Zdeněk Smieško

Známy košický fotograf a bývalý učiteľ Zdeněk Smieško (1950) sa narodil v Olomouci na Morave, vyrastal na Kysuciach. V rokoch 1967 až 1971 študoval fotografiu na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, neskôr v rokoch 1980 až 1982 externe študoval na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. Začiatkom 70. rokov sa neplánovane ocitol v Košiciach. Stal sa tamojším prvým pedagógom fotografie na Škole úžitkového výtvarníctva a za vyše 40 rokov ovplyvnil viacero významných umelcov.

Popritom fotil známe osobnosti z košickej výtvarnej scény a vytváral aj fotografie, ktoré doposiaľ nikomu neukazoval. Tie sú teraz vystavené na jeho prvej veľkej samostatnej výstave vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. „Som už skoro na konci, ale nič zo svojho života neľutujem. Keď sa obzriem dozadu, vidím, že to, čo som robil, malo zmysel,“ hovorí Zdeněk Smieško.

Jeho výstava vo Východoslovenskej galérii v Košiciach s názvom Zdeněk Smieško: Vidieť. Cítiť. Zaznamenať potrvá do 1. septembra 2024. Jej kurátormi sú Zuzana Labudová a Miroslav Kleban.

Vo veku 73 rokov máte prvú sólovú výstavu. Ako sa cítite?

Priznám sa, že to veľmi neprežívam, a v tomto veku je mi to už jedno.(smiech)

Počas vernisáže ste vraveli, že lepšie je neskoro ako nikdy.

Ale hej, musel som niečo povedať. Keď sa ľudia pýtajú, načo som to urobil, tak musím vymýšľať nejaké súvetia.

Na otvorenie prišlo množstvo ľudí, viacerí z nich vám aj osobne zagratulovali. Ako ste to vnímali?

Som neistý v množstve ľudí, nikdy som nemal rád ani prvé máje a kadejaké oslavy, pretože sa bojím masy. Masa mi furt chce čosi vyviesť a ja sa jej pre istotu bojím.

Ale dobre mi to padlo, lebo sa ukázalo, že fotografia má význam. Že práca aj výkon kurátorov boli ocenené a že aj moje fotky si k ľuďom našli cestu. A to človeka poteší. Ale nerobím z toho mimoriadnu udalosť. Je to niečo také, ako keď sa najete.

Keď sa najete?

Áno, zjedol som čosi. (smiech)

Predpokladali ste, že budete mať ešte niekedy sólovú výstavu?

Nie, nikdy. Nedospel som k tomu úmyslu a ani som nikomu neukazoval svoje fotografie, lebo som nemal komu. Tí výtvarníci, s ktorými som sa kamarátil, boli vo svojom prejave istým spôsobom samoľúbi a fotografia bola vždy viac-menej taká okrajová. A ani kurátori o mňa nemali záujem, keďže za minulého režimu som bol nepolitický, a potom po novembri 1989 už ani o mne nevedeli.

Prehliadka sa začína fotografiou vašej babičky z roku 1970. Prečo?

Keď sme sa spolu pred troma rokmi zhovárali o výstave košických výtvarníkov, ktorú som mal s Gabim Bodnárom, bavili sme sa o ľuďoch, ktorí sú mimo mňa. Lenže teraz je reč o mne, čo je úplne iný pohľad. Babičku som tam chcel mať, lebo predstavuje symbol dobroty, takej babičkinej dobroty, a zároveň znázorňuje moju životnú cestu.

Celé to súvisí s tým, ako vnímam individualizmus. Zatiaľ čo dnes sa masy vo svojej nemohúcnosti skoncentrovali do seba, aby mali pokoj, tak individualizmus pre mňa znamená naložiť na seba ťažký batoh a brodiť sa životom. Spätne viem, že moja životná cesta nebola pohodlná, ale myslím si, že nebola ani zbytočná. Hovorím to preto, lebo časom som si uvedomil, ako táto cesta úzko súvisí s režimom môjho pedagogického pôsobenia aj s fotografiami, ktoré teraz vidíte na výstave.

Aký je váš životný príbeh?

Narodil som sa na Morave, ale vyrastal som bez rodičov u babičky, ktorá žila v Turzovke na Kysuciach. Po vojne jej komunisti zobrali obchod s potravinami aj majetok, no a ja som k nej prišiel začiatkom päťdesiatych rokov, keď som mal rok aj niečo.

Babička ma prijala do veľmi zložitého sveta, ktorý ma veľmi formoval. Babička a jej rodina totiž nepodľahli tlaku bezmocnosti a svojou činorodosťou chceli prežiť život bez postihu. Keďže mala liečiteľské schopnosti a liečila ľudí bylinami, tak sa u nej stále schádzali ľudia. Ocitol som sa teda v slobodnom prostredí medzi starými ľuďmi, kde som sa už ako päťročný naučil čítať aj písať. Odmalička som lovil príbehy v knižkách a vytvoril som si tým svoj vlastný svet.

Ako ten svet vyzeral?

Bol oveľa prirodzenejší než svet okolo mňa. Na svet, ktorý bol postavený na prispôsobovaní sa nepravde, podrazoch, bažení po úspechu a klamstvách. Ďalším dôležitým medzníkom bola pre mňa stredná škola všeobecného vzdelania u nás v Turzovke. Stretol som tam viacero ľudí, ktorí ma cez literatúru a cez rozpravy medzi sebou priamo inšpirovali k uvedomeniu si, že tá socialistická spoločnosť, v ktorej som žil, je skrátka klamstvo.

V ktorom momente ste si to uvedomili?

Bolo to vďaka ľuďom, ktorí vstupovali do komunistickej strany a ktorí boli pôvodne veľmi nábožensky aktívni, no v škole to vôbec nedávali najavo. Nešlo mi to do hlavy. Bol som uctievateľ priamej reči – keď niečo poviem, stojím si za tým, a toto bolo niečo, čo som nedokázal pochopiť.

Potom sa to, prirodzene, už len nabaľovalo. Napríklad doma pri učení som sa dozvedel informácie o Sovietskom zväze, ktoré som porozprával aj v rámci odpovede na dejepise, ale učitelia ma zahriakli, nech to nerozvádzam, že je to zbytočné, a chceli, aby som sa držal iba prebratej látky. Ale ja som chcel viac. Už vtedy bolo pre mňa podozrivé, keď mi aj učenie zakazovali. Cez tieto indície som vedel, že existuje nejaká cesta, ktorá je iná ako tá povinná režimová. A tú som si potom budoval. Nebolo to však kvôli vlastnému prospechu a istote, jednoducho som vedel, že je to lepšia cesta.

Strednú školu v Turzovke ste nedoštudovali, keďže v treťom ročníku ste prestúpili na Strednú umeleckú školu v Bratislave, kde ste začali študovať fotografiu. Čo vás k tomu viedlo?

Ešte pred strednou som chodil do ľudovej školy umenia v Žiline, kde bol v ročníku o rok vyššie Dušan Kállay. Boli tam skrátka zaujímaví ľudia a ja som ich veľmi obdivoval. Na strednej v Turzovke som si uvedomil, že tam nie je budúcnosť, z ktorej by som sa tešil.

Keď som sa ocitol v Bratislave, zistil som, že výtvarníctvo mi dáva pocit spokojnosti a napĺňa ma. Predstava tejto budúcnosti ma veľmi lákala. Hoci som pôvodne nechcel byť fotograf, ale maliar, dali ma na fotografiu, kde som nakoniec patril k najlepším. Bolo to zrejme tým, že som mal aj dobré nápady, bol som starší a skúsenejší a zároveň som mal znalosti z jazykov, filozofie, zo psychológie. Asi aj vďaka tomu sa medzi mnou a učiteľmi vytvorili dobré vzťahy.

V Bratislave ste chceli zostať aj po škole a začiatkom 70. rokov ste sa ako čerstvý absolvent a zároveň asistent kamery Mariána Minárika uchádzal o byt, ktorý vám nakoniec nepridelili. Odišli ste preto za prácou do Košíc, kde na strednej odbornej umeleckej škole vypísali výberové konanie na miesto učiteľa fotografie.

Áno, išiel som tam náhodou, keďže som sa chcel konečne usadiť, a vyzeralo to tak, že v Košiciach sa mi to podarí, lebo mi sľúbili byt. Ten mi však nakoniec nedali. Priznám sa, že sám neviem, ako som to vtedy v Košiciach zvládol. Bolo to asi najťažšie obdobie v mojom živote. Východ bol dovtedy pre mňa veľkou neznámou, keďže som tu bol druhýkrát v živote a nikoho som tu nepoznal. Keď som začal pracovať v škole, spával som tam načierno na lavici, umýval som sa v umývadle, nemal som ani jedlo. Nemal som nič, čo by učiteľ mal mať. A to ma hendikepovalo. Doteraz neviem, ako je možné, že som vydržal. Absolútne. Bolo to prostredie, ako keby som bol v gulagu.

Čo vám dodávalo silu?

Spomenul som si na ľudí, ktorí mali podobné pocity v živote, išli ďalej a niečo dosiahli. Napríklad na bratislavských výtvarníkov, z ktorých nikto nemal ustlaté na ružiach. Každý z nich prechádzal akýmsi vnútorným bojom. A ja som si aj naivne namýšľal, že je to súčasťou vydobytia si akejsi spokojnosti.

Na výstave z obdobia príchodu do Košíc prezentujete portréty tulákov, rómskej rodiny a ďalších ľudí, ktorých ste stretli na ulici. Fotografovali ste ich, lebo ich príbeh vám pripomínal ten váš?

Vtedy som nehľadal tieto súvislosti. Tí ľudia ma zaujali. Ale nie preto, lebo by ich niekto zaraďoval na okraj, prosto ku mne čosi vysielali a ja som to dokázal vnímať. Ako nejaký odkaz.

Neinklinovali ste k nim podvedome vzhľadom na podobný životný osud?

Ale koho som mal fotografovať? Nehľadal som prístupných, bohatých, úspešných ľudí. Boli mimo môjho „rezortu“. Utrpenie som prijímal prirodzene a ich som vnímal ako súčasť svojho sveta. Nevnímal som ich tak, že by boli iní. Naopak, v tomto období patrili do môjho príbehu, môjho neutešeného života, jednoducho tam zapadli. A, samozrejme, bol v tom aj umelecký akcent. Veď aj výtvarníci ako Medňanský či Rembrandt vyhľadávali práve také typy žobrákov a ľudí poznamenaných životom. Akcent týchto ľudí je oveľa zaujímavejší ako u vyhladeného človeka.

Kedy sa to zmenilo a povedali ste si, že váš život už nie je taký neutešený?

Keď som si založil rodinu, po ktorej som veľmi túžil. Spoznal som sa totiž s výtvarníčkou Zuzanou, ktorá na škole o rok nižšie končila umelecký textil. Dala nás dokopy príbuznosť, keďže ja som učil a ona sa tiež venovala deťom v krúžkoch v rámci Pionierskeho domu. Nás to spojilo a potom sa nám narodili dve deti – syn Gabriel a dcéra Mária. Potom som dostal aj byt a vznikla u mňa „poloistota“, že by som mohol čosi budovať.

Predpokladám, že vám sebaistotu dodával aj kontakt s miestnou výtvarnou scénou, ktorú ste krátko po príchode do Košíc začali dokumentovať.

Samozrejme. Keďže som nebol odtiaľto a skoro nikoho som nepoznal, tak kontakt s výtvarníkmi, ktorých som v meste spoznal, pre mňa znamenal zbližovanie sa s ľuďmi a zároveň ma presvedčil o tom, že niečo v tej fotografii viem a že ma uznávajú.

Veľký význam pre mňa mal Juraj Bartusz. Asi mám nejaký čuch na ľudí okolo seba, už vtedy som vedel, že je to „šajba“. Rovnako jeho žena Maria (Bartuszová). V tom bola moja istota, uvedomil som si, že výtvarný svet je kúzlo, do ktorého treba nielen vstúpiť, ale aj v ňom niečo hľadať.

Časom ste sa dostali k ďalším osobnostiam – Júliusovi Hegyesymu, Júliusovi Jakobymu či Jánovi Mathému. Ako takí veľkí výtvarníci medzi seba pripustili vtedy ešte len 21-ročného prisťahovalca?

Mali tiež svoj pohľad na život. Neboli to blbí ľudia, ktorí by nevedeli rozlišovať. A keď som za nimi prišiel s Jožom Kornúcikom, o ktorom vedeli, že „bijeme bandu“, tak ma prijali rýchlejšie a istejšie. Jožo bol zárukou, bol výnimočne výkonný a talentovaný, navyše ľudsky bol taký, že by nikomu neublížil. A oni všetci boli kamaráti. Takže to bol akýsi úzus, a keď niekto doniesol kamaráta, nevyhnali ho preč, ale si ho oťukali. A keď zistili, že sa so mnou dá, tak nielenže ma pripustili, ale aj prijali a pritúlili. Nefotil som ich, aby som to neskôr využíval pre vlastné potreby. Fotil som ich, aby som prežil.

Druhou vecou bolo, že sme si rozumeli aj názorovo. Nevyhľadával som ľudí, ktorí boli spätí so stranou a s materiálnym pôžitkom. A to bolo vzájomné. Keď medzi nás prišiel výtvarník Igor Ďurišin, zistil som, že je to človek, ktorému neuveriteľne fandím. Zároveň som vedel, že nemá skoro žiadnu šancu presvedčiť okolité prostredie o tom, že raz môže byť úspešný. Ale on ma svojou čistotou mysle a názormi tak nadchol, že sme sa ako výtvarník a fotograf dali dokopy.

Igora Ďurišina, ktorý v 80. rokoch emigroval do Nemecka a časom sa na neho zabudlo, ste tri roky systematicky fotografovali, z čoho je dnes cenný archív.

Počas tohto obdobia s Ďurišinom som sa utvrdzoval v tom, že to, čo vnímam a ako to robím, nie je zbytočná cesta. To isté som si teraz uvedomil aj na výstave. Keď som teraz videl všetkých žiakov, aký majú ku mne prístup, tak pre mňa to bolo potvrdením, že moje názorové rozhodovanie zohrávalo význam. Som už skoro na konci, ale nič zo svojho života neľutujem. Keď sa obzriem dozadu, vidím, že to, čo som robil, malo zmysel.

Veľmi ma teší, že moji žiaci a pokračovatelia sú dnes úspešní. Touto výstavou som ľuďom mohol ukázať, že som vytvoril akési podhubie, a zároveň je dôkazom toho, že som mal právo tie deti učiť. Spätne vidím, že som im dokázal ponúknuť niečo zo seba, čo je dnes ich súčasťou. Keď sa pozerám na fotky Petra Župníka, vnímam, že je v ňom niečo zo Smieška, ale rovnako pociťujem aj to, že vo mne je niečo zo Župníka.

V Košiciach ste stáli pri zrode fotografického oddelenia „šupky“, kde ste postupne ovplyvnili mnoho študentov a študentiek, viacerí z nich sú dnes uznávaní fotografi a výtvarníci. Aký ste boli učiteľ?

Mal som veľké nároky na výkony žiakov, no mojou hlavnou výhodou bolo, že som tie deti a ich výkony hodnotil ich vekom. Bol to prístup, ktorý málokto používal na týchto školách. Žiakov väčšinou hodnotili skúsení umelci podľa seba, do výuky vkladali svoj názor a iný nepripúšťali. Alebo pripúšťali len taký, ktorý im imponoval.

Toto bolo niečo, čo som nerobil. Všetkým som dával rovnakú štartovaciu dráhu. Všetkým. A tých najslabších som povýšil do nejakej dozornej činnosti ako trebárs na vojne, aby našli uspokojenie, že na školu patria. Aby mali pocit, že niečo robia. Lebo keby to bola nuda pre nich, tak ani ja by som to nikdy nezvládol.

Museli ste ich teda zamestnať.

Učiť nie je jednoduché. Po prvé, človek musí nájsť metódu, potom musí byť silný v systéme, musí mať nadšenie pre to, čo chce robiť, a ešte musí nakopnúť aj druhých. A ja som kvôli tomu povinne robil šaša, herca, filozofa, spomienkára.

Malo to význam aj v tom, že žiaci zistili, že cesta za cieľom je znesiteľná a nie je len tŕnistá. A preto som ich ťahal aj do prírody. Lebo tam bola tá istota. Tá najúprimnejšia úprimnosť prostredia ich obnažila a povedala im: Aha, som tu, ale nie zbytočne ani nasilu.

Fotograf a váš bývalý žiak Peter Župník mi v rozhovore spomínal, že jemu osobne v kariére pomohlo aj to, že ste ho počas štúdia viedli k návštevám výstav.

Chcel som deti preniesť z budovy školy so zamrežovanými oknami do priestoru, do plenéru, aby videli, že svet má aj iný rozmer. Že to nie sú len nejaké zadania a príkazy.

Chceli ste študentom ukázať, že sa dá nájsť sloboda v neslobodnom systéme?

Áno, zaiste. Vedel som, že pre človeka, ktorý chce dýchať vzduch umenia a výtvarníctva, iné riešenie nie je. Toto bolo najlepšie riešenie. Nebol som však sám. Boli aj takí, ktorí na škole za svoje názory a za to, že študentom ukazovali slobodu, trpeli.

Asi máte na mysli Iva Gila, absolventa FAMU, ktorý sa v roku 1976 stal ďalším pedagógom fotografie na škole. Gil s ďalšími pedagógmi Gabrielom Kladekom či Jánom Kopnickým a s vami a vďaka vašej spolupráci s profesorom FAMU Janom Šmokom školu rýchlo napojili na relatívne slobodné pražské univerzitné prostredie. Gil však už v 1978 musel zo školy odísť. Čo sa presne stalo?

Stredná umeleckopriemyselná škola vznikla kvôli železiarňam, ktoré boli symbolom socializmu a industrializácie, čo znamená, že okrem ideológie a propagácie režimu škola nič iné neriešila. Keď však prišiel Ivo Gil, ktorý bol šikovný manažér, prišla s ním úplne iná atmosféra, lebo priniesol pracovný režim a vzdelanosť. Vedenie školy sa však jeho názoru bálo, malo naň úplne iný názor a len čakalo, že niečo „vyvedie“.

To sa napokon aj stalo, keď študenti na ekonomickom internáte zorganizovali tajnú výstavu. Ideologickým vodcom sa to nepáčilo, lebo si mysleli, že študenti robia prevrat, preto musel riaditeľ niektorých ľudí „odstrániť“. Vyhodili Dana Pastirčáka, Jožka Kužidla premiestnili do Čiech, Rudo Prekop mal tiež nejaký postih, no a Ivo išiel robiť šoféra do technických služieb, kde vozil odpad.

Na vašej aktuálnej výstave máte aj zábery so socialistickými heslami či s ostatnými drôtmi. Prečo bolo pre vás dôležité tieto fotografie teraz vystaviť?

V prvom rade sa priznám, že ja som sa režimu bál. Trpel som. Nemohol som žiť svoj život vo vlastnom presvedčení, nemohol som nahlas povedať názor, že je to hlúposť a že hlupáci nám vládnu. Bál som sa aj preto, lebo vládna moc nedávala priestor veciam, v ktorých by človečenstvo vedelo ukázať svoju tvár. Chýbala nám v spoločnosti akákoľvek dôstojnosť.

Fotografie, o ktorých hovoríte, vyjadrujú aj moje názorové podhubie. Ten svet som zaznamenal a všetky tie fotografie s populistickými heslami sú pre mňa dôležité, pretože ukazujú na klamstvá, ktoré som si už vtedy uvedomoval a interpretoval ako myšlienkové zlo. Zlo, ktoré škodí. A teraz to má význam.

Aký?

Lebo fotografie sú úprimné. Oni neklamú. Fotografický záznam som nerobil na propagandistické účely, je vyjadrením môjho vnútra, mňa samého. Mojím krédom je totiž uctievanie dobra. Som jeho služobníkom.

Fotografie na výstave ste doplnili o svoje osobné textové komentáre, v jednom z nich uvádzate, že ste divákom chceli stelesniť dobro.

Áno, je to leitmotív výstavy. Som uctievateľ dobra.

Ako si predstavujete dobro?

Dobro je veľmi jednoduché – stačí neškodiť a odmietať zlo. To vám stačí.

Napríklad my dvaja sme si cudzí. Ste generačne iný ako ja. Ale mám z vás veľmi príjemný pocit, nie preto, že robíte novinárčinu a že to viete, ale že ste. Že viem o vás. To mi stačí. Pomáha mi to a pomáha to dobru. Viem, že patríte do skupiny ľudí, ktorá by mi nechcela škodiť a ani ma nenabáda, aby som ja niekomu škodil.

Prečo bolo pre vás dôležité ukázať to aj cez výstavu?

Aby som to celé uzavrel a aby som si uctil ľudí, s ktorými som prežil život. Aby som si uctil všetko, čo som si zaznamenával. Aby sa moja babička mohla pozerať na všetkých tých ľudí a oni na ňu.

Máte pocit, že je dnes okolo vás málo dobra?

Áno, a je to preto, lebo je zavreté v akejsi skrini, v trezore. Dobro sa prejavuje obyčajným ľudským prístupom, napríklad tým, že človek pozdraví a nie je agresívny pri čakaní na nákup. Ľudia však dnes veľmi veľa nadávajú, ventilujú si tým vlastné problémy.

Sledujete politiku?

Áno, je to súčasť boja proti zlu. Tí ľudia, ktorí robia dobro a sú odstavovaní, ma zaujímajú, lebo som ich súčasťou a mne sa to tiež môže stať. Chýba nám vzdelanie, múdrosť a ľudia, ktorí sú týmito hodnotami obdarovaní, sú potláčaní ako nepriatelia.

Ako vnímate nenávistné prejavy v spoločnosti, ktoré dnes šíria aj politici vo verejnom priestore?

Tí ľudia vyznávajú názor, ktorý je úzko spätý s násilím, s bojom a s neúctou k životu. Sú uctievatelia zla. Tvária sa, že chcú dobro, ale nevedia ho poskytnúť, lebo v nich nie je. A ani to nechápu.

Presviedčajú ma o pravde, ktorá nie je pravdou. Nemôže byť jedna plus jedna mínus jedna alebo tri. Oni ma však presviedčajú, že také možnosti sú. Rozleptávanie dobra je pre nich metóda na ovládanie spoločnosti.

Ale mňa ovládnuť nemôžu, pretože som uctievateľ niečoho úplne iného. Bol by som veľmi hlúpy a nezodpovedný, nielen voči sebe, ale aj voči svojim deťom, vnukom a ich budúcnosti, keby som pripustil víťazstvo takto zmýšľajúcich ľudí. Nemôžem to dovoliť z jednoduchého dôvodu: mám rád nielen dobro, ale aj budúcnosť dobra. To je súčasťou môjho vývoja. Ja svojich vnukov nemám rád len preto, lebo sú moji, ale pretože je v nich kus dobra, ktoré mi imponuje.

Máte obavy o ich budúcnosť?

Áno. Bojím sa, lebo tieto nenávistné prejavy sú k ľuďom čoraz bližšie. Človek je živelný, animálny tvor. Je to zviera, len v trocha inej podobe. A ľudia skôr pochopia metódu ich slov „daj mu jednu po papuli“ ako „pohlaď ho“. Takže sa bojím, lebo títo ľudia majú prívržencov.

Výstava predstavuje prierez vašou celoživotnou tvorbou medzi rokmi 1970 až 2012, a to cez štyri kapitoly – portréty ľudí, reportáž z braneckého cvičenia, krajinné fotografie a voľnú tvorbu. Výber fotografií ste urobili vy sám. Prečo?

Keďže galériu poznám už z prvej výstavy, ktorú sme mali nedávno s mojím bývalým žiakom a blízkym priateľom Gabim Bodnárom, chcel som ponúknuť pozorovateľom aj to, čo je moje a čo chcem, aby bolo aj ich.

Prečo ste nevystavili fotografie košických výtvarníkov?

Lebo sa to absolútne spolu bije. Je to samostatná kapitola a načo to miešať. Toto je pre mňa zložitejšie a dôležitejšie, výber ľudí, ktorých som fotil, Jakobyho alebo Bartusza, pozná každý, ale moju babičku nikto nepozná. A návštevníci si teraz vďaka tomu s ňou môžu vytvoriť vzťah.

Je to veľmi tvrdý boj – ukázať svoje veci, a pritom neklamať. Často ľudia chcú klamať, aby oblbli druhých, že sú lepší. Ale ja nechcem byť lepší. Ja chcem byť taký, aký som. Záznamník doby. A buď si v tom niekto niečo pre seba nájde, alebo to opľuje a povie, že to nie je pre neho – dobre, vôbec mi to neprekáža. Je to jeho názor. Nerobil som to pre úspešnosť. Robil som to pre seba, aby som ukázal, že som tu bol a že som aj čosi vedel fotiť.

Kedy ste si uvedomili, že k tým významným výtvarníkom, ktorých ste roky fotili, patríte aj vy?

Nesledujem to, nevnímam to a ani to nepotrebujem. Ako Smieškovi sa mi to zdá smiešne. (smiech) Nepodlieham tomu. A ani to predsa nie je pravda.

Mať veľkú samostatnú retrospektívnu výstavu v Východoslovenskej galérii, v ktorej priestor nedostane každý, napovedá zrejme o niečom inom.

Ja som do toho išiel viac-menej z donútenia. V Košiciach existuje škola, z ktorej vyšlo veľmi veľa dôležitých ľudí, ktorí naše prostredie pozdvihli. Mnohým z nich som chcel urobiť výstavy, ale oni mi povedali, že ja som ten najdôležitejší a výstavu si zaslúžim ja.

Kto vám to povedal?

Župník a Prekop. Chcel som im urobiť veľkú výstavu, zapájal som do toho aj Luciu Benickú z Galérie umelcov Spiša a podobne.

Nepotvrdzujú ich slová, že naozaj patríte k dôležitým predstaviteľom scény?

Vážim si tie vzťahy.

Nemyslím si, že ide len o vzťahy, ale aj o vašu tvorbu.

Mnohí z mojich žiakov možno ani nevedeli, že viem fotiť. Áno, počas vyučovania som používal fotografie ako ukážky, vedel som zvládnuť pracovný režim, ale na druhej strane mám v sebe akýsi komplex. Nepotrebujem sa ukazovať na prvom poschodí ani vyššie. Stačí mi prízemie. A niekedy radšej zájdem do suterénu.

Na vernisáži ste spomínali, že talent a úspešnosť vašich žiakov vás prevyšuje. Máte pocit, že ste málo úspešný autor?

Nemyslím si, že málo úspešný, viac ma však teší ich úspešnosť. Neviem sa kategorizovať, lebo to môže byť sebaklam. Niekto iný musí o mne čosi povedať. Nemám právo seba hodnotiť, lebo si tak dávam piedestál, a ten mi nepatrí.

Kurátori Zuzana Labudová a Miroslav Kleban vás ohodnotili tým, že vašu tvorbu vystavili v galérii.

Oni tomu lepšie rozumejú ako ja, takže im tak trocha verím. Asi v tom zohrávalo úlohu aj moje pôsobenie, prístup, výchova a všetko, čo s tým súvisí.

Ste spokojný s tým, ako sa k výstave postavili?

Áno, myslím si, že je to veľmi dobrý projekt. Voči sebe bývam veľmi kritický, ale toto je ozaj dobre urobená výstava. Mal som predstavu, ako to má vyzerať, ale urobil som ústupky a to som už nechal na kurátorov. Chcel som aj sebe ukázať, že existujú iné možnosti, a oni to urobili nádherne. Na jednotku. Vôbec, spolupráca s galériou a jej zamestnancami bola výborná. Aj preto si myslím, že táto inštitúcia má veľmi dobrú budúcnosť.

Aké máte najbližšie plány?

Dať si do poriadku zuby, inak nemám žiadne ambície. Moja choroba ma tlačí k zemi, preto mám plán ľahnúť si do postele, ráno vstať a ešte chodiť po izbe, to je všetko.

Rozprávate sa s človekom, ktorý prežil smrť a vie, že smrť je už blízko. Ale chorobe som vďačný, lebo tak ako ľudia rozmýšľajú, čo môže byť na odvrátenej strane mesiaca, tak aj tá choroba človeku ponúka čosi do života. A ja som ju použil na zlepšenie seba. Preto na chorobu nenadávam. Áno, je silná, je to sviňa, ale je to aj frajerka, ktorá ma neopustila. Je so mnou. Taký je môj život podivína.

Preto už verím tým, ktorí hovoria, že takí ako ja nepatria na tento svet. Takí nech idú het. Ja si však myslím, že takí sem práveže patria. Život je úplne iný, ako si predstavujeme. A treba sa zaslúžiť o to, aby si človek v ňom našiel cestu. A tú cestu ukázal cez seba aj druhým. A ja mám ľudí rád.

A hľadáte dobro.

Áno, hľadám dobro, lebo mi to prospieva a považujem to za najlepšiu cestu, aká môže byť.

Choroba ma síce prinútila k inému režimu a o nesmierne veľa vecí ma obrala, ale ponúkla mi nový pohľad. Mám pocit, že za môjho života je v mojom tele asi päť Smieškov. A ten posledný je úplne iný a zdá sa mi aj taký najlepší.

V čom je najlepší?

Uspokojil sa s málom. Svoju životnú cestu hodnotím ako režim, ktorý som vedome budoval s nejakým úsilím aj s ťažkosťami. Túto cestu som prijal a došiel som do bodu, že sa nemusím za veci hanbiť. Môžem si pokojne ľahnúť na kanapu a nebudem mať pritom výčitky svedomia, že niečo v mojom živote bolo zlé. Nemám sa za čo hanbiť. O tom to celé je.

Fotoreport výstavy Zdeněk Smieško – Vidieť. Cítiť. Zaznamenať nájdete tu.

Rozhovor vznikol v spolupráci s DenníkomN, kde bol publikovaný 22.3.2024.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!