Siân Davey

Siân Davey (1964) je britská fotografka a bývalá psychoterapeutka. Venuje sa témam materstva, rodiny a komunity. Debutovala projektom Looking For Alice/Hľadanie Alice (2014), v ktorom sledovala svoju dcéru Alice s Downovým syndrómom. Na kritikou oceňovanú sériu nadviazala rovnako úspešnými dielami Martha (2018) a The Garden/Záhrada (2024). Je považovaná za jednu z najvýraznejších postáv súčasnej svetovej fotografie.

Ahoj, Siân, som rada, že si prijala pozvanie na rozhovor. Moja úplne prvá otázka znie, ako si začala s fotografovaním?

Veľmi ma zaujíma oblasť transmisie, prenosu. Myslím si, že čím viac si vo svojom intuitívnom tele, tým viac načúvaš, čo máš robiť a dostávaš znamenia. Bola som psychoterapeutkou a po štyridsiatke som sa išla pozrieť na retrospektívnu výstavu Louise Bourgeois (pozn. francúzska sochárka) v Tate. A tak som sa prechádzala po výstave, bez nejakého skutočného zámeru a netušila som, ako veľmi som sa s tým dielom spojila. Ale keď som vyšla von, veľmi ma to emočne zasiahlo. Vlastne som ani nemala v hlave, že budem fotografkou. Len som svojmu vtedajšiemu partnerovi povedala, že budem tvorcom. A o dva roky neskôr som vzala do ruky fotoaparát a potom som sa vzdala psychoterapie, pretože to bolo ako obrovské zamilovanie sa, aké som vlastne nikdy nezažila.

Ktorá bola podľa teba tvoja prvá dobrá fotografia?

Tá, vďaka ktorej som tak trochu naozaj spoznala kúzlo fotografie. Bola to fotka, ktorú som urobila môjmu synovi a jeho prvej láske. Pozerala som sa na tú fotografiu a bola tam kvalita svetla, to akoby sa odrážalo na ich pokožke, kvalita kontaktu medzi nimi dvoma, ich gestá a spôsob, akým sa ich telá stretávali, odkazy toho veku v miestnosti. A keď to všetko spojíte dohromady, je to jednoducho raj... Keď som sa pozerala na ten záber, bolo to, akoby som sa preniesla do raja, presahovalo to život.

Čo považuješ za najväčší úspech, aký si dosiahla vo fotografii?

Myslím, že najväčší úspech, pokiaľ ide o tvorbu, bol môj posledný počin, Záhrada. Bolo to ako vyvrcholenie celého môjho života. A práve tvorba tohto diela mi ponúkla veľa poznania. A bolo to na pozadí mimoriadnej bolesti. Bojovala som o opatrovníctvo svojej dcéry Alice s bývalým partnerom. On a jeho nová partnerka ju chceli do svojej starostlivosti. Takže som nemala na výber a musela som sa pustiť do veľmi hlbokého a bolestivého súdneho sporu. A tvorba Záhrady tak trochu rozvíjala a skutočne upevňovala moju vieru v Boha, keď som sa modlila za svoju dcéru a svoju rodinu a popritom tvorila. A na konci roka som ju dostala do úplnej starostlivosti.

Ako sa projekt Záhrada začal a o čom je?

Projekt sa vlastne začal v tejto kuchyni, vďaka môjmu synovi Lukovi. Už som spomínala, že som bola uprostred naozaj ťažkej rodinnej krízy. A vtedy mi Luke povedal: „Prečo neurobíme takú krásnu záhradu, že ľudia budú chcieť, aby si ich v nej fotografovala?“ A ja som povedala: „Áno, urobme to“. Všetky úžasné nápady, sú také jednoduché, však? Sú akoby zenové. A z toho vznikla Záhrada. Keď vo vás niečo zarezonuje, skrátka sa do toho pustíte. A potom sme nemysleli na nič iné, len na to, že urobíme záhradu. A proces tvorby záhrady sa stal prácou aj procesom pochopenia, rastliny sme sadili v súlade s prírodou, ekologicky, organicky. Luke a ja sme obaja budhisti, modlili sme sa za záhradu.

A Luke sadil naozaj anarchisticky. Takže ju preplnil kvetmi spôsobom, akým by ste bežne záhradu netvorili. Chceli sme ľudí ohromiť. Intuitívne sme pochopili, že ich musíme uchvátiť tak, aby sme ich odzbrojili. A to vlastne dokáže len príroda, pretože príroda je inteligentnejšia ako my. Záhrada bola úplne zanedbaná, bola zanedbaná asi šesť, sedem rokov. Takže sme tento priestor vzkriesili. Pracovali sme veľmi intenzívne. Tak trochu sme vytvárali dokonalú krajinu.

Koho môžeme vidieť na fotkách zo Záhrady ? Kto sú tí ľudia? Ako si ich spoznala?

Boli to rôzni ľudia. Niekedy to boli moji susedia. Inokedy to boli ľudia, s ktorými môj syn pracoval v kaviarni v meste. Alebo som stretla muža pri rieke, transvetitu, povedal mi o tejto časti seba samého, o tom, že ju vlastne nikdy neodhalil. A ja som mu povedala: „Prečo si nevezmete tie (ženské) šaty do záhrady?“ Bolo naozaj neobyčajné, citlivé a vlastne dosť emotívne fotenie. To, čo sme videli v záhrade, bolo, že ľudia sa akoby zbavovali hanby. Pretože keď vznikne priestor, ktorý je založený na láske, nie je tam miesto pre hanbu. Nie je čo skrývať. Bola tu aj moja kaderníčka a jej mama. Bola tu matka, ktorá sa chcela odfotiť so svojou dcérou, ktorá je chronicky chorá, trpí Rettovým syndrómom. A chcela sa odfotiť nahá so svojou dcérou. Každý rok sme v záhrade vytvorili niečo iné, pretože som musela neustále pretvárať priestor, keďže som nechcela kopírovať obrazy. Pri tvorbe tohto projektu sme zažili obrovské výzvy.

Kto bol prvý fotograf, ktorého prácu si obdivovala?

Vlastne si myslím, že toho o fotografii veľa neviem. Som tu v Devone, starám sa o dieťa so špeciálnymi potrebami, takže sa veľmi nedostanem von, iba ak sa idem pozrieť na výstavu tam, kde pracujem. Ale boli by to Diane Arbus a Julia Margaret Cameron, dve výnimočné fotografky. Práca Diane Arbus je veľmi silná a dojemná, máš pocit, že si priamo v jej diele. Zaoberala sa tienistými stránkami života. Myslím si, že nikto nefotografoval tak ako ona.

Keby si mohla urobiť portrét kohokoľvek na svete, kto by to bol?

Nie som si istá, nedokážem si na nikoho spomenúť. Viac ma zaujímajú obyčajní ľudia, naozaj. Keď vidím niekoho kráčať po ceste, občas si želám, aby som mala pri sebe fotoaparát. Myslím si, že ma viac zaujímajú tie tiché chvíle, keď niekoho vidíte a niečo vás na ňom zaujme. Ale fotografujem aj známych ľudí. Pred niekoľkými týždňami som fotila Nicka Cava pre New York Times. Stretnúť sa s ním bolo vlastne neuveriteľné. Aj on tak trochu ovplyvnil moju prácu.

Kedy by sme mohli vidieť túto fotku? Je už vonku?

Áno, už je vonku. Vlastne som mala kópiu a pred pár týždňami som ju dala do recyklácie, v skutočnosti nemám záujem pozerať sa na žiadne svoje fotky, keď už som ich raz komerčne nafotila. Málokedy si ich pozerám, pretože to nie je to, o čo mi ide.

Ktorú svetovú udalosť by si chcela fotografovať?

Je zaujímavé, že sa ma pýtaš na veľkú svetovú udalosť. Ja tak nerozmýšľam, pretože moje veľké svetové udalosti sa odohrávajú v mojej záhrade. Takže záhrada, rituály a pohyb, stretávanie sa, spojenie, to mi pripadá ako mikrokozmos celého sveta. A tiež som obmedzená, pretože mám dieťa s Downovým syndrómom a Alice ma ukotvuje tam, kde som. Ale keby mi niekto ponúkol fotografovanie naozaj zaujímavej svetovej udalosti, asi by som išla fotografovať.

Čo najradšej fotografuješ?

Ľudí. Rada fotografujem ľudí, ale vždy v tom musí byť zmysel hľadania. Nikdy by som sa neprirovnala k Diane Arbus, ale v jej práci je vidieť hľadanie. A práve preto sa k nej stále vraciam, pretože je taká vrstevnatá. Myslím si, že keď fotografujem ľudí, je to ako brána do mojej histórie, do mojej minulosti. Nie je to vedomé, ale nie je to náhoda, prečo ma to k niekomu ťahá. Keď tvorím dielo, začínam pracovať bez ambícií. Vždy je tam vízia, ale nie ambície. Ambícia uzamyká tvorivosť. Takže začínam, s tým, čo v tom momente mám, a potom prídu tí správni ľudia. Je to niečo na spôsob, že otázka je odpoveď.

Čo sa ti nepáči, keď je vyobrazené na fotografiách?

Ako feministke, samozrejme, sexualizácia žien. Robíme kroky, aby sme sa od toho vzdialili, ale máme pred sebou ešte dlhú cestu. A samozrejme, nahota a malé deti, tam musíme byť veľmi opatrní. Som si istá, že je tu mnoho ďalších vecí, ale tieto dve ma napadajú.

Akú vlastnosť by mal mať dobrý fotograf/dobrá fotografka?

Myslím, že láskavosť a poctivosť. Vlastnosťou, ktorú podľa mňa potrebuje každý portrétny fotograf, je láskavosť. Pretože keď je človek láskavý, skutočne láskavý, potom je pravdepodobnejšie, že ľudia, ktorých portrétuje, budú takí, akí sú, a nie takí, akí si myslia, že by mali byť. Domnievam sa, že to je úplne kľúčové.

Máš túto vlastnosť?

Myslím, že áno. Mám naozaj rada ľudí. Inak by som nemohla robiť to, čo robím.

Je nejaký fotograf, ktorého neznášaš?

Nie, neexistuje žiadny fotograf, ktorého by som neznášala. Myslím si, že neexistuje nikto, koho by som nenávidela. Myslím si, že hnev a nenávisť môžu spôsobiť len vnútorný chaos. A vôbec, vyberám si svoje bitky. Určite to nebude nenávisť voči fotografovi. Veď každý sa snaží niečo vyriešiť...

Čo by si robila, keby si nebola fotografkou?

Teraz vlastne vstupujem do novej fázy práce, ktorou je The Creative Body Process. Navrhla som program workshopu, aby sa ľudia mohli v podstate veľmi rýchlo „zresetovať“ a zmeniť tak, aby sa naozaj hlbšie a silnejšie spojili so svojou tvorivou podstatou. Tieto workshopy organizujem v súčasnosti štyrikrát do roka, už nie ako fotografka. A vždy znovu objavujem samu seba. Toto je ďalšia fáza na ďalších, hádam, desať rokov.

Aké bolo tvoje najhoršie fotenie, ktoré si zažila?

Najhoršie fotenie som ešte nezažila. Keď o tom premýšľam, najhoršie fotenie by tak trochu smerovalo k reklame. Vlastne všetko ide naozaj dobre. Chcem povedať, že som vždy hrozný kritik a hodnotiteľ seba samej, vždy. Keď sa mi vrátia filmy a skeny, tak si hovorím: „Bože, čo som to urobila?“ Zakaždým sa cítim ako po autonehode, a potom je zvyčajne niekto vedľa mňa a hovorí: „Nie je to také zlé, ako si myslíš“. Vždy to chcem urobiť lepšie. Keď sa pozerám na obrázok, tak chcem niečo cítiť. A keď to necítim, niekedy mi chvíľu trvá, kým to zachytím.

Považuješ sa za svojho najväčšieho kritika?

Myslím si, že áno. Práve som si však uvedomila, že niekedy trvá rok alebo dva, a až potom obraz dáva zmysel. Takže to vlastne nie je až také bezproblémové, ako som si myslela. Niekedy to jednoducho dáva zmysel až neskôr. Keď si niektorí fotografi dajú vyvolať fotky, chvíľu sa nepozerajú na svoje negatívy, ale ja sa, samozrejme, vždy rada pozriem na to, čo som nafotila.

Ako si vyberáš svoj fotografický tím?

Svoj foto tím si vyberám sama. Mám asistenta, s ktorým pracujem od samého začiatku mojej fotografickej praxe. Volá sa Artur a je to Brazílčan. Pomáha mi pri úprave farieb, spolupracujeme veľmi úzko.

Zvyčajne pracuješ s členmi svojej rodiny alebo s komunitou, ktorá je ti blízka. Skúšala si niekedy osloviť iných ľudí? Ísť niekam inam, do inej časti Británie?

Nie, nebolo mojím snom ísť za hranice toho, kde som. Prakticky v tejto miestnosti, v ktorej sa práve rozprávame, som urobila jeden projekt. Ďalší projekt som urobila v tomto dome a pri rieke. A potom som sa presunula do záhrady. A tak to je, všetky príbehy, ktoré potrebujem, nachádzam na mieste, kde žijem. Mám dieťa s postihnutím a som pripútaná k svojmu domu. Chcem povedať, že je neuveriteľné, čo všetko sa dá urobiť v blízkosti domova. Viem čítať svetlo v každej jednej miestnosti počas každého ročného obdobia.

Aká je tvoja najobľúbenejšia fotografia, ktorú si urobila?

Mám ich niekoľko. Veľmi rada fotím skupiny. Je to obrovská výzva. Dostať ľudí tam, kam chcete, je ako vytvoriť hudobné dielo. Musíte pracovať s ľuďmi, ktorí celkom nevedia, čo máte za lubom, ale ja intuitívne vnímam skupinu a dávam ju dohromady, až kým to nesedí. Jedna práca, ktorú som robila, bola vlastne zákazkou na fotenie festivalu vo Wilderness v Spojenom kráľovstve. Videla som skupinu tínedžerov, ktorí boli očividne celú noc hore. A potom sa ukázalo, že jeden z nich mal narodeniny. Takže sa to volá 21. narodeniny Billyho Moora.

Ja som tam sedela plná frustrácie a odporu voči sebe samej a tiež ľútosti. Bol to mix pocitov. Ale ten moment, keď všetko do seba zapadne a vy to pochopíte... Keď sa pozriem na ten obraz, je v ňom synchronicita, je výnimočný. A nie je to tak, že by som to dokázala ja, je tam toľko vecí, ktoré boli jednoducho dané. Na jednej strane sú dve ženy a potom naľavo je ďalší pár. Na tom obraze je dualita, paralelný proces, o ktorom neviem, ako sa udial. To je tá obľúbená fotografia. Teda, je ich niekoľko, väčšinou sú to skupiny.

Ktorá je teda tvoja ďalšia obľúbená fotka?

Volá Gathered by the River (Zhromaždenie pri rieke). Ja som práve deň predtým užila juhoamerickú drogu, veľmi silnú drogu. A ešte stále mi tak trochu kolovala v tele. Bol to zaujímavý proces. Deň predtým sme urobili rituál. A počas toho rituálu som požiadala ducha, aby mi ukázal, ako mám svoju prácu preniesť do sveta. Nikdy som tento príbeh nerozprávala, pretože bola vo mne časť, ktorá s ním nechcela ísť von a ktorá tento proces tak trochu brzdila. Takže som užila tú medicínu. Nebolo to halucinogénne. A povedala som: „Povedz mi, čo potrebujem vidieť“. A rozhodla som sa, že to uvidím. Vyšla som s fotoaparátom a pri rieke bola Marta (dcéra) a všetky jej priateľky. Vlastne mi Marta zavolala, že idú k rieke. Tak som išla k rieke a tú fotku som urobila, keď som bola na tom lieku. A práve táto fotografia sa dostala do Národnej portrétnej galérie. A potom môj galerista z Michael Hoppen Gallery videl ten obraz. A moja práca sa dostala von.

Bola to ayahuasca?

Nebola to ayahuasca. Nazýva sa to cambo, je to druh séra zo žaby, ktorá je jediným živočíchom na svete, ktorý nemá predátorov, je nebojácna. Je to veľmi náročný proces. Ale naozaj vám pomôže prekonať strach.

Je to ako s ľuďmi, ktorí olizujú žaby?

Nie. Je to niečo podobné, ale vlastne to, čo robíte, je, že si cambo nanesiete ako malé bodky na kožu. Odoberú vám vrchnú vrstvu kože, takže sa to dostane do tela. Nebolí to. Je to len veľmi jemná vrstva. A potom je to veľmi, veľmi silný proces počas nasledujúcich piatich, no, vlastne 15 minút.

Len 15 minút?

Len 15 minút. Ale drogu v sebe môžete cítiť niekoľko dní. Niekoľko dní máte zosilnené vedomie (vnímanie). Ale to bolo v minulosti, neužila som túto drogu asi tri roky.

Prekonala si svoj strach?

Áno, veľa obáv.

Odporučila by si to aj iným ľuďom?

Áno. Nie je to však pre každého. Nepovedala by som, že som nebojácna. Nie som smelá ani pri tom, keď to robím. Vyžaduje si to istú dávku odvahy. Ale moja intuícia bola, že mi to pomôže, a naozaj mi to pomohlo. Niektorí ľudia užívajú ayahuascu a ja necítim potrebu to robiť.

Vráťme sa k fotkám, Siân. Aký bol tvoj prvý fotoaparát?

Bol to fotoaparát na film, Mamiya 7. A dôvod, prečo tento fotoaparát milujem, je, že vôbec nerozumiem technológii. V podstate ho môžem nastaviť na automatiku a fotiť. Mám ešte ďalšiu, novšiu verziu tohto fotoaparátu. Je to naozaj jednoduchý fotoaparát na používanie. Nemusím rozmýšľať. Stále nerozumiem, ako sa fotoaparát používa. Takže nemôžem používať digitálny fotoaparát, pripadá mi príliš zložitý. Mám to doslova tak, že spustím automatiku a hotovo. Je to dobrá vec na prácu bez premýšľania a má zabudovaný merač svetla. Potom mi stačí len čítať svet.

Akú máš radu pre začínajúcich fotografov/fotografky? Čo by si im povedala?

Aby v prvom rade fotografovali to, čo majú radi, čo milujú. Aby sa nepozerali na prácu iných ľudí, pretože by to oslabilo ich vlastný hlas. A potom to bude rezonovať a bude to ich práca a tá bude ich učiteľom. A mali by sa odpútať od obrazoviek (telefóny, Instagram, atď.), ísť na výstavy. Poradila by som im, aby nepozerali len fotografie, pretože to boli sochy Louise Bourgeois, ktoré ma inšpirovali k tomu, aby som sa stala fotografkou. Takže, rozšírte si obzor (smiech). Choďte na výstavy, choďte sa pozrieť na maľby a sochy a záhrady a čokoľvek, čo je kreatívne, to by som im poradila.

Čo najhoršie ti niekto povedal o tvojej práci?

Myslím, že nikto nepovedal nič také hrozné o mojej práci. Možno si to niektorí myslia, ale v skutočnosti sa so mnou o to nepodelili. Som si istá, že veľa ľudí si o mojej práci myslí niečo nepriaznivé. Ale keď som raz kurátorovala jeden americký účet na Instagrame, tak moje obrázky občas niekto „trolloval“, najmä pre Alicino postihnutie, pretože veľa ľudí sa v súvislosti s odlišnosťou správa agresívne a kruto. Niektoré komentáre o mojej dcére boli dosť odporné. Alica má Downov syndróm a vo všetkých kútoch sveta sú tieto deti skryté. A tak som advokátkou odlišnosti a som tiež Alicinou obhajkyňou. Priala by som si, aby bolo na svete viac takých detí, ako je ona.

Ako sa cítiš, keď vidíš takéto komentáre alebo kritiku?

Je to zbabelé správanie. Je to pasívne agresívne správanie, ľudia majú pocit, že im všetky šialené veci na internete prejdú, v reálnom svete by mi to nepovedali. Je to tak, že v živote si vyberáte svoje zápasy a ja im svoju energiu nedávam. Pokračujem v práci, aby som naozaj podporila miesto týchto detí vo svete a vlastne odlišnosť vo všeobecnosti. Chcem povedať, že títo ľudia vlastne prenášajú zápas so svojím vlastným „ja“ na tieto deti, pretože sú ľahkým terčom. Vidím to tak, ako to je a nevenujem im svoju energiu.

Ktorý motív sa na tvojich fotografiách opakuje?

Myslím, že téma, ktorá sa opakuje vo všetkých mojich prácach, je o spojení, intimite, vzájomnom prepojení. To je niečo, čo ma hlboko zaujíma, pretože sme prišli na svet do spoločenstva, do rodiny a pre mnohých ľudí to očividne v rodine nefungovalo. Nebol tam súlad, ktorý potrebovali, preto ho celý život hľadali inde. Myslím, že to bol aj môj prípad. Hľadám to, čo cítim ako lásku, spojenie a útechu.

Hovorili sme o opakujúcom sa motíve na tvojich fotografiách, ktorým je láska. Čítam to tak, že je tvojím najdôležitejším posolstvom... Chcem sa spýtať, prečo je tomu tak?

Pretože všetci hľadáme lásku, nie? Je to zvláštne, moja Alice mi povedala: „Môj domov si ty“. Myslela tým lásku. Niežeby tomu racionálne rozumela, ale veľmi prenikavo pochopila, že sa všetci snažíme nadviazať spojenie s láskou. Ale my to tak trochu zle chápeme, ak to hľadáme u iných ľudí. Keby sme sa obrátili do seba a mali radi sami seba, tak by sme každopádne do svojho života priviedli tých správnych ľudí. Takže to je cesta, opätovné spojenie so sebou samým. To je to, čo nás privádza do vzťahu, čo nás drží nažive. Vždy je to láska. Veľká liečivá láska.

Chcela si niekedy prestať fotiť? Zažila si už ten pocit, že to nikam nevedie a chceš okamžite prestať?

Vlastne som si myslela, že po projekte Záhrada by som s fotografovaním možno mohla skončiť. Nachádzam sa v zaujímavom bode. Ale nikdy nevieš, odkiaľ príde práca. A ak sa prejaví, tak sa prejaví. Nie je tam žiadna naliehavosť. Bolo mi dané všetko, čo potrebujem urobiť. Musím len reagovať. Momentálne sú to workshopy The Creative Body Process, ale stále fotografujem. Hádam to nikdy nezmizne.

Ako by si chcela, aby si ťa ľudia pamätali o sto rokov?

Dúfam, že ako naozaj milú a láskavú osobu. Myslím tým, že svoju prácu nevnímam oddelene od seba. A pokiaľ ide o moju prácu, že mala význam, že inšpirovala ľudí, aby sa hrali, aby vzali do ruky fotoaparát, aby niečo tvorili.

Farebná alebo čiernobiela fotografia?

Vždy farba. Snívam vo farbe. Všetko, čo vidím, je farba.

Siân, položím ešte jednu otázku, ktorú kladiem každému. Je fotka mŕtva?

Nie, nemyslím si, že fotografia je mŕtva. Aj keď používam fotoaparát, stále som tak trochu mystifikovaná fotografiou, pretože sa jednoducho na fotografie veľmi nepozerám, nikdy som to nerobila. Mám k nej dosť zložitý vzťah. Ale fotografia z hľadiska komerčného sveta zaznamená v budúcnosti vzhľadom na existenciu umelej inteligencie veľký posun. Ľudia budú vždy chcieť byť umelcami a vždy budú chcieť vypovedať niečo o svojom vzťahu k sebe a k svetu. A budú to chcieť robiť aj prostredníctvom fotografie. Umelá inteligencia to nedokáže, nemá v tomto miesto.

Rozhovor vznikol počas natáčania relácie Fotka je mŕtva , video si môžete pozrieť na tomto linku archívu RTVS.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!