Ján Viazanička

Výstava: Palma v bezčasí / autor: Ján Viazanička / kurátor: Branislav Štěpánek / miesto: A7 Gallery, Banská Bystrica / trvanie výstavy: 17.02. - 17.03. 2022

Celoživotným dielom Jána Viazaničku je fotografické stvárňovanie kultúrnych, politických a spoločenských reálií. Doposiaľ tvoril prevažne na Slovensku, ale aktuálny vystavený cyklus vznikal počas dvojmesačného rezidenčného pobytu na Malorke. Odráža sa v ňom domáca skúsenosť, ale v reflexii tém s nadnárodným presahom.

Fotografie zo španielskeho ostrova sotva nasvedčujú, že ide o jedno z najnavštevovanejších európskych dovolenkových letovísk. Atmosféru miesta poznačil fakt, že autor tu strávil skoré jarné obdobie mimo hlavnej sezóny a významný vplyv mala i pokračujúca pandémia. Množstvo obchodných prevádzok a reštaurácií je zrušených či zatvorených, hotely, cesty a pláže sú poloprázdne a prevažná väčšina ľudí na uliciach sú domáci obyvatelia. Len náznakom sa sem-tam objavuje niekoľko alternatívu vyznávajúcich zahraničných turistov. Vytvorila sa tak kulisa navodzujúca pocit znepokojivého prázdna, aký poznáme z metafyzických obrazov Giorgia de Chirica a jeho súčasníkov. V skutočnosti ide ale o priestor, ktorého architektúra je priamo určená na trávenie dovolenky. Vychádzajúc z premisy, že ľudia prispôsobujú prostredie tomu, aké ho sami chcú mať, je vzhľad akejkoľvek dovolenkovej destinácie vernou, hoci často i trocha desivou sondou do ľudských túžob. Dovolenka je zhmotneným snom, únikom do paralelnej reality, a miesto jej trávenia fyzickou štruktúrou, kam tento svoj sen projektujeme. Ján Viazanička takto – ako priestor pre napĺňanie ľudských snov – fotografoval dovolenkovanie na Slovensku i v Palme. Avšak bez „používateľov“ ostáva z dovolenkového miesta len čistá, esenciálna prírodná a urbánna forma, čakajúca na vyplnenie vecami, udalosťami, ľuďmi a ich zážitkami.

Pri pohľade na fotografie sa nemožno ubrániť dojmu určitého paradoxu. Autor je dokumentárny fotograf a od takého sa automaticky očakáva, že zobrazí udalosti a veci v lineárnej, naratívnej forme: umelecky zdokumentuje, že sa niekde stal (alebo mohol stať) príbeh, ktorý má svoj začiatok, priebeh a koniec, a v ktorom jednotlivé súčasti na seba významovo nadväzujú. Na záberoch z Palmy však čas neplynie. Dejová funkcia je potlačená na minimum, výjavy sa môžu odohrávať kdekoľvek a v akomkoľvek poradí. Autor vníma priestorové súvislosti, prírodné aj architektonické zátišia či objekty, ktoré vhodnou voľbou hľadiska zbavuje kontextu. Nejde však o žiadne lyricko-poetické zobrazovanie, ani predmety a javy na fotografiách nepredstavujú zástupné symboly, ako je to v tradičnej dokumentárnej fotografii zvykom. Sú tu sami za seba, priamo a tak, ako boli ponechané v bytí. Vlajka Európskej únie roztrhaná vetrom na franforce tak neodkazuje na politickú (ne)súdržnosť, ide jednoducho o vlajku roztrhanú vetrom, pretože ju nikto nevymenil. Kaktusovú predzáhradku s gýčovými sadrovými soškami obklopenú betónom susediacej stavby by sme mohli považovať za environmentalistickú alegóriu, ale ona je v skutočnosti len životným priestorom pre kolekciu rastlín, vysadenú za určitým estetickým účelom (o kvalite ktorého nateraz pomlčme), aby sa o ňu niekto staral. Šťavnatý pomaranč v protisvetle s blankytnou oblohou na pozadí je skrátka pomaranč, a my ako diváci cítime jeho príjemnú pomarančovú arómu a sladkú chuť.

Nedávno zosnulý katalánsky architekt Ricardo Bofill kedysi vyjadril svoje radikálne presvedčenie, že je azda dôležitejšie cítiť predovšetkým priestor, ktorý architektúra vytvára, než architektúru samotnú. Priestor – prázdno nachádzajúce sa medzi okom diváka a jednotlivými predmetmi zobrazenými na fotografii – hrá dôležitú významotvornú rolu vo výtvarnej reči Viazaničkových fotografií. Autor nám doslova predostiera pocit uviaznutia, ktorému psychológovia dali v súvislosti s pandémiou názov languishing, kde neexistuje pred ani po a kde sa plynutie času zlieva v beztvarú masu.

Fotografické médium je neúprosné, pretože zobrazuje elementy reality tak, ako skutočne boli. Človek ich opustil, aby sa k nim neskôr vrátil, používal ich a spravoval, zničil a opäť renovoval. Utopický, idealizovaný svet Palmy (sme predsa v dovolenkovej destinácii!) je zároveň fragmentovaný a zdieľaný, v súlade s ľudským tvorivým plánom. Viazanička pred nami donaha vyzlieka tento plán. Aj ľudskú bytosť v ňom.

– – –

Ján Viazanička (1983) absolvoval Katedru fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Získal ocenenia v súťaži Slovak Press Photo v rokoch 2016 a 2018, ocenenie Fotograf roka (2017), ktoré udeľuje Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave, a tiež nomináciu v súťaži Czech Press Photo (2016). Okrem vlastnej tvorby sa venuje pedagogickej činnosti, pôsobí ako kurátor, šéfredaktor časopisu o slovenskej fotografii www.dokumentmagazin.sk a patrí k zakladateľom kultúrno-turistického centra HÁJOVŇA v Banskej Štiavnici. Vo svojej tvorbe strieda dokumentárne momentky s výtvarne abstrahovanými pozorovaniami, deromantizuje Slovensko a narúša zaužívané symboly a stereotypy.

Branislav Štěpánek (1974) absolvent Institutu tvůrčí fotografie Slezské univerzity v Opave, Česká republika. V minulosti pôsobil ako kurátor festivalu Mesiac fotografie v Bratislave a šéfredaktor časopisu Fotonoviny. Kritické eseje a rozhovory s výtvarnými umelcami publikoval v periodikách Flash Art, Profil, Vlna a ďalších. Je autorom publikácie Stredoeurópsky dom fotografie (2018) mapujúcej tridsaťročnú históriu Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave s prihliadnutím na nezávislú fotografickú kultúru v období od 80. rokov 20. storočia, ktorá založeniu inštitúcie predchádzala. V súčasnosti pôsobí ako nezávislý kurátor, publicista a kritik súčasnej fotografie. Žije a pracuje v Bratislave.

Ján Viazanička, Z cyklu Palma v bezčasí, 2021

Fotoreport výstavy nájdete tu.