako máme my s babkou, môžu mať aj oni. Sám na sebe som cítil, ako zle znášam to, že teraz nemôžem ísť k mojej babke a nemôžeme sa spolu tešiť pri kávičke a rozhovoroch. Nehovoriac o tom, že pri každom telefonáte s ňou, som v jej hlase cítil obrovský zmätok a smútok. Trápilo ma to. Rozhodol som sa preto skúsiť vytvoriť profil, ktorý bude ukazovať fotky zo života tejto milej panej s typicky modrými vlasmi, a hlavne to, ako sa k sebe pekne správame. Dúfal som, že niekoho v tých divných časoch povzbudíme a možno inšpirujeme. Cítil som, že dobrotu a optimizmus, ktorý z nej vyžaruje, si nemôžem nechať pre seba. Do dnešného dňa všetko prežívame spolu a konzultujeme, čo zverejníme a čo nie. Netreba zabúdať na to, že je to stále moja babka, mama mojej mamy, a neustále sa snažím s tým celým narábať veľmi citlivo a opatrne. Najväčšia radosť je práve z toho, keď nám niekto napíše, že vďaka tomuto profilu nevolá svojej babičke dvakrát za mesiac, ale štyrikrát za týždeň, alebo to, že sme mu pomohli vysporiadať sa so stratou svojich starých rodičov. Vtedy sme obaja úprimne naplnení a celé nám to dáva zmysel. Sme radi, že dokážeme pomôcť len tým, že v podstate žijeme náš obyčajný život a ľúbime sa.

Fotografie prezentuješ na sociálnych sieťach. Vyhovuje Ti tento formát, alebo máš s projektom ešte iné vízie, či plány?

Samozrejme, internet je v dnešnej dobe asi najviac používaný prostriedok na prezentáciu. Sociálne siete sú miestom, kam chodí veľa ľudí tráviť svoj čas, takže na Teba určite niekto narazí. Instagram je sieť mladých, čiže najlepšia cesta ako im odovzdať ten pôvodný message prostredníctvom tejto platformy. Projekt sa aktuálne snažím dostať z internetového priestoru viac do toho výstavného. Všeličo sa rieši, niečo mám už aj dohodnuté, uvidíme. Budem rád, keď sa to podarí.

Prečo je pre Teba dôležité dostať tento projekt do reálneho výstavného priestoru?

Pretože si myslím, že najlepší spôsob, ako sa môžu diváci zamyslieť nad fotografiami, je v galériách a výstavných priestoroch. Sám mám tento spôsob vnímania fotiek najradšej. Navyše viem, že nie všetci ľudia sú na sociálnych sieťach, a som si úplne istý, že tento projekt preto nepoznajú. Chcel by som tieto výstavy usporadúvať v spolupráci so strednými školami. Moja ideálna predstava je, že by na ne chodili mladí ľudia v spoločnosti svojich starých rodičov a spoločne nad obrázkami rozmýšľali. Myslím si totiž, že tak ako sa snažím inšpirovať mladých, aby sa viac zaujímali o svojich blízkych, tak by sa aj starší diváci mohli inšpirovať tým, ako moja babka žije svoju „jeseň života“. Mohlo by to byť veľmi milé a aj prospešné.

Nedávno som stála na zastávke a pred očami sa mi zjavil obrovský bilbord, na ktorom bol aj portrét Tvojej babky. Aká to bola a je pre vás skúsenosť byť súčasťou tejto veľkej reklamnej kampane? Je to niečo, čomu ste aj do budúcna otvorení?

K týmto veciam pristupujem veľmi opatrne. Každú jednu ponuku predkladám babke, no konečné slovo má ona. Vždy sa jej snažím vysvetliť čo najviac o tom, ako takéto kampane vznikajú, pretože ako študent som si z času na čas chodil prilepšiť do komparzu. Viem, čo to obnáša. Navyše sa veľmi snažím o to, aby som ju chránil a aby sa jej život nezmenil do podoby, ktorá jej nie je prirodzená. Babka je prirodzene zvedavá a chcela zažiť, ako niečo podobné vzniká, tak sme do toho išli. Rozhodujúca však pre nás bola myšlienka kampane a pre babku v neposlednom rade to, že v nej vystupoval arcibiskup Bezák, ktorého má veľmi rada. Počas produkcie sa s ním aj stretla. Bolo úžasné sledovať, ako si tí dvaja sadli a debatovali spolu, a ako na mňa babka potajme žmurkala a zatínala od radosti päste. Je pre mňa dôležité, aby z toho všetkého mala radosť hlavne ona.

Čo sa týka spoluprác v budúcnosti, tak poviem len, že sme mali už rôzne druhy ponúk, a odmietli sme ich. Chcel by som sa držať pôvodnej myšlienky, s akou som tento projekt začal, pretože cítim, že to veľa ľuďom pomáha. Toto je pocit, ktorý sa nedá vyčísliť. Beriem to celé pokorne a som za všetko veľmi vďačný a šťastný, že sa to celé darí aj vďaka fotografii.

Tvoj fotografický prístup je blízky tradičnej street photograhpy a obrazovo odkazuje práve k predstaviteľom tohto žánru fotografie. Ako sa staviaš k „čítaniu“ fotografického obrazu v jeho súčasnej digitalizovanej podobe? Inšpiruje Ťa súčasná fotografia a jej polohy?

Fotografie najčastejšie hľadám na internete, kde sa to hemží zaujímavými autormi, a navyše sa dá veľmi dobre zarámcovať a nájsť presne to, čo ťa zaujíma. Narazil som tak na veľa súčasnej tvorby a určite sa dá ňou inšpirovať. Veď v konečnom dôsledku aj Døkument magazín je fajn miesto, kde sa dá objaviť súčasná fotografia. Zavše spomeniem moju obľúbenú Evelyn Benčičovú alebo mega šikovnú Karinu Golisovú, na ktorej sa mi páči, že svoju tému a prostredie, v ktorom je zorientovaná, vie zachytiť jedinečným, až punkovým spôsobom, ktorý je pre mňa už takým jej rukopisom. To je super.

A čo stredná a staršia generácia slovenských dokumentárnych fotografov – koho jazyk je ti blízky alebo koho obdivuješ?

Dlhodobo ma nadchýna vizuálny jazyk, ktorým rozpráva Martin Kollár. Jeho postreh a schopnosť vidieť vo veciach a situáciách tú zvláštnu neobyčajnosť je pre mňa nesmierne inšpirujúce najmä v tom, že sa treba dobre pozerať a hľadať významy vo veciach, v ktorých ich na prvý pohľad možno prehliadame. Zo slovenských autorov mám rád aj Borisa Németha, jeho Homeland je výborný, Petra Korčeka za to, ako má úprimne rád fotografiu, Andreja Balca a jeho Sídliská, Dianu Takácsovú, s ktorou som sa spoznal cez Slovak Press Photo. Usilovne na sebe pracovala a myslím si, že sa jej nedáva toľko pozornosti, akú by určite mala mať. Jej fotky sa mi veľmi páčia. No a v neposlednom rade spomeniem ešte jednu fotografku a tou je Lena Jakubčáková, ktorá je niekde úplne inde, čo sa dokumentárnej fotky týka. Jej Spis 44 vo mne silne rezonuje vždy, keď tie fotky vidím. Svetová úroveň.

Dá sa podľa Teba ešte v tejto dobe fotografii veriť? Alebo už ani nie je jej úloha, aby sme jej verili.

Myslím si, že pokiaľ budú fotografi, ktorí chcú fotografiu robiť úprimne, chcú svojou témou niekoho úprimne nadchnúť, alebo na niečo poukázať, tak stále bude fotografia uveriteľné médium. Sám sa o to snažím. Chcem, aby ľudia mojim fotografiám verili, pochopili ich. Aby cítili, že je nás stále dosť, ktorí máme fotku radi, a že to vlastne všetko robíme skoro zadarmo, len aby sme ich mohli raz za čas niekde vystaviť a potešiť ľudí, ktorí sa na ne prídu pozrieť. Takému niečomu sa predsa dá veriť, no nie?

Dá sa fotografiou v tejto dobe uživiť? Je fotografia to, čo Ťa aj reálne živí?

Áno, fotografia ma reálne živí, no sú to hlavne komerčné zákazky, produktové fotenia. U nás v Považskej Bystrici mám spolu s mojím dlhoročným kamarátom a fotografom Michalom Zahornackým štúdio/ateliér, v ktorom pracujeme na zákazkách pre klientov. Proces, akým pracujeme, mám veľmi rád, pretože je veľmi prirodzený a postavený na vzájomnom rešpekte. Budem veľmi rád, keď sa nám podarí posunúť sa časom ešte ďalej, pretože fotografiu berieme obaja úprimne. Je fajn, že si to všímajú aj naši klienti, ktorí nám v našej práci dôverujú.

Zvykneš o podporu svojich projektov žiadať Fond na podporu umenia, alebo iné grantové programy? Aká je tvoja ideálna predstava o tom, ako by si chcel pracovne fungovať?

Raz som to skúšal, ale myslím si, že som netrafil dobrú výzvu, resp. jej zameranie, tak môj projekt nebol podporený. Nevylučujem, že by som si v budúcnosti skúsil podať žiadosť, ale skúsim na svoje projekty zohnať prostriedky aj inými spôsobmi. Je ich veľa, FPU nie je jediná cesta, no som každopádne rád, že táto možnosť existuje. Veľa z mojich priateľov, či už fotografov, alebo hudobníkov, na týchto grantoch funguje a veľmi im to pomáha v tom, aby sa mohli sústrediť na vývoj a produkciu svojho projektu. Ideálna predstava o tom, ako by som chcel pracovne fungovať, je asi len „makať“ na sebe, dobre sa pozerať a hľadať si zaujímavé témy, ktoré majú čo povedať, zlepšovať sa v tom vnímaní a ísť si za tým, čo chcem vyjadriť. Do toho nezanedbávať rodinu, a tak nejako si tým celým ísť a byť slobodný a šťastný z toho, že robím to, čo mám rád. Ak to nebodaj ešte niekomu spôsobuje radosť alebo pomáha, tak to už sa bavíme o niečom, čo je nad peniazmi, slávou alebo egom. Som rád, že sa mi to vďaka fotke sem-tam podarí a niekto mi napíše, že ho nejaká moja fotka teší.