Piotr Gaska

Názov knihy: Siempre / fotografie: Martin Bandžák / text: Denisa Augustínová / grafický dizajn: Pavel Kordoš / vydavateľ: MAGNA / rok: 2020

Názov knihy: Jehe Bereeni / fotografie: Martin Bandžák / text: Denisa Augustínová / grafický dizajn: Pavel Kordoš a Martin Bandžák / vydavateľ: MAGNA / rok: 2021

Siempre,2020; Jehe Bereeni, 2021, Foto: Piotr Gaska

Fotokniha sprevádza médium fotografie takmer od jeho vynájdenia v roku 1839. Jej paralelný vývoj prebieha podľa tých istých pravidiel, ktorým sa podriaďuje aj vývoj fotografie – od pasívneho kopírovania reality, zdokonaľovania fotografického procesu, cez snahy o rovnocenné postavenie vo vzťahu k maľbe až po zaujatie ústredného miesta vo svete výtvarného umenia. 21. storočie prináša vo fotografii hlboké zmeny. Je to obdobie, kedy sa na fotografickej scéne objavili nové vydavateľstvá, festivaly, nové druhy kníh a nové mená, ktoré ovplyvnili vývoj samotného média. Vďaka digitálnym fotoaparátom sa mení nielen médium, ale tiež spôsob vydávania fotografických kníh, ktoré vďaka fenoménu self publishing v čoraz väčšej miere vydávajú práve samotní autori. To je aj prípad Martina Bandžáka, fotografa a spoluzakladateľa charitatívnej organizácie Magna, ktorý sa tiež rozhodol vyskúšať si odprezentovať svoje práce formou fotoknihy. Treba povedať, že Bandžák je skúseným fotografom, ktorý sa dokáže priblížiť ľuďom. Jeho fotografie – dobré, väčšinou čiernobiele fotografie v klasickom dokumentárnom štýle – sú často publikované vo forme reportáží, ako môžeme vidieť aj na jeho webe. Ale hoci sa v 21. storočí vydanie knihy zdá byť veľmi jednoduché, je to niekedy bohužiaľ na škodu nielen jej samej, ale aj práce fotografa.

Dve Bandžákove knihy sú, ako hovorí sám autor, výsledkom dlhoročnej práce. Prvá, vydaná v roku 2020, nazvaná Siempre, je záznamom desiatich rokov autorových ciest do Nikaraguy, zmietanej chaosom, chudobou a desivými revolúciami. Druhá, monografia Jehe Bereeni vydaná o rok neskôr, vznikla v trochu kratšom čase, počas imponujúco dlhého obdobia piatich rokov fotografovania v Iraku. Berúc do úvahy tempo, v akom sa v súčasnosti produkujú informácie, sa autor ocitol pre dokumentaristu v nezvykle komfortnej situácii, kedy sa mohol zaoberať problémom, zahĺbiť sa do neho a predstaviť jeho rôzne nuansy, ale napriek tomu sa to nestalo.

Siempre,2020, Foto: Piotr Gaska

Siempre,2020, Foto: Piotr Gaska

Siempre,2020, Foto: Piotr Gaska

Siempre,2020, Foto: Piotr Gaska

Siempre, v porovnaní s Jehe Bereeni, sa zdá byť oveľa povrchnejšou knihou. V tej prvej totiž, okrem dobrých jednotlivých fotografií, nenachádzame odpoveď na príčinu problému, nepriblížime sa jej hrdinom a hrdinkám natoľko, aby sme sa s nimi mohli stotožniť a súcitiť. Množstvo fotografií symbolov, naznačujúcich tragickú situáciu fotografovaných ľudí, nám, samozrejme, nedovoľuje prejsť okolo nich ľahostajne. Dospievajúce mamičky, ktoré ukazujú svoje brušká naznačujúce pokročilé tehotenstvo, sú v Bandžákovej tvorbe častou, opakujúcou sa témou. Žiaľ, kniha pozbavená narácie – nie nevyhnutne lineárnej, lebo takú ani od fotografickej knihy neočakávame – rozdelená do kapitol, oddelených od seba prázdnou stranou, nerozpráva príbehy týchto mladých matiek. Otázky ako, prečo, a čo ďalej, zostávajú nezodpovedané, a nám zostane len nepokoj a kĺzanie sa po povrchu témy. Prezeráme si ďalšie a ďalšie obrazy vychudnutých psov a podvýživených koní. V prípade tejto publikácie je opakovanie sa fotografií a ich motívov časté – leitmotívom knihy sú spiace deti, hrajúce sa deti, dojčiace matky, popukané steny a veľavravné pohľady portrétovaných. Zdá sa mi, že tento prístup sa nevydaril. Je na škodu prezentovanej témy, pretože, hoci samotná téma je dôležitá a treba sa ňou zaoberať, v konečnom dôsledku takto prezentovaná diváka nudí.

Jehe Bereeni,2021, Foto: Piotr Gaska

Jehe Bereeni,2021, Foto: Piotr Gaska

Druhá kniha autora, Jehe Bereeni (2021), je, možno povedať, zrelšou publikáciou. V nej nás Martin Bandžák berie do sveta Jezídov. Obetí genocídy, ktorej sa ISIS dopustil v roku 2014. Kniha nie je príbehom z prvej línie frontu, je to rozprávanie pokojné, avšak plné bolesti, ukazujúce príbehy ľudí, ktorí prišli o všetko, od domova až po svojich blízkych. Okrem putovania po strašnom svete, ktorý pohltila vojna, nás Bandžák berie aj na putovanie fotografické. Hrá sa s naráciou, zaujímavo edituje fotografie, mieša farebné a čiernobiele fotky, vyberá originálne kombinácie a predovšetkým ukazuje nám dobré fotografie, ktoré vypovedajú o probléme. Avšak tak, ako v prípade prvej knihy, aj tu sa fotograf stáva vrahom svojich vlastných fotografií a príbehov, ktoré sa snaží vypovedať. John Gosih povedal, že v knihe je možné všetko, pretože je fikciou. V tom, že fotografia je fikciou, má Gosih nepochybne pravdu, myslím však, že v súčasnosti už z pozície, ktorú zaujíma vo svojich textoch Barthes, málokto pokladá fotografiu za reprezentáciu pravdy, nakoľko 21. storočie prinieslo zmeny nielen v samotnej fotografii, ale aj vo vede o nej. Ale aj v prípade knihy, v ktorej je možné všetko, to nič nemení na fakte, že výber fotografií a ich radenie má vplyv na to, ako ju budeme vnímať. Ak v prípade prvej publikácie Siempre máme dočinenia s množstvom nezrozumiteľného opakovania, ktoré miestami pôsobí tak, že autor nemal k dispozícii dostatok fotografií k skomponovaniu knižky, v prípade druhej je táto repetitívnosť v kontexte celku pochopiteľná. Žiaľ, isté opakujúce sa sekvencie v rozprávaní sú nakoniec knihe na škodu. Hneď po otvorení knihy uvidíme sekvenciu troch fotografií, určite nie najlepších v celej publikácii, nasledovanú textom Denisy Augustínovej s príbehmi jezídskych žien, ktorý nás uvádza do deja. Až po ňom konečne nasleduje fotografia výborná po technickej aj emotívnej stránke. Na prvý pohľad nevidíme, že malý chlapec sa díva do telefónu. To, čo udrie do očí, je biela škvrna jeho tváre, ktorá je zlomkom celého záberu, ponoreného v hlbokej černi. Samotný záber je tajomstvom, očakávaním povzbudzujúcim ísť ďalej. Čo viac ešte môžeme od neho chcieť? Môžeme žiadať niečo viac od fotografie, ktorá nás núti zastaviť sa, pocítiť hrôzu, zúfalstvo, dívajúc sa do tváre malého chlapca, možno spiaceho, a možno mŕtveho, ktorý je ponorený do ničoty? Môžeme. Právom by sme totiž očakávali, že táto fotografia bude tou prvou, ktorú uvidíme, a nie až štvrtou v poradí, po troch, ktoré zďaleka nie sú také silné. Ako som už spomínal, samotná narácia knihy je zaujímavá a pestrá. Bandžák rozhodne nenudí, je to dokument, ktorý rozpráva príbeh, približuje nám tému, ale ďalší problém sa ukazuje pri jeho zakončení. Keď som sa pri prezeraní knižky dostal k poslednému záberu, alebo som si to aspoň myslel, znova som uvidel chlapca, tentokrát niekde na okraji záberu. Pomyslel som si, že od tejto fotky sa dlho nedokážem odpútať. Vďaka kompozícii pôsobí chlapec malý, zdá sa byť bezbranný, zanikajúci na pozadí pochmúrnej krajiny, symbole sveta, v ktorom sa ocitol. Ten znepokojujúci pohľad ktorým sa díva priamo do objektívu, a tým pádom priamo na nás, je naliehavou otázkou o nás samých a našom postoji ku krivdám, ktoré utrpeli títo ľudia. Aké veľké bolo moje rozčarovanie, keď som prevrátil stranu a uvidel som ďalšiu fotografiu, portrét, nikomu nepotrebný, a na dôvažok nie najlepšej kvality, ktorý zničil celý dojem zo silného zakončenia. Napísať negatívnu recenziu o knihách, ktoré rozprávajú o utrpení ľudí, a ktoré vznikli so zámerom pomôcť fotografovaným, nie je práve jednoduché. Dúfam, že ušľachtilý cieľ, ktorým je získanie prostriedkov na fungovanie inštitúcie, akou je Magna, prekryje slabšiu kvalitu publikácií a knihy sa budú predávať vo vysokom náklade. Dúfam tiež, že autor, ktorý je nepochybne veľmi dobrý fotograf, pri publikácii ďalších kníh prizve na pomoc fotoeditora, aby sa jeho knihy stali jeho vizitkou a nie objektom, ktorý pôsobí skôr v jeho neprospech.

Jehe Bereeni,2021, Foto: Piotr Gaska