Lenka Adamčáková

Byť fotografom bolo v mojom živote len určité obdobie. Dnes už to môžem povedať, lebo to obdobie sa skončilo, ale stále fotím rád. Intenzívne som sa fotografii venoval zhruba dvadsať rokov. V tomto období prišla na prelome tisícročia digitálna revolúcia a školu (ITF v Opave, 2009) som už končil konceptuálnym projektom s využitím digitálnej manipulácie. Stále však mám rád klasickú dokumentárnu fotografiu, kde je zakázaná akákoľvek manipulácia (okrem bežných úprav, aké sa používali aj v tmavej komore – filozofické debaty o tom, že každá fotografia je zo svojho princípu vlastne manipulácia, teraz vynecháme). Lebo aj táto dokumentárna fotografia je svojím spôsobom konceptuálnym dielom: tá myšlienka spočíva v tom, že sa snažíme zachytiť a vizuálne vyjadriť moment, ktorý je z nejakého hľadiska podstatný v reálnom svete, a teda musí „realisticky“ bez manipulácie odrážať skutočnosť. Z histórie dokumentárnej fotografie ale poznáme aj momenty, keď niektoré situácie vznikli práve preto, že nablízku bol fotograf, kameraman a boli teda de facto „manipulované“ už len prítomnosťou svedka, kamery. Kamera má totiž schopnosť u mnohých ľudí vyprovokovať zmenu správania, a teda už svojou prítomnosťou meniť realitu. A týka sa to aj zvierat. Tie sa síce nebudú správať inak kvôli kamere, ale prítomnosť človeka ich takmer určite ovplyvní…

Fotografovanie je, ako mnohé iné ľudské profesie, deformáciou. Človek akoby prestáva byť človekom a stáva sa príslušníkom danej profesie, typické je to napríklad pre profesionálneho vojaka. Mnohí fotografi vedia, o čom hovorím. Keď majú v ruke kameru, stávajú sa niekým iným. Asi každý kolega mi potvrdí, že keď sa snažil urobiť čo najlepšie fotky na koncerte, veľa z tej hudby nemal… Profesionálne deformovaný fotograf vo svojom svätom zápale urobí pre dobrú fotku doslova všetko. A neraz to má významné následky pre snímanú osobu – či už stratou jej súkromia, alebo až smrťou pri jej naháňaní (aj také sa stalo), alebo smrťou fotografa…

V otázke, ktorá rieši konflikt medzi právom na súkromie a právom (priam povinnosťou, ako to on cíti) fotografa dokumentovať situáciu, resp. jeho snahou vyjadriť nejaké vyššie a všeobecne platné pravdy o nás a našej existencii a podeliť sa o ne s ostatnými, sa teraz prikláňam skôr na stranu práva na súkromie. Aj keď si uvedomujem, že častokrát sa ľudia boja byť objektom fotografovania zbytočne, lebo nevedia, ako bude táto fotografia použitá, nevedia, ako bude vyzerať, nevedia, čo vlastne fotograf fotí a o čo mu ide, chápem ich. Zväčša deformovaní bulvárom si myslia, že fotka bude nejako zneužitá. Ale vo svojich začiatkoch som bol ja tým deformovaným a bol som schopný sa s ľuďmi hádať, že ja, umelec, môžem fotiť všetko!

Neskôr som sa postupne dopracoval do stavu, keď síce stále rád fotím, ale stále viac si uvedomujem, že zachytená fotografia nie je všetko. Medzitým nás ale digitálna revolúcia dostala do stavu, keď každý má pri sebe mobil – zariadenie, ktoré vie takmer všetko, a teda aj fotiť a filmovať. A naozaj to provokuje k foteniu a filmovaniu! Už klasickými sa stali zábery (napríklad zo spomínaných koncertov), na ktorých vidno, ako všetci poslucháči sú súčasne so zdvihnutými mobilmi aj kameramanmi, a povedzme si otvorene, mnohí z nás prichádzame týmto neustálym snímaním svojich zážitkov o ich skutočné prežívanie, precítenie.

Toto som si naposledy výrazne uvedomil počas plavby na plachetnici, keď som dostal milú návštevu zvedavých delfínov. Úžasných, nádherných, slobodných, zdravých, veselých, zvedavých, inteligentných tvorov. Napriek tomu, že dýchajú ten istý vzduch ako my, žijú v celkom inom svete, akoby v inej dimenzii. Aký úžasný a, povedzme si otvorene, priam „povinný“ motív pre kameru! Samozrejme, som nelenil a fotil a fotil. A bol som svedkom (mám to zachytené, som predsa profík, žiadna neurobená fotografia!) zvláštnej, neopakovateľnej situácie. Zo skupiny delfínov, ktorá sa hrala s loďou na naháňačky, sa jeden vo veľkej rýchlosti vzdialil od lode, oblúkom sa vrátil k prove, na ktorej som s tou svojou technikou predklonený kľačal celkom blízko hladiny. Plávajúc popri mne sa prudko otočil o 90 stupňov na ľavý bok, aby sa na mňa takto na boku mohol jedným okom dobre pozerať. Chvíľu takto plával a pozoroval ma, potom sa stočil naspäť a pokračoval v hravej naháňačke… Krásny moment! Ale ja som oňho prišiel! Napriek všetkým obrazovým záznamom, ktoré som urobil! Mal som jedinečnú možnosť si pozrieť do očí s bytosťou z inej dimenzie. S mimozemšťanom. Keby sa naše pohľady stretli, mohli sme si porozumieť. Mohli sme sa vnímať, snažiť pochopiť. Mohli sme sa naozaj stretnúť. Naše duše sa mohli dotknúť… Ale delfín videl čosi, kohosi, kto sa skrýva za akúsi vecičku s krúžkom uprostred, čo sa trochu podobá na oko, a ja som mohol vidieť tvora, ktorý sa mi snaží pozrieť do očí, ale videl som len malý obdĺžnik s pixelmi, ktoré ho mali akože znázorňovať… Keď som si neskôr tie zábery pozeral na displeji, znechutene som si uvedomil, o čo som prišiel. A prestal som byť fotografom…