Judita Csáderová

Judita Csáderová (1948) patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám slovenskej fotografie. Jej vzťah k výtvarnému umeniu a najmä k surrealizmu a abstrakcii počas štúdií na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave (1963 – 1967) a na pražskej FAMU (1968 – 1974) predurčili autorkine ďalšie smerovanie, v ktorom je všadeprítomný záujem o experiment. Jadro jej práce tvorí inscenovaná fotografia, autoportrét či v neskoršej tvorbe veľkoplošné fotogramy. Pracuje s témami intimity a ženskosti. Dôležitosť jej fotografickej tvorby potvrdzuje aj získanie ocenenia Osobnosť slovenskej fotografie, ktoré získala v roku 2015, ako aj miesto v Dejinách európskej fotografie 1900 – 2000, v najrozsiahlejšej encyklopédii o európskej fotografii.

Okrem fotografie je Csáderovej poľom pôsobnosti aj pedagogická činnosť (ŠUP v Bratislave, 1973 – 1974, 1993 – 2022) či dlhoročná angažovanosť ako predsedníčky Združenia slovenských profesionálnych fotografov (od r. 1997). Podieľala sa ako spoluzakladateľka na založení občianskeho združenia FOTOFO (1992), ktoré je už 32 rokov organizátorom jedného z najvýznamnejších festivalov fotografie nielen v Európe – Mesiaca fotografie.

Po dlhšom čase máme možnosť vidieť malú časť Vašej tvorby v galérii FOG. Na čo sa môžeme tešiť?

Výstava v galérii FOG, kde je môžete vidieť moje staršie fotografie, je pokračovaním zámeru galérie predstavovať prácu staršieho autora s dielami mladých, medzi ktorými môžeme nachádzať určité súvislosti. Výzva vytiahnuť dávno urobené veci, vystaviť ich spolu so súčasnou tvorbou Radovana Drangu a Alexa Zelinu, predstavujúcich sa ako AUSGANG Studio, ma v tejto súvislosti príjemne prekvapila a potešila.

Viem, že pripraviť túto výstavu bola tak trochu výzva, pretože ste sa museli vrátiť v čase, a to nielen výberom, ale aj spracovaním a prípravou fotografií samotných. Čo bolo na celej príprave najnáročnejšie?

Pre tento zámer galérie boli vybrané fotografie, ktoré boli do konečnej podoby dotiahnuté prevažne v tmavej komore. V čase ich vzniku to bolo bežné, aj keď nie v takej miere a skôr z technického hľadiska. Pri fotografovaní som spájala skutočnosť s odrazmi. Využívala som aj určité skreslenie vytvorené odraznou plochou. Potrebovala som niečo v obraze potlačiť, iné zvýrazniť. To som dosiahla rôznym vykrývaním pri zhotovovaní pozitívu. Nie je vždy jednoduché trafiť sa do konečnej predstavy – každá zväčšenina je vlastne originál, viac, alebo menej blízky predstave autora. Od vzniku tých fotografií uplynulo dosť rokov. Uvedomila som si, že pri ich opätovnom zväčšovaní mi už v niektorých chvíľach chýbala vtedajšia zručnosť.

Vystavené fotografie sú vybrané z dvoch sérií zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov – Zrkadlenie-prebudenie (1975 – 1979) a Stopy (1980 – 1987). V prvej z nich využívate zrkadlá, ako už naznačuje samotný názov, ktorých úlohou je skresľovať figurálne motívy a pretvárať ich do manipulovaných krajín vytvorených z rôznych rekvizít. Druhá séria Stopy – odtlačky tela či tváre v piesku, musela byť náročná nielen na prípravu, ale aj celkové zachytenie obrazu a vytvorenie dojmu plasticity a vypuklých tvarov.

Čo sa týka fotografií zo série odtlačkov – stôp, bolo treba prísť na rôzne finty pri otláčaní i samotnom fotografovaní, ktoré následne umožnili ich finálny vzhľad po zväčšení v tmavej komore. Chcela som pri tejto príležitosti zopakovať jednu fotografiu, s ktorou som nebola kedysi spokojná, a zistila som, že znovu sa ponoriť do celej problematiky by pohltilo veľmi veľa času. Zaoberať sa kvalitou, druhom piesku, hĺbkou odtlačku, vzájomným pomerom hĺbky odtlačených častí tela, technikou „položenia” a „zdvihnutia” odtláčaného objektu bez porušenia odtlačku. Áno, všetko si vyžaduje určitú snahu. No aj tak to možno ešte niekedy skúsim. Často sa ma pýtajú, ako vznikla vydutosť alebo vypuklosť odtlačkov. Myslím, že vysvetlením je jednoduchý fakt, že väčšinou vidíme to, čo očakávame, že uvidíme. Tak ako pri pozorovaní mrakov alebo rôznych fľakov vidíme tváre, zvieratá – jednoducho to, čo už poznáme. Často sa zdá, že odtlačky sú vyduté – možno preto, lebo sme viac zvyknutí vidieť takéto reliéfy. Alebo je to smerom svetla a vytvorením tieňa? Aj ja to vidím vždy inak.

Na výstave v galérii FOG sú okrem Vašich fotografií vystavené objekty mladých autorov z AUSGANG Studio – Radovana Drangu a Alexa Zelinu, ktoré predstavujú úplne odlišný pohľad na spoločný motív zrodu a večnosti, vody a skla či fragmentov tela a krajiny. Ako vnímate toto prepojenie?

Vedľa seba vystavené objekty predstaviteľov AUSGANG Studia a moje fotografie ukazujú – aj keď veľmi odlišným spôsobom zobrazenia – ako sa my ľudia, hoci vzdialení rokom narodenia, zaoberáme myšlienkami o vzniku a večnosti. Stretli sme sa prvýkrát, ale myslím, že naše výtvory nám navzájom boli prinajmenšom sympatické. Ich objekty ma očarili hĺbkou zamyslenia sa nad budúcnosťou schovanou za hravosťou zobrazenia. Veľmi sa mi vždy páčilo aj vyplnenie výstavných priestorov kombináciou plastických a plošných diel. Za tento spôsob prezentácie som vďačná.

Vráťme sa trochu späť v čase. Vyrastali ste v umelecky založenej rodine s otcom grafikom Ladislavom Csáderom, ktorý taktiež pracoval s médiom fotografie. Mama, Edina Csáderová, bola textilná výtvarníčka. To je dobrý základ. Čo ste si od nich osvojili najviac?

Vzťah k remeselnej kvalite práce? Ale pritom obdiv k ľahkosti a snovosti myšlienok, nápadov.

Prvé skutočne umelecké práce vznikli už počas Vášho štúdia na škole umeleckého priemyslu. Pamätáte si svoje prvé dielo, ktoré Vás utvrdilo v tom, že cesta, ktorú ste si vybrali, je tá pravá?

Pre fotografiu som sa rozhodla spontánne prvý deň na ŠUP-ke, keď sme si mali vybrať odbor. Okolnosti zapríčinili, že ten rok neotvorili keramický odbor, kam ma, myslím, rodičia nenápadne smerovali. O fotografii som niečo vedela. Nikdy som to neoľutovala. Vo vyšších ročníkoch sme mali výborného pedagóga, kameramana Alexandra Strelingera. Zadával nám také inšpiratívne úlohy, že niektoré fotografie, ktoré som vtedy a krátko potom urobila, mám dodnes rada. Jedna z nich bola aj nosnou fotografiou Mesiaca fotografie v roku 2015, keď som mala väčšiu výstavu v bratislavskej Umelke.

Spolu s Milotou Havránkovou, Ľubou Lauffovou či Oľgou Bleyovou patríte k silnej generácii ženských fotografiek. Každá z vás má svoj vlastný rukopis, ale Vy ste podľa slov Václava Maceka v knihe Dejiny európskej fotografie „…protiváhou k okázalej barokovej bujarosti, ktorá mala rozhodujúci vplyv na väčšinu tejto generácie.“

Keď hovoríme o slovenských ženských fotografkách, rodičia sa poznali s Irenou Blühovou, pani Robinsonovou (fotografovala ma s mojimi súrodencami). Pani Mináčovú som spoznala, keď som po maturite na ŠUP-ke začala pracovať vo fotooddelení Slovenskej filmovej tvorby (1967 – 1993), v tom období som spoznala aj pani Bleyovú. Posledné dve boli už zrelé fotografky, aj keď vekový rozdiel medzi mnou a nimi nebol príliš veľký. Spomínam si, keď si prišla pani Kalinová vyzdvihnúť fotografie z filmu k svojmu článku, a keď na otázku, kto ich robil, ukázali na mňa, zvolala: „Tá malá?“ Poznala ma totiž od narodenia. S Ľubkou Lauffovou sme spolu začínali na FAMU v Prahe.

Vaša tvorba prešla mnohými fázami a mnohými experimentmi, no dôraz na detail bol pre Vás vždy zásadný.

Ja si celý život všímam často nenápadné a nepodstatné detaily.

Základnými prvkami Vašej tvorby sú intímny prístup, experimentovanie a ženskosť. Kedy a ako to vo Vás vykryštalizovalo?

Nikdy som si vedome nevytýčila predstavu, čo bude nosným prvkom mojich fotografií. Kedysi mi občas kládli otázku, či nemám z niektorého druhu fotografií viac, nejaký väčší celok. Teraz sa zdá, že tie zdanlivo rôzne celky majú niečo spoločné – ono sa to postupne vykryštalizovalo.

Vaše diela sú pretkané snovou atmosférou, manipuláciou s priestorom a obrazom, využívaním rôznych predmetov a ich pretváraním, prácou s vlastným telom. Čo Vás k tomu motivuje a kde nachádzate inšpirácie? Dokáže Vás ešte aj dnes upútať niečo natoľko, že to stojí za zachytenie a následné spracovanie?

Tu sa asi skrýva aj kúsok odpovede na otázku, čo som získala od mojich rodičov. Záujem o umenie, sklon k snívaniu, spoznanie tvorby surrealistov. Snívajúci človek vidí úžasné veci v tom najvšednejšom. A nech to neznie tak nadnesene, viete, čo všetko krásne človek vidí, keď už potrebuje silnejšie okuliare? Vo fotografii ma vždy lákala aj jej nedokonalosť v podobe skreslenia a neostrosti spojená s vedomím, že jej predlohou musela byť skutočnosť.

Spolupracovali ste aj so svojím manželom Martinom Šperkom, keď vznikli pre Vás tak trochu netypické diela – počítačové animácie, v ktorých je fotografia konfrontovaná s novými technológiami a vybranými výtvarnými dielami z dejín umenia.

Môj muž pracoval v Ústave technickej kybernetiky, kde sa podieľal na vývoji slovenských počítačov. Bola to vzrušujúca doba. Po roku 1989 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení a keď sa objavili zaujímavé grafické programy, využiteľné vo výtvarnom umení, tak som sa s jeho pomocou s nimi trochu pohrala aj ja. Pomáhal mi aj predtým, napríklad pri vzniku autoportrétu s röntgenovým snímkom srdca, keď zohnať dlhú drôtenú spúšť bolo pomerne dosť zložité. Urobili sme kedysi spolu aj výstavu (1986), kde sme konfrontovali podobné zobrazenia vytvorené fotografiou a počítačovou grafikou.

V posledných rokoch ste svoju energiu venovali viac iným autorom, združených pod hlavičkou Slovenskej výtvarnej únie, či pedagogickej činnosti. Ako vnímate nastupujúcu generáciu fotografov? V čom vidíte posun alebo naopak stagnáciu?

Myslím, že nielen teraz, ale v každej dobe netreba príliš generalizovať, určitá rôznorodosť vždy bude, preto radšej nebudem vynášať súdy.

Mňa teší, že popri tej úľave, ktorú priniesli do fotografického procesu nové technológie, čím nahradili fyzikálno-chemický proces spracovania klasickej fotografie, sa stále nájdu aj nadšenci, ktorých láka „mágia” tmavej komory, ako aj rôzne archaické technologické postupy. Stále sa však domnievam, že najvlastnejším poslaním fotografie je jej schopnosť verne zachytiť skutočnosť, a kľúčové je to, z akého hľadiska vyberá fotografujúci svoje zábery. V tomto smere máme vynikajúcich autorov, o čom svedčí aj minuloročné udelenie titulu Fotograf roka. Na druhej strane, aby vznikla rovnováha, potrebujeme aj snívať, rozjímať – to fotografia umožňuje. Preto ma teší, že medzi mladými vidno záujem aj predpoklady venovať sa takémuto druhu fotografie.

Položím Vám otázku, ktorú dostáva takmer každý umelec. Dá sa urobiť ešte niečo, čo by mohlo fotografiu ako médium posunúť vpred?

Treba ju posúvať? Neobsadila už dosť široké pole pôsobnosti?

Keď som sa po prijatí na „ŠUP-ku” a zaradení na tento odbor začala fotografiou vážne zaoberať, bolo to len pár rokov po tom, čo celý svet obletela ikonická výstava Family of Man (1955), keď fotografia presvedčila o svojej sile. Zároveň už dávno predtým pomohla presadiť zákon o zákaze detskej práce (okolo r. 1910). V 70. rokoch 20. storočia prispela k ukončeniu jednej vojny. Niektoré fotografie sú uznávané ako výtvarné diela. Je základom alebo súčasťou ďalších vizuálnych médií... Moje vedomosti ani fantázia však nestačia na predpovedanie jej budúcnosti. Budeme mať časom záznamové zariadenie zabudované priamo v hlave? Alebo počas spánku získavané vedomosti budeme používať v našej profesijnej činnosti? Toto je ale skôr otázka technických možností. Vy sa ale pýtate na tvorbu a tá je predsa skôr o potrebe a spôsobe „zdieľania”.

Je pre Vás na fotografickej scéne niekto, pri kom ste si povedali, že tak toto je naozaj inšpiratívne?

Nachádzam skôr rôzne jednotlivé inšpiratívne výstupy než jednotlivé osobnosti. Čo ma v poslednom čase zaujalo, boli počítačové montáže mladého severského autora na fotografickom festivale v rakúskom Badene. Také by som si aj ja rada skúsila, je to však časovo aj technicky veľmi náročné. Každopádne má obdivuhodnú predstavivosť. Časť jeho veľkoplošných obrazov bolo možné vidieť aj u nás počas Mesiaca fotografie.

Plánujete nejaké svoje aktivity, výstavy?

Chcela by som sa ďalej venovať klasickej fotografii, keď som sa k nej teraz vrátila. Pohrať sa s možnosťami využitia klasického fotomateriálu prostredníctvom tej najjednoduchšej techniky – fotogramu – ktorá zlákala aj rôznych velikánov výtvarného umenia. No predovšetkým by som ešte chcela prispieť k dôstojnej prezentácii fotografií môjho otca.