Ján Viazanička

Výstava: KRAJINA STREDU/ autor: Ján Viazanička / kurátorka: Zuzana L. Majlingová / textovo-grafická intervencia: Milan Zvada / architektonické a grafické riešenie: Peter Liška / autor námetu: fotografického mapovania regiónu Severné Podpoľanie a názvu Krajina stredu je Andrej Poliak - o.z. Periférne centrá / miesto: Pretórium, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici / trvanie výstavy: 11.12.2020 – 15.08.2021

Približne pred rokom sa aj na našom území objavil prvý prípad nákazy novým koronavírusom a začala sa pandémia, ktorá na dlhý čas mení kultúrnu mapu u nás i na celom svete. Ani v predkoronových časoch nebola prevádzka kultúrnych inštitúcií bezproblémová, mnohé čelili nedostatku financií, prevádzkovým problémom, neistote vyplývajúcej z pravidiel slovenského grantového systému či štátnej byrokracii. Pandémia tento neutešujúci stav ešte viac posilnila a nedostatočná štátna pomoc akcelerovala úpadok mnohých, najmä z oblasti nezávislej kultúry. Avšak aj bez ohľadu na prevádzkovo-finančnú stránku veci podstatná škoda vznikla už len tým, že festivaly, divadlá, múzeá, galérie a kultúrne centrá sú zatvorené či zrušené a obyvateľom tejto krajiny je znemožnené navštevovať kultúrne podujatia a konzumovať kultúru v jej niekdajšej podobe. Iste, určitým odvetviam sa podarilo transformovať. Kiná vystriedal Netflix, niektoré živé koncerty a divadelné predstavenia sa presunuli do online priestoru. Hoci často nejde o plnohodnotnú náhradu (naživo je jednoducho naživo; kto vie, o čom je reč, tomu netreba nič vysvetľovať a pre ostatných je akékoľvek vysvetlenie zbytočné), poslucháč či divák predsa môže zažiť predstavenie z pohodlia domova.

Pre oblasť vizuálneho umenia však tento spôsob sprostredkovania diela divákovi predstavuje zásadný problém. Do obývačky nie je možné jednoducho preniesť priestorovú koncepciu výstavy a väčšinou ani zážitok z diela vnímaného v jemných nuansách (či už ide o maľbu, sochu, objekt, fotografiu či inštaláciu) a v kontexte výstavy ako celku. Výnimku tvoria snáď len video (aj to nie vždy a nie každé) a taktiež produkcie cielene vytvorené pre prezentáciu vo virtuálnej realite. K nim však spravidla treba špecializovanú a ťažko dostupnú techniku, ako napríklad náhlavnú súpravu alebo aspoň 3D okuliare. Pokusy o použitie takejto techniky pre výstavy neelektronických médií narážajú na technické limity zobrazovacích zariadení. To, čo funguje pri filme, divadle či koncerte, len s veľkými obtiažami obstojí pri výstave. Technika ešte má čo doháňať a na plnohodnotný zážitok si pravdepodobne budeme musieť ešte pár rokov počkať.

Napriek tomu, čo bolo povedané vyššie: všetkým múzeám a galériám, ktoré sa navzdory nepriaznivým okolnostiam o online výstavu aspoň pokúsili, patrí vďaka a česť, pretože v nekončiacej dobe kultúrneho pôstu je vždy lepšie niečo, než nič. Takou inštitúciou je aj Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, ktorá v Pretóriu, trojpodlažnom výstavnom priestore bývalej starej radnice s veľkorysou výstavnou plochou, hostí samostatnú monografickú výstavu banskoštiavnického dokumentárneho fotografa Jána Viazaničku. Obrovská škoda, že konanie výstavy (december 2020 až apríl 2021) pripadlo na čas najtvrdšieho lockdownu a výstava tak ostáva pre návštevníkov takmer po celý čas zatvorená. Galéria však pripravila virtuálnu prehliadku – a mimochodom po technickej stránke veľmi kvalitnú – dostupnú online na ich webovej stránke. A tak aspoň touto cestou, hoci s výhradami formulovanými v predchádzajúcom texte, možno Viazaničkov projekt vidieť. A je sa na čo pozerať.

Cyklus Krajina stredu vznikal postupne v rázovitých obciach Severného Podpoľania. Autor tu v rokoch 2017-2019 absolvoval umelecké rezidencie organizované kultúrnym centrom Škôlka v Dúbravici. Ide takpovediac o jeho domáci región, v ktorom žije, pracuje, fotografuje a organizuje kultúrny život. Prirodzene sa tak cíti byť jeho súčasťou, čomu nasvedčuje i voľba fotografovaných tém: ťažisko rozsiahleho dokumentárneho cyklu na osemdesiatich fotografiách tvoria folklórne tradície, kultúrne a spoločenské udalosti, ľudová architektúra, svetské i sakrálne pamiatky, či v niektorých prípadoch skôr ich ruiny. Kto by však očakával Plickovsko-Martinčekovsko-Breierovskú idylku, ostane pravdepodobne zaskočený. Viazanička nie je žiaden rojko, naopak, životný priestor okolo seba pozoruje a vizuálne realisticky komentuje svojím typickým pichľavo duchaplným štýlom. Autor sám uvádza ako jeden z inšpiračných zdrojov knihu Vrchársky chlieb od Karola Benického (Osveta, 1982). Táto romantizujúca publikácia vznikla v tom istom regióne a Viazanička sa k jej odkazu vracia s odstupom takmer štyridsiatich rokov. S Benickým, konzervátorom miznúcej ľudovej tradície, pomyselne vedie imaginárny kritický dialóg. Napokon, porovnajme: prevažujúcimi znakmi modernej doby vo Vrchárskom chlebe sú traktory obrábajúce lány pri západe slnka a použitie niekoľkých farebných fotografií v kombinácii s klasickými čiernobielymi snímkami. Viazaničkovo prevedenie je úmyselne celé čiernobiele; tým však podobnosť so sociálne dokumentárnym poňatím končí a tradicionalistická adjustácia naopak ešte zvýrazňuje kontrast medzi vzhľadom a obsahom snímok. Ohliadnutím sa za historickým vývojom politicko-spoločenských pomerov i medziľudských vzťahov akoby Viazanička adresoval Benickému do minulosti jemnú, sotva badateľnú výčitku: aj toto nám priniesol étos individuálnej slobody a nezávislosti.

Priamym odkazom na obálku Benického knihy je fotografia pasúcich sa oviec. Ide o kompozične aj svetelne takmer navlas podobné snímky. Len biely trubkový rám v pozadí nasvedčuje, že pasienkom je vlastne futbalové ihrisko. Tento nenápadný symbol skvele ilustruje (politický) lesk a biedu slovenských samospráv, kde futbal je rozhodujúcim faktorom pri získavaní voličských hlasov. Koľko starostov, a nielen zo Severného Podpoľania, vďaka futbalovým ihriskám prežilo ďalšie a ďalšie volebné obdobie? Koľko takýchto ihrísk sa otváralo za účasti istého bývalého trojnásobného predsedu vlády a jeho kedysi všemocnej politickej strany?

Až do špiku kostí sa zarezávajú príklady všadeprítomného fenoménu - meniacej sa ľudovej architektúry: od skrášľovania starých dreveníc až za hranice nevkusu či naopak výstavby historizujúcich zrubov, čo s tradičnou architektúrou dediny nemajú nič spoločné, cez neriadenú výstavbu betónových kolosov, ktoré by ste normálne očakávali niekde na bratislavskom hradnom kopci, či megalomanské dedičstvo v podobe obrovských viacgeneračných dvoj-trojpodlažných domov ešte z čias socializmu, v súčasnosti ponúkaných na predaj chalupárom.

Ďalšou smutno-smiešnou súčasťou cyklu je miniséria venovaná komunálnym voľbám. Zátišia s prázdnymi, upravenými priestormi volebných miestností čakajúcimi na svojich „zákazníkov“ pripomínajú skôr divadelné kulisy než realitu. Ako herci na Viazaničkových fotografiách pôsobia i krojovaní aktéri bohoslužieb či folklórnych slávností. A zvlášť v juxtapozícii s výjavmi zo života svätých vyobrazenými na gotických sakrálnych freskách. Ak sa aj sem-tam na fotografiách objavia civilne oblečené osoby, sú to práve ony, čo pôsobia normálne, hoci voľakedy by boli bývali vnímaní ako cudzorodé elementy. Celá výstava budí dojem akejsi prevrátenosti reality a fikcie naruby, ale z pohľadu diváka len ťažko dešifrovať, čo presne tento pocit spôsobuje.

Z textu by mohlo vyznievať, že autor je predovšetkým nekompromisným kritikom súčasnej slovenskej spoločnosti. To je nepochybne pravda, predsa sa však v niečom odlišuje od svojich kolegov dokumentaristov-kritikov, napríklad Martina Kollára či Borisa Németha. Hoci určité ideové paralely medzi menovanými autormi by sa isto našli, Viazanička nie je len pozorovateľom, ale na slovenskej scéne viac než ktokoľvek iný zároveň účastníkom diania, ktoré fotograficky dokumentuje. Azda aj z tohto dôvodu stvárňuje svet okolo seba s takou dávkou dobrosrdečnosti a láskyplnosti. Obracia objektív svojej kamery i na seba, plne si uvedomujúc, že je „jedným z nich“. Taký Anton Podstraský Stredného Slovenska.

Viazaničkove fotografické svedectvá sú kontemplatívnou sondou do sveta, v ktorom pojem rurálnosti opúšťa svoj pôvodný význam. Z dediny ako samosprávneho organického ekosystému založeného na komunite a vzájomnej spolupatričnosti (samozrejme, i so všetkými sprievodnými neduhmi) sa nenápadne, pozvoľna stáva exotické predstavenie pre turistov. Žité kultúrne dedičstvo pozostávajúce nielen z folklórnych osláv a sviatkov, ale i bežnej dennej rutiny, je nahrádzané umelo posilňovanou nostalgiou. Citlivý pozorovateľ Viazanička to vidí. A neúprosne dokumentuje.

Virtuálnu prehliadku výstavy KRAJINA STREDU si môžete pozrieť tu.