Branislav Štěpánek

Výstava: Latentné revolúcie / autorky: Milota Havránková, Libuše Jarcovjáková, Zuzana Pustaiová / kurátorka: Anna Vartecká / organizátor výstavy: Nadácia Miloty Havránkovej / spoluorganizátori výstavy: Galéria mesta Bratislavy, Stredoeurópsky dom fotografie, KFaNM VŠVU / miesto: Galéria mesta Bratislavy, Pálffyho palác, Bratislava / trvanie výstavy: 05.11.2021 – 27.02.2022

Spojiť do jedného výstavného projektu tri generačne odlišné, a navyše silne programovo vyhranené autorky je vskutku neľahká úloha. Kurátorka Anna Vartecká skombinovala diela zastúpených umelkýň tak, aby boli dostatočne odlišné a nekonkurovali si, ale zároveň na seba nadväzovali. Výsledkom je, myslím, skvelá konzistentná výstava, inštalovaná v Galérii mesta Bratislavy v rámci uplynulého 31. ročníka Mesiaca fotografie.

Výber autoriek zrejme podmienila skutočnosť, že výstavu spoluorganizuje novovzniknutá Nadácia Miloty Havránkovej, a to ako svoj úplne prvý, pilotný projekt. Nadácia sa javí byť najmä aktivitou Havránkovej rodiny zameranou okrem iného na katalogizáciu a sprístupňovanie jej diela. Z pochopiteľných dôvodov je preto Havránkovej výtvarným programom rámcovaná koncepcia výstavy ako celku. Dopĺňajú ju ďalšie dve fotografky: len o pár rokov mladšia česká megahviezda Libuše Jarcovjáková, ktorej ťažiskové dielo však vznikalo neskôr, v 80. rokoch minulého storočia a do širšieho kunsthistorického povedomia sa (na rozdiel od Havránkovej) dostalo až nedávno. Trojicu uzatvára Zuzana Pustaiová, čerstvá absolventka doktorandského štúdia na VŠVU, ako predstaviteľka nastupujúcej generácie.

Vzhľadom na štýlové osobitosti autoriek ide vlastne akoby o tri samostatné minivýstavy. Na prvý pohľad takmer nič nenasvedčuje, čo by ich malo spájať. Vizuálne pôsobia úplne rozdielne. Posúďme: Pustaiovej farebné, veľkoformátové, „antištylizované“ a iróniou nasiaknuté inscenované fotografie sú v ostrom kontraste s Jarcovjákovej surovým, až na dreň sa zahryzávajúcim čiernobielym autobiografickým dokumentom, doplneným o denníkové záznamy; tretí pól tvoria Havránkovej imaginatívne fotomontáže experimentujúce s fotografickou formou. Spojivo, ktorým práce navzájom komunikujú, tkvie v spôsobe práce s médiom vo vzťahu k individuálnym osobným príbehom všetkých troch autoriek.

Ako diváci môžeme začať čítať výstavu takto: skúsme autorkám uveriť, že výjavy na fotografiách nie sú len akýmsi spektáklom na pobavenie, ale autentickou výpoveďou vychádzajúcou z hlbokej podstaty. U Libuše Jarcovjákovej to nebude žiaden problém. Len ťažko si možno predstaviť, že by archívne fotografie z Berlína, kde autorka vtedy žila, zachytávajúce okolnosti dopravnej nehody a následný pobyt v nemocnici so zlomenou nohou, autorka fingovala či aranžovala. V spojení s denníkom, v ktorom sa vyznáva z neistoty v otázkach vlastnej identity, sebaprijatia, ale i všeobecnejšie pri hľadaní svojho miesta v priestore a čase, ide o presvedčivý dokumentárny záznam.

Zuzana Pustaiová v protiklade k Jarcovjákovej fotografickú realitu do detailov konštruuje. Aj keď niektoré fotografie môžu pôsobiť „dokumentárne“ – zhotovené doma v izbe s bežným vybavením a vecami každodenného použitia, či s účinkujúcimi nehercami – v skutočnosti ide o premyslené použitie fotografickej formy obsahujúce aj autobiografické prvky. Myšlienku spoločensky prijateľného, preferovaného, správneho obracia autorka naruby: pomyselné masky, ktoré si v spoločenskej interakcii každodenne nasadzujeme, fotograficky stvárňuje tak, že bežný beauty portrét vystrihnutý z časopisu nalepí na tvár fotografovanej, čím ho úplne esteticky znehodnotí a zároveň zvnútorní. Obdobne reflektuje aj udalosti alebo situácie, do ktorých sa ako žena bežne dostáva (alebo prebývanie v ktorých je spoločnosťou vnímané ako normálne, očakávané a správne). Používa alegorické pomôcky takým spôsobom, že fotografický obraz deestetizuje, čím zmysel danej situácie spochybňuje a ironizuje. Pustaiová divákovi predkladá do absurdna dovedené zobrazenie existenčného stavu súčasného mladého človeka (alebo azda mladej ženy?) budujúceho si svoj domov, prostredie, vzťahy. Nie nepodobná je výpoveď u oboch autoriek, hoci ich oddeľuje doba dvoch generácií, počas ktorých sa na nepoznanie zmenila spoločenská a politická sloboda, možnosti uplatnenia i úroveň materiálneho dostatku. Vidno, že potreba oslobodiť sa spod znivelizovaného odcudzeného sveta za ten čas vôbec nestratila na miere a intenzite.

Milota Havránková má trochu odlišný fotografický prístup. Autorka nikdy nevedela, alebo možno ani nechcela verbalizovať svoje myšlienky, alebo aspoň nie verejne. Fotografický obraz sa tak pre ňu stal komunikačným prostriedkom nahrádzajúcim slová, cez ktorý prenikajú na vnímateľný povrch čriepky jej vnútorného sveta. Treba dodať, že nepreniknuteľného sveta, čo vie každý, kto sa s ňou niekedy rozprával (to priamo naznačil aj jej syn Igor Marko vo svojom príhovore počas otvorena výstavy). No tento svet je pritom neuveriteľne inšpiratívny. To, čo sa na prvý pohľad javí ako formalistická hra pozostávajúca z analógových pokusov s osvitom fotografického materiálu, vývojkou a ustaľovačom, je v skutočnosti skôr spontánne úsilie o zobrazenie ľudskej duše. Či témy jej fotografií a spôsob vyjadrovania determinoval prevažujúci mužský kolektív umeleckej branže a autorkina rola ženy-samotárky v ňom alebo sa na nich podpísali rodinné či partnerské okolnosti, nevedno. Havránková sa do okolitého sveta nehodila. Ako napokon i mnoho iných citlivých umelcov, chcela žiť svoj život a fotografia pre ňu znamenala možnosť úniku z materiálnej reality do vlastného prežívania. Pripomínajú nám to aj rekvizity z jej reálneho archívu, dopĺňajúce výstavnú kolekciu – časová pečiatka, sadrový odliatok ruky, či laboratórne váhy určené na váženie fotografických chemikálií. Túžba po sebaoslobodení, i keď len psychologickom, je v Havránkovej diele celkom zjavná.

K technickým aspektom výstavy len stručne. Neviem presne, prečo sa galéria rozhodla umiestniť výstavu do nízkeho, klenutého a členitého priestoru v suteréne (strohá informácia oznamujúca na stránke galérie jej dočasné uzatvorenie naznačuje, že dôvody môžu súvisieť so zlým technickým stavom budovy). Divák by si možno na prvý pohľad povedal, že takto predsa revolúcia ani vyslobodzovanie nevyzerá. Ale možno práve nenápadné, ba až uzemnené výtvarné riešenie (a to doslova!) najlepšie charakterizuje nielen autorky samotné, ale aj ich verejnú vizuálnu výpoveď. Jej presvedčivosť a aktuálnosť nepotrebuje obrovské biele steny galérie.

Základným tmelom, prítomným vo výtvarnom prejave všetkých troch autoriek, je uvedomovanie si limitov svojej existencie a kontinuálna snaha vonkajšiemu protitlaku vzdorovať. Či už šlo o dobovú strnulosť umeleckej fotografickej formy (Havránková), spoločenské očakávania (Jarcovjáková) či stereotypy týkajúce sa roly ženy, dcéry a matky (Pustaiová). Každá z autoriek svojím spôsobom reaguje na špecifickú generačne a existenčne podmienenú situáciu, ktorá ju trápi tu a teraz, v danej dobe. Avšak každá z nich zároveň komunikuje presahujúci odkaz: vôľu oslobodiť sa spoločensky, mentálne, ale – na čo sa často zabúda – i výtvarne. S odstupom času totiž býva určujúca najmä obrazová forma. Tá rozhodne, či diela prežijú ďalšie generácie.