Gabriela Teplická

Gabriela Teplická (1980, Poprad) sa fotografii intenzívne venuje od roku 2010. Je členkou Fotoklubu Galanta a Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej republiky. V roku 2018 so svojou fotografickou sériou Sila detstva získala prvé miesto v kategórii Každodenný život v súťaži Slovak Press Photo. Knižná publikácia MY (self-published, 2021), ktorá vzišla z tejto série, získala ocenenia na Tokyo International Awards (2021), Budapest International Foto Award (2021) a FEP European Photo Book Award (2022). Svoje práce okrem Slovenska vystavovala aj v Českej republike a Maďarsku. Je nositeľkou The Prix de la Photographie Paris (2021), či International Photography Awards (2021, 2022). V posledných rokoch intenzívne pracovala na sérii pod názvom Kruhy, prostredníctvom ktorej máme možnosť nahliadnuť do tajomného sveta pohanských kňažiek, do kruhu žien, ktoré zasvätili svoj život bohyni. V súčasnej dobe sa venuje ďalšej zaujímavej téme – prirodzenému umieraniu – v projekte s názvom Moment.

Čo ťa na fotografii najviac chytá za srdce?

Mágia fotografie pre mňa spočíva v jej schopnosti vyvolať v ľuďoch emócie. Desať rôznych ľudí môže stáť v tom istom momente pred tou istou fotografiou a každý z nich bude prežívať iný príbeh. Silná fotografia dokáže ľudí zastaviť a prinúti ich spolu s objavovaním jednotlivých vrstiev fotografie rozoberať každú rovinu osobnosti.

Fotografuješ to, čo je pre teba dôležité, čo je ti najbližšie. Fotografuješ každodenné udalosti svojho života a svojej rodiny, nechávaš svoju fotografiu žiť s realitou svojej rodiny a svojou realitou. Ako zlaďuješ tieto dva svety a prečo je to pre teba dôležité?

Ak chcem, aby sa mi otvorili moji blízki, ale aj ľudia v mojom okolí, musím začať vždy od seba. Fotením mojej rodiny odhaľujem predovšetkým svoje vnútro, moje vnímanie tohto života. Fotím to, čo je pre mňa najdôležitejšie. Fotografiami skladám kúsky mojej mysle. Je to mozaika mojej duše vytvorená tisíckami fotografií. Raz mi Matúš Zajac povedal: „Až keď budeš svoju rodinu fotiť ako fotografka, a nie ako matka, vtedy budeš robiť dobré fotografie.“ O to sa celý čas snažím. Byť sprostredkovateľom okamihov intimity nášho života, avšak s nadhľadom a citom. Vytvoriť medzi svetom fotografie a svetom rodiny rovnováhu by mohlo byť ťažké, ak by som ich oddeľovala. Ale keďže oba svety sú mojou súčasťou, nechávam ich voľne plynúť a prepájať. Moja dcéra Anička chodí so mnou občas na obrady kňažiek, syn Peťko vytvára videá z fotografií a manžel ma vo všetkom podporuje. Cieľom nie je tieto svety oddeľovať, ale spájať ich a vytvárať súlad.

Pracuješ predovšetkým na dlhodobých projektoch. Dokumentárny impulz bol u teba vedomý, alebo si sa k nemu musela dopracovať?

K dokumentárnym projektom som sa dopracovala prirodzenou cestou. Prešla som si takmer všetkými žánrami. Od fotenia svadieb, škôlok až po produktovú fotografiu. Fotila som dennodenne. Ale vždy som vo vnútri cítila, že pre mňa je najbližším spôsobom vyjadrenia sa dlhodobý dokument. Rodinu fotím už viac ako desať rokov, kňažky šiesty rok a posledný rok sa venujem téme umierania. Rokmi prenikám do najväčšej hĺbky ľudí, ktorých fotím. Stávajú sa mojou súčasťou a navzájom sa ponárame do našich duší. Vizuálne stvárnenie je potom viacvrstvové, komunikujúce hlboké príbehy. To, aké fotografie vytvárame, hovorí o tom, akými ľuďmi sme. Ja nechcem byť povrchná a zobrazovať tenkú vrstvu nášho bytia. Chcem ísť do hĺbky ľudskej podstaty a zisťovať, v čom spočíva energia človeka. Odhaľovať tú jemnú esenciu, ktorá vytvára čaro tohto života.

Keď sa pozerám na tvoje fotografie staršieho dáta, ktoré máš zverejnené na jednom portáli venovanému fotografii, vidím u teba radikálny posun. Tvoje fotografie sú dnes plastickejšie, majú vrstvy, grafiku, štruktúru. Čo alebo kto ťa posunul do tejto roviny?

Jednoznačne to bolo stretnutie s Matúšom Zajacom v roku 2017 a predovšetkým jeho ochota viesť ma a ukázať, čo je naozaj dôležité, a akým spôsobom sa k tomu dopracujem. Jeho odovzdanosť a obeta fotografii boli pre mňa fascinujúce. Jeho práca je neuchopiteľná. Ešte pred naším stretnutím bol mojou najväčšou inšpiráciou.

Čo bolo to najzásadnejšie, čo ti Matúš Zajac povedal, čo si sa od neho naučila?

Jeho prístup k fotografii. Vždy ide až za hranice možného. To ma fascinuje. Urobiť viac, ako sa dá. Maximum. Nekĺzať po povrchu. Urobiť to na tisíc percent. Odovzdať sa, ale nevzdávať sa. Vždy si nájsť cestu, ako sa to dá. A v neposlednom rade je vzácnosťou, že svoj čas a energiu venuje svojim žiakom. To je u fotografov ojedinelé a ja si to veľmi vážim.

Vždy som mala pocit, že najlepšie fotografie robím vtedy, keď sa zatnem a poviem si: „Toto nie je dosť dobré, viem to odfotiť lepšie.“ Jednoducho prekonám strach a urobím to, tak ako v prípade akejkoľvek inej životnej udalosti. Pri pohľade na tvoje fotografie sa neviem ubrániť myšlienke, že sa treba prestať snažiť, že to treba jednoducho odfotiť. Ako dlho ti trvalo dopracovať sa k tejto ľahkosti fotografického bytia?

Stále to prekonávam. Strach je najväčším nepriateľom a najťažšou chorobou. Keď sa bojíme, nič nevytvoríme. Sme v kŕči. Najväčším strachom je strach zo seba samého. Preto sa bojíme pustiť ľudí do svojho sveta. Preto sa bojíme byť láskaví. Myslíme si, že vtedy sme najzraniteľnejší. Ale opak je pravdou. Celý život sa snažím nebáť sa. Dôverovať sama sebe a prijať sa. Musela som v sebe nájsť odvahu postaviť sa za svoje fotografie. Za zámer, ktorý je za každou jednou vyhotovenou fotografiou. Samozrejme, že som musela začať od seba a ujasniť si, čo chcem vyjadriť, a či je môj zámer čistý. Nekalkulovať.

Hovoríš o sebe, že nerozumieš technike, že len fotíš. Koľko tvojich fotografií vzniklo na základe nejakej technickej chyby?

Žiadna. Fotením sa živím, som profesionálna fotografka. To znamená, že techniku fotografie ovládam. Fotím vždy na manuálny režim, lebo nastavenie fotoaparátu je spôsob, akým zobrazím svoju myšlienku. Nerozumiem technickým parametrom, ktoré sú pre moju fotografiu nepodstatné. Množstvo megabajtov, najnovšie fotoaparáty a iné vychytávky ma nezaujímajú. Môj manžel ma naučil skvelú vec. Pokiaľ máš dva litre energie, päť litrov z toho nikdy nevyžmýkaš. To znamená, že ak by som venovala svoju energiu technike, musela by som ju zákonite vziať z inej časti svojho žitia. Podstatnejšie je byť s ľuďmi, ktorých fotím. Učiť sa od nich a študovať ich bytosti.

Keď sú deti malé, s fotografovaním väčšinou nemajú problém, ten nastáva v pubertálnom veku. Ako sa s tvojou prácou, s tým, že si aj doma fotografka, vyrovnáva napríklad tvoj syn? Dcéra? Je tam rozdiel? Nebojíš sa, že jedného dňa budú rebelovať a odmietať, aby fotografie ich detstva boli voľne dostupné širokej verejnosti? Ako sa vyrovnávaš s detskou rebéliou? Ako si dosiahla to, že ti všetci členovia rodiny dali „bielu kartu“ na to, aby si ich mohla fotiť za akýchkoľvek okolností?

Anička má desať rokov a Peťko štrnásť. Fotografia je prirodzenou súčasťou ich života už takmer od narodenia. Inú ma nepoznajú. Mama rovná sa fotografka. Dôležité je rozprávať sa s nimi a nechať im priestor na vyjadrenie sa. Na ich názor. Vedia, prečo ich fotím. Vedia, kde všade ich fotografie je vidieť. Raz sa ma Anička opýtala: „Mami, prečo ma fotíš, aj keď plačem, alebo sa hnevám?“ Vysvetlila som jej, že aj táto emócia je rovnako dôležitá ako radosť či úsmev. Že je to to podstatné, čo chcem prostredníctvom fotografie odovzdať. Prijať seba a aj svoje deti, partnera, rodičov. Pokiaľ svojím činom neubližujem ostatným, je v poriadku plakať, hnevať sa. Samozrejme, že jedného dňa môžu odmietnuť moje fotografie. Majú na to právo. Neostáva mi nič iné, len veriť, že náš vzťah sa nijako drasticky nezmení.

Niekedy sa neviem ubrániť pocitu, že jediné spomienky, ktoré mám, sú tie, ktoré som zachytila na fotografiách. Fotografie sú však klamlivé, pretože sa viažu len na konkrétny okamih a nie na okolnosti ich vzniku. Fotografia je limitujúca v možnostiach prezentácie informácií. O čom bolo naše detstvo? Náš život? O čom je detstvo tvojich detí? Život tvojej rodiny? Čo všetko dovolíš, aby bolo videné verejnosťou?

Nemyslím si, že fotografia zachytáva okamihy limitujúco. Práve pri ich prezeraní sa nám vybavia častokrát aj vône alebo zvuky, ktoré boli súčasťou momentu zvečneného na fotografii. To je práve to kúzlo, ktoré v sebe fotografia skrýva a ktoré ma fascinuje. O čom je život mojej rodiny, mojich detí? To musia posúdiť oni sami. Mojím hlavným cieľom je byť dobrým človekom, byť viac láskavou. Od toho sa odvíja všetko ostatné. Snažím sa robiť všetko najlepšie ako viem, a ak sa mi to nepodarí, snažím sa neobviňovať sa z nedostatočnosti. Deti sa neučia z toho, čo im rozprávame, ale z toho, ako žijeme. Moja rodina ma naučila tie najdôležitejšie veci v živote. Oni sú jeho naplnením. Preto robíme s manželom všetko preto, aby sme našim deťom boli čo najviac prítomní, nielen fyzicky.

Existujú fotografie, ktoré nezverejňuješ?

Je etická rovina, ktorú sa snažím neprekračovať. Ak by som mala svojimi fotografiami ublížiť mojej rodine, ich hodnota by bola žiadna. Mojím zámerom je vzdať hold a vďaku ľuďom, ktorí ma obklopujú. Aj vďaka foteniu si ešte viac uvedomujem, akí sú vzácni vo svojej každodennosti. Častokrát hľadáme hrdinov po celom svete. Cestujeme do vzdialených krajín, aby sme objavili tie najväčšie poklady a priniesli myšlienky mudrcov. Ale ak si čítala knihu Alchymista od Paula Coelha, tak tam je krásne napísané, čo je na ceste naším životom to najvzácnejšie. Pri fotení si vždy premyslím, aký mám zámer. Čo chcem zobraziť a čo tou fotografiou odovzdať ľuďom, ktorí ju uvidia. A tam nastáva ten okamih vedomia. Uvedomenia si samej seba. Vytváranie vizuálneho odkazu znamená vytváranie obrazu samej seba. Toho, ako ja vnímam svoje okolie. Toho, nad čím premýšľam. Toho, ako to všetko dokážem uchopiť a pomocou fotografie ďalej odovzdať. Samozrejme, sú aj fotografie, ktoré nezverejňujem. Každá fotografia, ktorú zverejním, je odkonzultovaná a schválená. Týka sa to mojej rodiny, ale aj všetkých ľudí, ktorých fotím. Nedovolila by som si stratiť ich dôveru.

V knihe MY (Selfpublishing, 2020), ktorú si venovala svojej rodine, zobrazuješ momenty, ktoré sa dejú pomedzi hlavnými udalosťami, a pôsobia náhodne. Spontánnosť je hlavnou ingredienciou. Do akej miery je tvoja tvorba autentická? A nakoľko a kedy pristupuješ k inscenovaniu?

Ako matka už mám vypozorované a navnímané denné rituály, ktoré sa opakujú. Takže si môžem premyslieť svoj zámer a odfotiť ho v najlepšom momente. Samozrejme, sú udalosti, ktoré sa nedajú predpokladať. Potom sú tu ešte portréty, ktoré sú inscenované a vyjadrujú moje vnímanie daného človeka. Často ma zaráža, ako veľmi sa niektorí fotografi držia pravidiel. Aké sú zásady pri fotení, aké je potrebné mať nastavenie, akú techniku používať. Toto ja pokladám za obmedzujúce. Ale každý máme svoju cestu. Zbytočne sa budem držať pravidiel, keď bude fotografia prázdna. To podstatné je inde. Vo vnútri každého fotografa. V jeho osobnosti. A to sa vždy odzrkadlí v jeho tvorbe.

Každá fotografia môže byť interpretovaná na sto rôznych spôsobov. Každý zlomok sekundy pri cvaknutí uzávierky zachytáva inú informáciu. Aká je pravda vo fotografii?

Pravda vo fotografii je vždy subjektívna. A to je fascinujúce. Aj vo mne ako autorovi môže daná fotografia vyvolať v rôznom čase a osobnom rozpoložení iné emócie. Už aj táto sekunda je minulosťou a pravda je zakaždým iná. Každé pokrytectvo však po čase vypláva na povrch. Vždy sa ukáže, akou osobnosťou je daný fotograf a či jeho fotografie sú vždy jeho obrazom. V tom spočíva pravdivosť fotografie.

Tvojou veľkou inšpiráciou je americká fotografka Sally Mann, ktorej dielo Immediate Family (Aperture, 1992) vyvolalo v minulosti a stále vyvoláva veľké kontroverzie. Autorka zobrazuje svoje deti – Emmetta (12), Jessie (10) a Virginiu (7) – a ich detskú nevinnosť aj prostredníctvom ich nahoty. Ty si sa tiež nevyhla detskej nahote ani momentom, za ktoré si bola kritizovaná, že si ich fotila, namiesto toho, aby si v prvom rade bola matkou a nie fotografkou. Ako to v sebe filtruješ? Na základe čoho sa rozhoduješ, kedy fotiť a ktorú fotografiu zverejníš?

Snažím sa žiť a fotiť autenticky. To znamená, že pokiaľ deti behajú po dome, dvore, alebo pri vode nahé, nebudem ich zastavovať a inscenovať do polohy, ktorá nie je pravdivá. Sally Mann je pre mňa veľkou inšpiráciou aj práve pre jej postoj k ľudskému telu. Jej projekty sú neskutočné a inšpiratívne. Mala som tú česť stretnúť ju osobne a je to skutočne veľká osobnosť. Prirodzená a bez strachu. To je to prepojenie, ktoré fotografia odkrýva. Hĺbku daného človeka. Bolo pre mňa ťažké spracovať názory iných, že svojim deťom fotografiami ubližujem. Kritika, že som zlá matka práve pre moju vášeň k fotografii, ma zraňovala asi najviac. Ale postupne som sa utvrdila v tom, že môj zámer vyznať úctu a vďaku za to všetko, čo ma obklopuje, je v poriadku.

Ako sa vyrovnávaš s kritikou?

Niekedy ťažko. Ale vždy záleží na tom, od akého človeka kritika príde. Keď som v roku 2017 vystavovala na jednej akcii svoje fotografie, bol tam aj Matúš Zajac a po svojej prednáške si pozrel moju výstavu. Všetko dopodrobna rozobral, pár fotografií prehodil a pár ich „vyhodil“. Od radosti a dojatia za takúto konštruktívnu kritiku mi vyhŕkli slzy. Vedela som, že pochvaly sú síce príjemné, ale nikam ma neposunú. Toto bolo to podstatné, čo som od začiatku vedela. Aj kritika od ľudí, ktorých zámerom je mi ublížiť, ma však učí a posúva. Vďaka tomu si upevňujem svoje rozhodnutie a zámer.

Pre mňa osobne je fotografovanie myšlienkovým procesom. Prostredníctvom fotoaparátu sa snažím pochopiť človeka, ktorého fotografujem. Čo si pochopila pri fotení svojej rodiny? Čomu ťa tvoja rodina naučila?

Prostredníctvom fotografie spoznávam hlavne seba. Práve týmito myšlienkovými procesmi si uvedomujem, čo je pre mňa dôležité, a ako vnímam svoje okolie. Moja rodina ma naučila všetky podstatné veci v živote. Trpezlivosť, láskavosť, pochopenie, pokoru a vieru.

Publikovať knihu vo vlastnej réžii za vlastné peniaze je v našich končinách odvážnym počinom. Ako vznikla myšlienka tvojej knihy MY? Popíš, prosím, proces jej tvorby.

Vydať fotografie knižne je snom každého fotografa. Mám to šťastie, že ma obklopujú najväčší profesionáli (Matúš Zajac, Veronika Bošková, Soňa Borušovičová, Zuzana Slavena, Terezka Rothová). Bolo by rúhaním nespojiť ich do takéhoto projektu. Veľmi si ich všetkých vážim. Vydanie knihy do fyzickej podoby trvalo deväť mesiacov a bola to náročná práca. Najťažšie bolo postaviť sa za seba a nachádzať riešenia. Kniha má mnoho špecifík. Otvorený chrbát, špeciálnu väzbu, ručne nanášanú oriezku atď. Polygrafické centrum mi našlo tlačiareň, ktorá všetky moje požiadavky splnila. Myšlienka knihy vznikala postupne s rokmi fotenia. Chcela som knihou vzdať úctu mojej rodine. Fotografie mojej rodiny som chcela zhmotniť v knihe, ktorá bude najkrajšou, akú v danom momente dokážem vytvoriť. (Fotoreport knihy nájdete tu)

S vedomosťami a skúsenosťami, ktoré máš dnes, pustila by si sa do tejto knihy opätovne? Čo by si urobila ináč?

Som nesmierne šťastná a hrdá na to, že ešte aj dnes môžem povedať, že by som na nej nič nemenila. Šla by som presne rovnakou cestou a zvolila by som presne ten istý formát.

Keď vytvoríš fotografiu, ako k nej pristupuješ? Povieš si niekedy, že toto som mohla odfotiť lepšie?

Každý z nás má neustále pochybnosti. Ja nie som výnimkou. Už pri fotení musím cítiť, že to je tá fotografia. To sa nedá oklamať, buď to tam je, alebo nie. Nedá sa to oklamať časom, postprocesom, rámom a ani „obkecávaním“. Ak do toho nejdem naplno, radšej odložím fotoaparát.

Po skúmaní tvojej rodiny prišla na rad téma kňažiek, na ktorej pracuješ už niekoľko rokov. Aký je život ženy umelkyne? A tento projekt ako ovplyvnil tvoj život a cítenie? Čo ťa doviedlo na túto cestu?

Kňažky fotím už šiesty rok. Aj napriek možnosti študovať ceremónie a následne ich vykonávať som chcela mať ako fotografka odstup a nadhľad nad touto témou. Do kruhu kňažiek ma priviedol sám život. Po narodení detí som hľadala možnosti zmysluplného trávenia času. V prírode. Tam sme sa cítili najlepšie. Učarovali mi ženy, ktoré poznajú všetky bylinky a ich účinky. Ženy, ktoré ceremóniami vzdávajú vďaku prírode a životu ako takému. Ženskosť po dvoch pôrodoch bola aj mojou osobnou témou.

Každý obraz je svojím spôsobom portrét, nielen tým, že je reprodukciou čŕt zobrazovaného človeka, ale tým, že z neho niečo extrahuje, intimitu, silu, energiu. Sú ľudia, ktorí veria, že keď ich odfotíš, ukradneš im dušu. Čo si o tom myslíš ty?

Ak sú ľudia presvedčení, že im fotografia ukradne časť duše, tak sa tak aj stane. Tu prichádza úloha fotografa ako osobnosti. Získať si dôveru, za žiadnu cenu ju nezneužiť a komunikovať s portrétovanou osobou o zámere fotografie. Preto je mi dlhodobý dokument taký blízky. Je v ňom priestor a aj čas na extrahovanie sily danej osobnosti.

Kňažky sú pre mnohých čarodejnice. Očakáva sa od nich niečo tajomné, možno až strašidelné. Téma kňažiek je tabuizovaná, zastretá rúškom mlčanlivosti. V tvojich fotografiách však to tajomstvo a mágiu nenachádzam. Prečo túto sériu fotíš tak, ako ju fotíš?

Práve preto, lebo kňažky nie sú strašidelné. Ženy v minulosti neboli upaľované preto, lebo čarovali. Ale preto, lebo boli vzdelané a vedomé samých seba. Žena, ktorá liečila pomocou byliniek, mala obrovské znalosti, a zároveň musela byť aj znalcom duše. Pretože telesná a duchovná schránka sú prepojené. Keď pomohla ľuďom vyliečiť sa alebo im zachránila život, boli jej zaviazaní a mali voči nej úctu. Také ženy boli navyše ťažko manipulovateľné. A to, samozrejme, nevyhovovalo panstvu, ktoré potrebovalo poslušných poddaných. Tak bolo potrebné vyvolať v ľuďoch strach. A to sa im podarilo vďaka označeniu kňažiek za bosorky.

Je tam ale zároveň aj iná rovina vnímania odlišnosti iných ľudí. Náš mozog má ukotvené, že to, čo je nepoznané, je nebezpečné. To ľuďom v ďalekej minulosti zachránilo mnohokrát život. Preto aj dnes vidíme, že všetkých cudzincov a odlišných ľudí považujeme za nebezpečenstvo. Tu vznikol môj zámer. Prostredníctvom fotografie ukázať, že kňažky sú ženy, ktoré prinášajú oslavu života a prírody. Vďaku za kolobeh roka, ktorý nám dáva možnosť prežitia v hojnosti. Navyše, každá z nás je určitým spôsobom bosorka, keď si uvedomí silu, ktorú má v sebe.

Fotíš čiernobielo. Sníva sa ti vo farbe alebo v odtieňoch šedej? O čom sa ti sníva?

Sny sú mojou veľkou témou. Bývala som námesačnou. Mám silné emočné výboje, ktoré spracovávam aj počas spánku. Takže občas zo spánku rozprávam, čo ma trápi, alebo čo som prežila. Pred manželom tak nemám žiadne tajomstvá. Snívam farebne a častokrát lietam, alebo sa snažím bežať, ale nedokážem to. Je zvláštne uvedomiť si, že je to len sen. Čím som však spokojnejšia, tým mám pokojnejšie sny.

Fotografie nám otvárajú dvere do minulosti, ale umožňujú aj pohľad do budúcnosti. Ako vyzerá tvoja budúcnosť?

To našťastie neviem. A nerada by som to vedela. Je náročné sa zaťažovať minulosťou. Pridať k tomu ešte budúcnosť by bolo neúnosné. Byť vedomým človekom neznamená každý deň hodiny meditovať, cvičiť jógu a byť vegánom. Znamená to snažiť sa byť tu a teraz tým najlepším človekom, akým dokážem byť. Keď sa na to sústredíme, nemusíme sa báť budúcnosti. O to sa najviac snažím. Verím, že moje videnie života a môj spôsob jeho zobrazovania mi v tom pomáhajú.