Tono Stano

Tono Stano (1960), jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských fotografov, študoval na bratislavskej ŠUP-ke, neskôr pokračoval na FAMU v Prahe (1986). V českej metropole dodnes žije a tvorí. Už počas štúdia na FAMU sa stal výraznou postavou tzv. Slovenskej novej vlny (J. Pavlík, R. Prekop, V. Stanko, T. Stano, M. Švolík, K. Varga, P. Župník) - skupiny fotografov, ktorí výrazne ovplyvnili vtedajšiu československú umeleckú scénu. Podľa kritikov predstavitelia Slovenskej novej vlny na čele s Tonom Stanom vniesli do fotografie energiu, hravosť a nespútanú imagináciu, ktorá sa v ich tvorbe spájala najmä s postupmi inscenovanej fotografie. Jeho najznámejšou fotografiou je Zmysel (1992). V roku 1994 si ju vybral uznávaný americký kurátor William A. Ewing na titulku antológie The Body/Telo (Chronicle Books, 1994), ktorá mapuje históriu fotografie ľudského tela. Stala sa zrejme najslávnejším zobrazením ženského tela 90-tych rokov. Ako nápad ju zakúpila spoločnosť Metro Goldwin Mayer na plagát filmu Paula Verhoevena Showgirls (USA, 1995) . Stana fascinuje ženské telo a neoddeliteľnou súčasťou jeho tvorby je práca so svetlom. Ako sám vraví, netvorí akty, ale figuratívne portréty. Zbavuje ich akýchkoľvek rušivých elementov, často aj farby. Dlhodobo spolupracuje s Medzinárodným filmovým festivalom Karlove Vary, pre ktorý nafotil portréty mnohých filmových hviezd ako Ben Kingsley, Sharon Stone, Scarlett Johansson, Aňa Geislerová, Milan Lasica a ďalších. Pre potreby festivalu navrhol a vytvoril podobu ocenenia krištáľového glóbusu - dievčaťa dvíhajúceho krištáľovú guľu - ktorý sa používa od jeho 35. ročníka.

Venuje sa predovšetkým výtvarnej fotografii. Jeho dielo je zastúpené vo všetkých významných svetových fotografických galériách, múzeách a zbierkach. Vystavoval po celom svete od Tokia až po New York. Jeho fotografie sú publikované vo viacerých knihách o súčasnej fotografii.

Pôvodne ste chceli na ŠUP-ke študovať grafiku. Podľa vašich slov vás na štúdium fotografie presvedčila Milota Havránková. Pamätáte si ešte, čo vtedy povedala? Ako sa vlastne začala vaša cesta s fotografiou?

Už vo veku 7 rokov som začal analyzovať dianie vo svojom okolí, ktoré sa mi zdalo prapodivné, konkrétne kresťanské obrady a rituály. Snažil som sa pochopiť vzťah človeka a viery. Bolo to pre mňa poučné, no zistil som, že náboženstvo nie je moja cesta. S týmto presvedčením som prišiel na strednú školu. O fotke som vtedy nič nevedel. Hlásil som sa na grafický odbor, o ktorý bol veľký záujem, zatiaľ čo na iných odboroch mali pomerne prázdno. Škola zorganizovala prednášky, počas ktorých nám pedagógovia vysvetľovali, čo sa na jednotlivých odboroch vyučuje. Už vtedy som vedel, že nepatrím do žiadneho stáda. Socialistickí učitelia mi pripadali ako ovce. Priťahovali ma ľudia, ktorí neboli stádovitého typu, a takou bola Milota. Bola pre mňa zjavením. Pripadala mi ako najslobodnejší človek z celej školy. Nepamätám si už, čo nám hovorila. Milota je svojská a ja som si uvedomil, že ak si môžem vybrať pedagóga, tak to bude rozhodne ona. Nebol tam nikto, kto by jej mohol konkurovať. Urobil som dobre, bola to pre mňa veľká škola toho, že nie je dôležité, čo robíte, ale to, akú máte schopnosť ponoriť sa do toho. Dôležité je chcieť, mať chuť žiť, tvoriť a oddať sa dielu. Bolo mi jedno, či budem študovať fotografiu alebo niečo iné, mojím cieľom bolo dopracovať sa k slobode, oslobodiť sa od normy. Uvedomoval som si, že mojou jedinou cestou je získať životný čas pre seba a nestať sa zamestnancom v socialistickom podniku. Smeroval som k tomu, že pôjdem na FAMU, pretože to bola jediná škola, po absolvovaní ktorej bolo možné robiť na voľnej nohe.

Dokument Vlna vs. breh (2014) v réžii Martina Štrbu je o slovenských študentoch, ktorí sa v 80. rokoch stretli na pražskej FAMU. Boli ste jedným z ôsmich nádejných autorov/fotografov, o ktorých je tento dokument. Kamil Varga vo filme spomína na obdobie vašich štúdií ako na búrku emócií, hovorí, že ste prevrátili všetko naruby, nemali ste záujem o techniku, fotky mohli byť pokojne neostré, rozmazané, dôležité bolo, aby to malo emócie a atmosféru. Po ukončení FAMU sa z tejto skupiny fotografov stal fenomén, ktorý dodnes rezonuje pod názvom Slovenská nová vlna, označením, ktoré zaviedla historička a kritička fotografie Anna Fárová. Oceánograf v úvode tohto filmu hovorí, že 99 percent vĺn vzniká pôsobením vetra. Aký vietor spôsobil túto vlnu?

Netrúfam si to analyzovať. Každopádne sme neboli žiadna skupina, ale jednotlivci, ktorí sa na seba spontánne napojili. S Rudom Prekopom som sa stretol v prvom ročníku, bývali sme spolu na internáte. Ďalší rok pribudli ostatní a pripojili sa k nám. Keď som prišiel na FAMU, študenti zvykli vysedávať v kaviarni Slávia a sťažovať sa. Na školu, na socializmus. Mne je sťažovanie sa cudzie, nevenujem pozornosť nepodstatným veciam. Socializmus pre mňa nebol významný natoľko, aby ma dokázal rozčuľovať. Vedel som, že sa musím držať ďalej, vytvoriť si vlastný priestor. Komunisti boli vo svojej podstate neschopní. Ak ste chceli, aby po vás išli, museli ste sa veľmi snažiť, aby ste na seba upútali ich pozornosť. Chcel som tvoriť. To bolo všetko, na čom mi záležalo. Uvedomoval som si, že spôsob, ako sa presadiť, je vnášať do kultúry nový názor, vytvárať nový vplyv. Snažil som sa robiť veci kvalitne. Povedal som si, že nebudem kopírovať model sťažovania sa, sedieť v kaviarni a míňať peniaze mojich rodičov. Na FAMU boli dokonalé podmienky na prácu, Praha bola plná zaujímavých ľudí. Videl som okolo seba úžasné možnosti, a tak som sa pustil do práce. Od začiatku som robil iné veci, na ktoré neboli na škole zvyknutí. Bol to boj. Ale keď prišli zo zahraničia kurátori vyberať fotografie na výstavy a oslovili ich moje veci, učitelia zmenili názor. To, s čím pôvodne nesúhlasili, začali adorovať. Boli to zaujímavé momenty. Uvedomoval som si, čo prostredie FAMU pre mňa znamená. Dodnes oceňujem napríklad prítomnosť profesora Šmoka, s ktorým sme síce mali často spory, ale náš vzťah bol pozitívny. Bol to mimoriadne inteligentný človek. Uvedomoval si, že určitý konflikt je vždy na mieste. Oceňoval som, že skúšal moju silu a schopnosť nenechať sa odradiť. Zároveň sa mu darilo vytvoriť bezpečné akademické prostredie. Dokázal nás ochrániť pred socialistickým realizmom, mohli sme slobodne robiť, čo sme chceli.

Vaši súputníci o Vás v dokumente hovoria, že ste vždy išli proti prúdu, že ste všetkých dokázali "ukecať". Ako napríklad, keď ste odmietli fotiť barokové stavby a namiesto nich ste fotili fóliovníky. Boli ste rebel? Prečo fóliovníky?

Odpoveď je veľmi jednoduchá. Vaša životná sila pramení z toho, že robíte veci, ktoré vám dávajú zmysel. Už počas štúdia vytvárate dielo. Doteraz integrujem do svojej tvorby to, čo som vytvoril vtedy. Pod tie fóliovníky sa bez zaváhania podpíšem aj dnes, nemal by som problém ich vystaviť. Ak by som fotografoval barokový kostol, ktorý predo mnou odfotili tridsiati fotografi, tak to nikoho nebude zaujímať. Ani mňa. Urobil by som zle sám sebe. Treba mať odvahu, ísť do rizika urobiť niečo, čo pred Vami nikto neurobil. Veľa ľudí sa toho z pre mňa neznámeho dôvodu bojí. Na tvorbe a rovnako v živote je zaujímavé skúšať veci, ktoré nepoznáte. Keď začnete vyrábať istoty, spadnete do rutiny a tá do oblasti kreativity nepatrí. Musíte mať schopnosť sebareflexie, pracovať na sebe. Musíte byť dravý, silný, a vedieť tú silu ovládať. Keď som s energickou dravosťou prišiel za profesorom, vycítil, že je slabší ako ja. Veľmi dobre som si to uvedomoval. Mal som energiu, silu, argumentáciu a dôvody pre to, čo som chcel robiť. Moji pedagógovia fungovali v rutinnom svete, nič netvorili. Ja som bol tvorca. Silu som čerpal zo satisfakcie z tvorby, a touto energiou som ich dokázal presvedčiť.

Webová stránka FAMU okrem iného obsahuje archív fotografí. Pod vaším menom sa dá nájsť séria s názvom Muzeum Antol (1986). Bola to vaša diplomová práca?

Len niektoré z vecí, ktoré som vytvoril na FAMU, mám doma. Škola ich mala v pláne uskladniť v Umelecko-priemyslovom múzeu v Prahe. Jedného dňa mi zavolal kamarát, že na FAMU vyhadzujú nejaké práce. V tej kope, čo vyhodili, som našiel tri alebo štyri svoje knižky. Odniesol som si ich, sú to tie najdôležitejšie kúsky. Nedávno sa v zbierke PPF objavili niektoré moje študentské práce. Niekto musel byť vtedy rýchlejší ako ja, zobral ich a predal do zbierky. Múzeum Antol nebola moja diplomová práca, bolo to banálne cvičenie. Za úlohu sme mali spracovať niektorú inštitúciu, nepamätám si už presne. Keď som cestoval domov na prázdniny, zastavil som sa v Antole a nafotil toto cvičenie. Moja diplomová práca sa volala Prečo si neprišiel, keď som Ťa čakala? (1986) Boli to fotografie čakajúcich ľudí. Uvedomil som si, že sa tak ľudia často tvária. Zamyslene sedia a mlčky hľadia pred seba. Mal som veľa fotiek žien, ktoré vyzerali ako keby na niečo čakali. Ani moja diplomová práca nie je archivovaná v UPM, tiež zmizla.

V roku 2013 v Prahe prebehla výstava Slovenskej novej vlny, ktorá vašu legendárnu generáciu opäť spojila. Aké to bolo pozerať sa na svoju rannú tvorbu?

Po škole išiel každý vlastnou cestou, ale vedeli sme o sebe. Stretli sme sa vtedy po dlhej dobe. To, čo tam bolo vystavené, je súčasťou mojej tvorby, môjho života. Nič z tých vecí nevyraďujem. Mali by sme žiť prítomnosťou a robiť všetko najlepšie, ako vieme. Keď si tento princíp osvojíte, nemáte čo svojim dielam vytknúť. Pokiaľ ste ich vytvorili s plným nasadením, je to to najlepšie, čo ste mohli urobiť. Ak ste to odflákli, máte problém. Pokazili ste si karmu. Ak neurobíte maximum, skomplikujete si život.

FAMU bola v čase vašich štúdií pomerne konzervatívnou školou. Dôležitá bola estetická stránka diela, no silnú pozíciu mal aj dokument, ktorý má v Čechách doteraz svoje pevné miesto a neskutočnú históriu. Prečo a čím vás oslovila inscenovaná fotografia?

Vždy bolo pre mňa frustrujúce pozorovať ľudí, ktorí podľa vzoru Henry Cartier Bressona v uliciach hľadajú rozhodujúci moment. To nie je moja parketa. Svojou existenciou zaberám len jednu milióntinu percenta plochy Zeme, na ktorej sa deje všetko možné a nemožné. Dokážem však byť len na jednom mieste. Pozrite sa na moje fotky a predstavte si, že by som to, čo na nich je, mal niekde nájsť hotové a odfotiť to. Takým spôsobom by nevznikla ani jedna z mojich fotografií. Podobné situácie sa niekde možno aj stali, ale akú šancu mám byť na tom mieste v momente, keď sa to deje? Nerobím veci, ktoré sú úplne surreálne, pracujem pomerne jednoduchým štýlom. Navyše, realita je plná vizuálnych nečistôt. Snažím sa z fotky odstrániť všetko nepotrebné, čo tam nemá byť. Posolstvo sa ukrýva v jednoduchosti.

O čo vám išlo?

Chcel som do obrazovej kultúry prispieť štýlom, ktorý sa objavuje tradične aj vo výtvarnom umení. Fotografia to umožňuje. Akademizmus 19. storočia je vlastne inscenovaná fotografia. Už na FAMU, keď som išiel proti konvenciám a mali ma za rebela, som sa cítil ako klasik. Staviam veci tak, ako to bolo bežné vo výtvarnom umení, napríklad pri tvorbe súsošia. S tým rozdielom, že používam fotoaparát namiesto dláta. Nerobím žiadne montáže ani koláže. To, čo je na mojich fotkách, je pravé, tak ako to v ateliéri naozaj bolo. Je to nasvietená a odfotená realita. Fotografia je obrazové médium. Má bližšie k realite, čiže má šancu do človeka preniknúť priamo. Keď má fotka prvky, ktoré sú vám blízke, tak ju do seba okamžite nasajete alebo do nej vstúpite. Fotka, ktorá má viaceré vrstvy, má široké spektrum vnímateľov rôzneho pôvodu, rôzneho vzdelania, ktorí ju nemajú problém prijať. Pokiaľ do obrazu nevložíte svoj život alebo svoju životnú skúsenosť, je v podstate mŕtvy. Ak sa tak stane, už to nebude dielo Tona Stana, stane sa niečím novým, inou interakciou. Keď má autor podobnú citlivosť ako máte vy, dielo vás zaujme. Celá výtvarná kultúra, a v podstate aj život, je o tom, ako dokáže byť človek citlivý, ako dokáže rozlišovať. Dobrá a zlá fotka - to je fotka, ktorá vás osloví, alebo naopak. Človek, ktorý nemá citlivosť, ich nerozozná.

Nie je to príliš jednoduchá klasifikácia? Rozlišovať dobrú fotku od zlej podľa toho, ktorá fotka vás osloví?

Nie je mi úplne blízke niečo hodnotiť. Som tvorca, nie sudca. Na všetko sa však pozerám kritickým okom. Aj svoje práce tak vnímam, podliehajú kritike. Nepúšťam von veci, ktoré nie sú hotové, dostatočne silné, či polovičaté. Všímam si však, ako často to robia druhí. Triafajú sa do vkusu iných. Tento postoj nezdieľam. Vôbec mi nevadí, keď moju prácu nikto nepochváli. Nepotrebujem potlesk, potrebujem byť sám presvedčený o tom, že je to dobré. Nestrácam energiu, nenechávam sa odradiť. Keď ma príliš chvália, cítim sa nepríjemne, pretože mi to nič nedáva. Bol by som radšej, keby ma kritizovali. Ak má niekto kritický a analytický pohľad, tak ma to priťahuje a zaujíma.

Od hravosti a humoru v rannej tvorbe ste sa dopracovali k čiernobielym fotografiám, na ktorých zobrazujete nahé ženské telo. Tieto fotografie sú pomerne abstraktné, vyvolávajú pocit tajomna. Čím to je?

V rámci vesmíru sa nachádzame na miniatúrnej planétke a bez akéhokoľvek pričinenia sa pohybujeme priestorom. Podľa mňa nám nie je dopriate, aby sme vedeli, čo všetko sa vo vesmíre deje, žijeme v neznámom. Ak v mojich fotkách nachádzate záhadu alebo tajomstvo, tak je to len logické. Každý ho v sebe máme. Narodíme sa a za tú krátku dobu, čo sme tu, musíme zistiť, čo je pre nás zásadné. Cítiť, premýšľať o živote. Všetko so všetkým súvisí. Je neuveriteľne bláznivé, ako vesmír rozšafne a veľkoryso koná. Ľudia sú však až podozrivo často bojazliví, takže humor a nadsádzka je určite na mieste. Život vnímam ako dobrý vtip, napĺňa ma optimizmom. Nemám strach, pretože na to nie je logický dôvod. Nijako sme sa nepričinili o to, aby sme tu boli. Nedostali sme život do daru, ale preto, aby sme tu niečo bláznivé vytvorili. Vesmír je v neustálom pohybe, všetko sa neustále modifikuje, mení. Má kreatívny charakter nesmiernych estetických kvalít. Keď sa naň pozriete, uvidíte abstraktný obraz. Ľudia sú kreatívni. Nestačí nám pozerať sa na hviezdy, pretože sú ďaleko. Teší a zaujíma nás všetko, čo sa týka človeka. Nemusí byť všetko veľké ako vesmír. Môže to byť aj niečo malé, detail, niečo jemné, intímne. Máme obrovské možnosti.

Telo ohýbate a pracujete s ním ako s modelovacou hmotou. Využívate pri tom svetlo a tieň. Do akej miery je pre vás dôležitá schopnosť ovládať svetlo?

Základ je slnečné svetlo. Z neho sa dá naučiť, ako ovládnuť svetlo v ateliéri. Keď môžete a viete používať svetlo tak, ako chcete, získate veľkú obrazovú hodnotu a slobodu. Fotiť pri reálnom svetle je super, nič iné nepotrebujete. Keď sa však naučíte svetlo čítať, môžete s ním pracovať. Prečo to nevyužiť?

Akt patrí k fotografii už od jej počiatkov. Už pre maliarov bolo ľudské telo nekonečným zdrojom inšpirácie. Prečo vo vašej tvorbe prevláda ženské telo? Ako ste sa dostali k fotografovaniu žien? Napokon, kedysi ste fotografovali aj mužov.

Nahé telo som začal fotiť už na strednej škole. Premýšľal som nad tým, čo ma zaujíma najviac. Moju privátnu analýzu vtedy aj dnes vyhráva žena. Jej odlišnosť, aj to, čo reprezentuje. Je obrovskou motiváciou muža, dáva mu chuť žiť. V tradičnom aj historickom slova zmysle. Žena má mimoriadnu schopnosť vytvoriť nový život a tým vypálila všetkým mužom rybník. Jej skutočná a najväčšia hodnota spočíva v akejsi nesmrteľnosti. Každý muž má vďaka žene možnosť zažiť ju tým, že svoje vlastnosti odovzdá ďalšiemu človeku, ktorý bude pokračovať ďalej. Deje sa to už milióny rokov. Pre ľudstvo je nový život najdôležitejší. Keď tu budeme mať posledných tisíc mužov a jednu ženu, ktorá bude tehotná, tak bude mať takú obrovskú hodnotu, že ju ani tých tisíc mužov nevyváži.

Hovoríte, že netvoríte akty, ale figuratívne portréty. Čím sú pre vás nahí ľudia príťažliví?

Na to mám jednoduchú odpoveď. To nepodstatné chcem odstraňovať. Dokonca nefotím ľudí, ktorí majú tetovania, piercingy, nič výrazné, čo by ich spájalo s dobou, v ktorej žijú. Predstavte si nahého muža s vytetovaným logom Nike na hrudi. Nielenže to fotku pokazí, ale určí, že to bolo fotené v období, keď fungovala táto firma. Keď bude bez tetovania, bude rovnaký aj za tisíc rokov, pretože vývoj človeka sa za tisíc rokov nezmení. Je dobré uvedomiť si, že človek sa rodí nahý. Keď vstupujete do duchovnej sféry, tiež do nej musíte vstupovať nahí, zostáva len vaša čistá duša. Nemôžete si z biznisu do duchovna zobrať stratégie, pýchu, či čokoľvek iné. To tam nepatrí. Ani do mojej fotky nepatria veci ako napríklad módny klobúk. Moja tvorba je o zachovaní prírodného stavu človeka, neukotvujem ho zbytočne v čase. Na Instagram dávam aj fotky, ktoré sú 30 rokov staré. Ľudia to podľa mňa nemajú možnosť rozpoznať. Sú na nich zobrazené rovnaké veci, ktoré sa dejú aj dnes.

Na vašich fotografiách dominuje telo, často chýba tvár. Chýba tak emócia fotografovanej osoby. Prečo?

Telo a tvár si konkurujú. V reálnom živote ukazujete tvár a zakrývate telo. Z tváre čítate emócie a podobne sa dá čítať z tela. Ideálne je, keď je telo nahé. Keď má žena na sebe bielizeň, sústredíte sa na to, čo má oblečené. Ja bielizňou nedokážem vyjadriť nič. Nahé telo má určitý výraz. Rovnako je to s tvárou. Keby som tam dal obe, tak sa začnú biť. Deštruktívne môžu pôsobiť aj veľké prsia. Sú ešte rušivejšie ako tvár, pretože prsia sú pre nás cicavcov prirodzeným symbolom. V takom prípade vidíte prsia a až potom umenie. Môže za to naše podvedomie. Výrazné prsia sú ťažké "pořízení" (smiech). Pri fotografovaní tela je potrebné nájsť balans. Ak to nie je zámer, nie je potrebné vyťahovať extrémy.

Portréty nezvyknete fotiť. Vytvorili ste však sériu portrétov hollywoodskych hviezd, ktoré sa líšia sa od tých klasických. Ako ste sa dostali k foteniu filmových osobností?

Portréty som fotografoval vždy, ale len útržkovito. Najväčšia séria vznikla na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Jiří Bartoška ma požiadal, či im pomôžem s reklamnou kampaňou ešte než vznikol samotný festival. Zistili sme, že portrétne fotky hviezd z predchádzajúcich festivalov neexistovali. A tak som každý rok v rámci zábavy vo Varoch urobil niekoľko fotografií, nerád sa len tak povaľujem. Tak vznikol portrétny záznam festivalu. Fotky budú dúfam slúžiť festivalu a jeho tradícii aj v budúcnosti.

Sú naozaj jedinečné. Saul Zaentz napríklad stojí pri múre a opiera sa o vankúš, Morgan Freeman má 4 nohy. Je to niečo nečakané. Odlišuje sa takéto fotenie od vášho klasického fotenia v ateliéri? Ako ste pri portrétovaní postupovali? Do akej miery ste si konkrétnu osobu naštudovali?

Pri takomto projekte potrebujete spájať viaceré prvky. Mám dobré vzťahy s majiteľmi hotelu Pupp, k dispozícii som ho mal celý. Chodil som po priestoroch hotela a hľadal zaujímavé lokality vhodné na fotenie. Robil som si k tomu poznámky a keď prišiel hosť, sústredil som sa už len na to, v akom je stave a čo z neho vyžaruje. Stačilo mi ho predtým vidieť v správach, nepotreboval som s ním byť naživo. Keď fotíte, mali by ste vedieť, čo chcete dosiahnuť. Potrebujete vopred pripravený scenár, ktorý následne realizujete. Musíte sa pokúsiť odhadnúť fotografovaného človeka, či bude schopný urobiť to, čo mu poviete. Napríklad Saul Zaentz nemal problém s tým, keď som mu povedal, že ho chcem fotiť v exteriéri. Manželka Morgana Freemana deň pred fotením vyzvedala, akú mám o fotení predstavu, nemohol som jej povedať o mojom pláne. Mohla by do toho zasiahnuť. Požiadal som riaditeľa festivalu Kryštofa Muchu, aby prišiel na fotenie v smokingu. Oficiálne tam bol ako pozorovateľ, neoficiálne som s ním bol dohodnutý. Začali sme fotiť, Freeman bol v dobrej nálade. Na záver som mu povedal, že sme urobili super fotky, ale že mám ešte niečo, čo by tomu mohlo dať iný rozmer. Bol zvedavý. Vysvetlil som mu moju predstavu a on súhlasil. Tento portrét je založený na unikátnosti toho, že muž si sadne na druhého muža. Vznikla tak z neho akási príšera so štyrmi rukami a nohami. Veľa hercov má pred fotením obavy, nepoznajú vás, netušia čo si vymyslíte. Potrebujete disponovať istou dávkou diplomacie. Herci majú svoj imidž, svoju kariéru a sú na ne citliví. Boja sa, že im nevhodná fotografia môže uškodiť. Avšak odkedy sú v hoteli Pupp moje fotky vystavené, herci mi už dôverujú. Majú možnosť vidieť, čo už bolo vytvorené. Jeden ročník festivalu som vynechal kvôli iným povinnostiam. Keď som to dopredu konzultoval s Kryštofom, povedal mi, že je to v poriadku, lebo tam bude Renée Zellwegerová a tá striktne odmietla fotenie. Na druhý deň po jej príchode mi odrazu Kryštof zavolal, či predsa len nemôžem prísť. Videla moje fotky a chcela, aby som ju fotil. Nepodarilo sa to však zrealizovať.

Aňu Geislerovú ste strčili do hrnca. V rámci vášho kreatívneho procesu vzniká najskôr nákres a poznámky, až potom nasleduje realizácia. Ako to bolo v tomto prípade?

Aňa je súčasťou festivalu od začiatku a veľmi dobre sa poznáme. Niekedy počas siedmeho ročníka som jej povedal, že by sme už mohli zrealizovať jej portrét. Odpovedala s prosbou, či by sme to nemohli odložiť o rok, že sa cíti mizerne, že by si zaslúžila, aby ju zobrali čerti a hodili do nejakého hrnca a tam ju varili a škvarili. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad. V Puppe som sa opýtal, či majú veľký hrniec, do ktorého by sa zmestila. Nafotili sme vlastne scenár, ktorý si Aňa sama vymyslela.

Keď v roku 1988 do Prahy kvôli fotografickej zákazke pricestoval Helmut Newton, spolu s Gabinou Fárovou ste mali možnosť na prípravách pracovať. Ovplyvnila vás čiernobiela časť jeho tvorby?

Bol to dobre honorovaný kšeftík, ku ktorému sme sa dostali cez Manfreda Heitinga a Gabininu mamu. Mal vlastného asistenta Filipa. Potrebovali však niekoho, kto by im ukázal vhodné lokality a dohodol im na fotenie modelky. Bolo to ešte za socializmu. Newton bol vystrašený, bál sa, či ho nezatvoria. V tom čase som mal výstavu v Roztokách, bol sa na ňu pozrieť, u mňa v ateliéri sme urobili raňajky a pozeral si moje veci. Nebol som prílišným zástancom jeho fotografie. Asi o šesť rokov neskôr som bol v Paríži. Newton tam mal výstavu v Palais de Tokyo a fotka, na ktorej odfotil mňa ako Franza Kafku, bola použitá na citylightoch po celom Paríži. Moja silueta v Zlatej uličke. Kamarát ma presvedčil, aby sme sa na jeho výstavu išli pozrieť. Bolo tam snáď tisíc ľudí a zrazu ma niekto poklepal na ramene. Bol to Newton. Bol som v šoku, že si ma pamätal. Neskôr s ním fotila aj Eva Herzigová. Povedala mi, že keď bola u neho, mal v knižnici tri moje knižky. Prvá vyšla v roku 1996, čiže dávno po našom stretnutí. Musel si ich objednať. Vraj jej povedal, že ho všetci kopírujú, ale že ja som ho zaujal, pretože mám svoj štýl. Potešilo ma to.

Začiatkom 90. rokov ste prešli do abstrakcie. Zvážneli ste. Z interiéru a ateliéru ste odišli do prírody. Čo túto zmenu, tento posun spôsobilo?

To, že som fotil v prírode, malo prozaický základ. Budovu, v ktorej som mal ateliér, začali prestavovať na kancelárie, a tak som oň prišiel. Blížil sa koniec tisícročia a pri tej príležitosti som si vymyslel sériu s fotkami z prírody. Keď žijete v meste, je dobré nestratiť kontakt s prírodou. Vždy keď mi dochádza energia, príroda ma opäť dokáže nabiť. Hodnotíte, že som zvážnel, ale ja to tak nevidím. Robím len to, čo mi daná situácia umožňuje. Nie som fotograf, ktorý žije v Prahe a objednáva si modelku z Paríža. Prvú reklamnú kampaň pre Karlovy Vary som napríklad nafotil so slovenskou servírkou, ktorú som stretol v reštaurácii počas prípravného stretnutia s producentom Rudolfom Biermannom a Jirkom Bartoškom. Fotenie v prírode si chcem zopakovať. Pripravujem si auto, v ktorom bude štúdio a bude sa v ňom dať aj spať. Budem mať so sebou všetko potrebné na fotenie. Chcem cestovať a tvoriť zároveň. Mám v pláne vrátiť sa do prírody. Fotiť s ľuďmi, aj bez nich. Pospájam svoje vášne, budem muškáriť, chytať v Dánsku morské pstruhy, či chodiť po krajine s detektorom kovov.

Vytvoriť scénu v ateliéri je asi jednoduchšie ako v prírode. Snažili ste sa aj tu do scény zasahovať?

Samozrejme. Bežne som aj v prírode používal svetlá, generátory, fotili sme aj v noci. Súčasťou tvorby je imaginácia. Príroda nechce, aby sme ju obdivovali, ale prekvapovali a inšpirovali sa.

Vaša najznámejšia fotografia Zmysel (1992) je minimalistická. Deväťdesiat percent plochy obrazu tvorí čierna farba. Biela je len línia krku prepojená s nohou modelky. Pôsobí skoro ako obrátený výkričník. Nepokúšali ste sa niekedy o jej zopakovanie, či vytvorenie série, sekvencie a pod.?

Táto fotka, ktorú spomínate, je mimoriande kontaktná, výrazná a jasná. Ľudí to zaujíma. V mojej práci je možné nájsť viac fotografií, ktoré majú podobný charakter. Napríklad fotografia, ktorá sa volá Cassandra, urobil som ju pred 3-4 rokmi. Keď však začnete napodobňovať sami seba, rozdrobíte to. Vzniknú omrvinky. Mám veľa nápadov, kopy predpripraveného materiálu, ktoré som ešte nezrealizoval. Vždy sa snažím ísť do neznáma. Je pre mňa dobré ísť cestou, ktorou som ešte nešiel, je to pre mňa výzva. Je pre mňa typické, že chcem robiť to, čo iným pripadá ťažké. Robím to s ľahkosťou. Vďaka nadšeniu, ktoré vychádza z hlbokého presvedčenia, že to chcem robiť, si neuvedomujem, že niečo robím. Proces tvorby je fascinujúci, nie je to pre mňa práca.

Jedna vec je nápad a druhá inšpirácia. Prezradili ste mi, že ste si dnes kúpili na trhu korálky, pretože ste pri pohľade na ne dostali nápad. Inšpirujú Vás iní fotografi, iné umenie? Z našich končín mi napadajú mená ako František Drtikol, Josef Sudek, zo sveta surrealizmu Man Ray. Ak vás niekto inšpiruje, kto to je a akým spôsobom sa to deje?

Ešte ako dieťa som sa zoznámil s výtvarným umením, a neskôr som študoval dejiny umenia. Historické diela ma nabíjali a fascinovali. Ťažko popísať, ktorí to boli autori. Neskôr som už nečerpal z výtvarného umenia, ale z reálneho života, ktorý som pretavil do ateliérovej kreácie. Všetci fotografi, ktorých ste spomenuli, sú zaujímaví. Môj prístup k fotografii však nemá tento charakter. Cením si Drtikola aj ostatných, mám radosť z toho, čo urobili, pretože to už nemusím robiť ja (smiech). Keď som bol ešte študent, bol som u Anny Fárovej. Pracovala v tom čase na novej knihe. Mala vybrané fotografie, ktoré som nepoznal, neboli predtým publikované. Tri z nich sa podobali na nápady, ktoré som mal v pláne zrealizovať. Neurobil som to. Bolo by mi to proti srsti. Keď som si niekoho dielo študoval, tak to bolo kvôli tomu, aby som po niekom neopakoval. Teraz mám zhodou okolností na stole knihu Duchovná cesta doplňujúcu tvorbu už spomínaného Františka Drtikola. Predstavuje jeho budhistické myšlienkové pochody, ku ktorým mám blízko aj ja. Bol to veľký človek.

Cyklus Biele tiene vznikal priebežne od roku 1991. Čo je v reáli čierne, je na vašich fotografiách z tohto cyklu biele a naopak. Ako ste vytvorili negatívne prostredie?

Jozef Sudek si prial, aby po jeho smrti fotoaparáty, ktoré vlastnil, ďalej pracovali. Tak som od Anny Fárovej dostal možnosť vybrať si jeden z nich. Vybral som si formát 24 x 30, no nemal som tak veľké filmy. Otestoval som aspoň objektív. V ateliéri som mal fotokomoru, na fotografický papier som naexponoval obraz. Objektív bol v poriadku. Tie negatívy sa mi po zemi váľali a občas som sa na ne pozrel. Po nejakom čase mi napadlo, že by bolo vtipné ísť do prostredia, ktoré by pôsobilo ako negatív a fotil by som na fotografický papier. Také prostredie ale neexistuje (smiech). Napadlo mi však, že môžem realitu pred fotením zmeniť do negatívu, čím by na jednej fotografii vznikla unikátna fúzia negatívu aj pozitívu (pozn. autora: proces vzniku tejto série si môžete pozrieť na YouTube pod názvom Tono Stano White Shadow). Netušil som, či to už predtým niekomu napadlo. Rovnako ako v prípade fotografie Zmysel. Bolo to také jednoduché, že som presvedčený, že to už niekto musel urobiť. Čakal som nejakú dobu, či ma niekto neoznačí za plagiátora. Nechcelo sa mi veriť, že ešte nikomu nenapadla fúzia pozitívu a negatívu. Keď cyklus vystavila známa galéria Pace v New Yorku (2012), bolo mi jasné, že to je objav. Táto séria ešte nie je ukončená, priebežne sa k nej vraciam. Plánov mám veľa.

Do akej miery vašu tvorbu ovplyvňujú technológie?

V období, keď vznikla séria Biele tiene, ešte digitál nebol rozšírený. Zo začiatku som digitálne technológie ignoroval. Ale keď už dosiahli dostatočnú kvalitu, bez problémov som ich integroval do tvorby. Beriem to ako prirodzený vývoj, nelámem si s tým hlavu. Fotil som na rôzne analógové fotoaparáty, na veľké polaroidy, pri ktorých vznikajú unikátne fotografie. Život je o neustálej zmene a vývoji, nebojujem s tým. Nestrácam čas s nepodstatnými vecami.

Hovorili sme o abstrakcii, minimalizme, avantgarde. Vaše fotografie nie sú reálne, ale surreálne. Pokúšate sa experimentovať vedome alebo to prichádza automaticky?

Do istej miery je celý môj život akýsi experiment, bádanie. Rutina do tvorby nepatrí. Je dobré robiť kroky dopredu, ale je potrebné vnímať aj to, čo ste už urobili. Premýšľať a objavovať. Počas života vzniká množstvo unikátnych situácií a treba ich využiť. Mám šťastie, že mi nikto nediktuje, čo a ako mám fotiť.

Ku svojim fotografiám sa nezvyknete vracať. Prečo? Netvoríte pre seba, svoju radosť a uspokojenie?

Keď vytvorím dielo, podrobím ho vlastnej kritike. Pokiaľ chcete byť nároční na svoje okolie, musíte byť nároční predovšetkým na seba. Moje veci prechádzajú dôsledným filtrom. Inak ich nepustím von. Mali by byť dokončené, kompletné, životaschopné. Vo výtvarnom umení bola vždy dôležitou hodnotou krása, vznešenosť, schopnosť povznášať. Keď sa pozriete na dielo, ktoré vás povznesie, chcete si ho uchovať aj vo svojom srdci. Radosť a povznášanie potrebuje každý. Nepociťujem potrebu tvoriť pre seba. Na to by mi stačila vlastná predstavivosť. Nie som uzavretý človek, som spojený s ľuďmi. Chcem byť užitočný pre spoločnosť. Mať dobrý pocit, že som niečo kvalitné vytvoril. Umeleckej tvorbe sa nemôže venovať egoista alebo ten, kto opovrhuje inými, to do umenia nepatrí. Dôležitý je kladný vzťah k ľuďom. Ten, kto má dôvod dávať, sa neubráni tomu, aby aj dostával.

Je veľa fotografov, ktorí fotia nahé ženské telá. Aké chyby najčastejšie robia a čoho by sa mali vyvarovať?

Mali by si prečítať nápis, ktorý bol vo veštiarni v gréckych Delfách - Poznaj sám seba. To je začiatok, človek sa musí nájsť. Čím skôr to urobí, tým lepšie, pretože život je krátky. Každý sme unikát a mali by sme sa snažiť svoju unikátnosť nájsť, pochopiť, v čom sme dobrí, výnimoční. To znamená aktivovať svoje srdce, schopnosť, ktorej sa hovorí láska, robiť niečo dobre a s dobrým úmyslom. Potom sa všetko navzájom doplní a pospája. Možnosť kreatívne sa prejavovať je bezhraničná. Máte zodpovednosť hlavne sám za seba. Musíte chcieť niečo urobiť, dokázať, byť slobodný človek. Tá príležitosť tu je. Dopracovať sa k ľahkosti a hravosti. Telo starne, ale duch by zostarnúť nemusel. Život je potrebné žiť naplno a nebáť sa dobrodružstva. Nie je to nebezpečné. Oveľa nebezpečnejšie je žiť v bezpečí.