Tomáš Thurzo

Tomáš Thurzo je módny fotograf pôsobiaci na Slovensku a v Česku. K samotnej fotografii sa dostal cez povolanie grafického dizajnéra až v roku 2013, no za jeho pomerne krátke pôsobenie si môže do svojho portfólia zapísať viacero významných projektov a spoluprác. Vo svojej tvorbe kombinuje nadobudnuté technické znalosti s hravou kompozíciou a emóciou.

Ako si sa dostal k fotografii?

Od svojich sedemnástich rokov som pracoval ako grafický dizajnér v bulvárnom magazíne. Pôvodne som si hľadal letnú brigádu, z ktorej nakoniec vzišlo 10 odpracovaných rokov. Približne po 5 rokoch sa mi naskytla príležitosť, keď do redakcie hľadali nového fotografa. Mal som nafotených pár fotiek, tak som oslovil svojich nadriadených a vyšlo to. Dali mi šancu. A od tej šance sa to celé odrazilo – v podstate za pol roka som sa z hobby fotografa stal plnohodnotný fotograf, ktorý fotil týždenne editoriály a niekedy aj titulku. Pred objektívom mi v tom čase stálo nespočetne veľa hercov, hudobníkov a rôznych ľudí zo šoubiznisu. Ľuďom sa tie fotky prekvapivo páčili a mňa každé jedno fotenie posúvalo vpred.

Čím si vysvetľuješ, že sa ti podarilo takto uspieť?

Myslím si, že mojím dobrým zvykom je, že sa nebojím výziev. Takže keď príde príležitosť, vždy sa jej chopím, ako sa len dá. V mnohých prípadoch som mal aj šťastie, že som bol v správnom čase na správnom mieste. Popravde ani fotku, ani grafiku som nikdy neštudoval – takže som úplný samouk. Za mojou fotkou sú hodiny s photoshopom, hodiny za foťákom, keď som neustále skúšal, čo funguje, čo nefunguje. Všetko som sa naučil metódou pokus – omyl.

Čo pokladáš za charakteristické znaky tvojej tvorby?

Dlhé roky som rukopis nemal. Stále si nemyslím, že mám nejaký charakteristický rukopis, keď si na prvý pohľad poviete: „Toto je Thurzo.“ Ale mám pocit, že som bol jeden z tých prvých komerčno-analógových fotografov na Slovensku, ktorí začali viac fotiť módu na analóg. Takže asi najviac spojená so mnou je práve čiernobiela fotografia a to charakteristické zrno. A, samozrejme, by som bol rád, ak by bola moja tvorba na prvý pohľad rozpoznateľná. Ale asi k tomu musím nejako prirodzene prísť.

V súčasnosti je už analóg bežný aj na Slovensku.

Áno, je, ale začiatky boli iné. Bolo to omnoho dostupnejšie. Momentálne mám pocit, že začínajucích nadšencov odrádza cena materiálu. Zároveň za tých pár rokov, čo sa analógová fotka vrátila, sa okolo toho spravil zbytočný hype a všetko sa už fotí na analóg len preto, že je to cool. A potom všetko vyzerá rovnako. Dúfam, že časom príde nový trend, ktorý nás znova nadchne (možno AI fotografie).

Akým spôsobom pracuješ? Robíš si nejaký research, moodboardy?

Delím si to na pracovnú a nepracovnú stránku. Pracovná sa začína tým, že dostanem moodboard alebo treatment, ktorého sa viac-menej musíme držať. Často sa tam už nedá nič meniť, čo mi niekedy nevyhovuje. Preto naopak mám rád, keď mám voľnú ruku. Keď viem, že mi klient verí, a on vie, že to bude fajn. Čo sa týka samotného fotenia, veľakrát robím veci na kolene. Celkovo radšej pracujem s menším tímom ľudí a keď aj vzniknú nejaké problémy, alebo sa niečo pokazí, zasmejeme sa na tom a nejak to vymyslíme.

Vo fotke som celkovo minimalista. Väčšinou sa snažím svietiť čo najmenej svetlami, aby to bolo čo najmenej preplácané. Osobne používam jedno, maximálne dve svetlá. Hľadám v tom jednoduchú logiku.

Práve ten minimalizmus je podľa mňa niečo, čo by sa dalo označiť za tvoj rukopis.

Môže byť. Pri fotení málokedy vyžadujem líčenie (ak nie je potreba). V štúdiu mám jedny pánske nohavice, ktoré mi ostali po jednom modelovi, a jedno čierne sako zo sekáča. A tento čierny set sa mi stal osudný. Túto kombináciu nájdete na väčšine mojich fotiek. Jednoducho to vždy vyzerá dobre.

Jednoduchosť a prirodzenosť. To sú atribúty, ktoré s módnou fotkou väčšinou nezvykneme spájať.

Ja prirodzenosť milujem. Nemám rád prehnané pózovanie, preto sa skôr snažím zachytiť momenty, keď si napríklad model/ka začne menej kontrolovať svoj pohyb tela. Vnímam to ako dokumentárny prístup v módnej fotke. Často fotím aj tak, že sa ani nepozerám do hľadáčika. Nech je to celé o náhode.

Aký máš názor na retuš?

Tiež som si prešiel fázou, že som retušoval všetko, znamienka aj každú vrásku. Bola to taká doba, vtedy sa tak retušovalo. Ľudia vyzerali ako voskové figuríny a všetkým sa to páčilo. Treba sledovať trendy aj v retuši. Vo fotke musí byť človek strašne rýchly a prispôsobivý. Retušujem stále. Kedysi som retušoval fotku možno hodinu. Teraz retušujem približne 5 minút. Preto ju ako takú neodsudzujem.

Je pre teba krása dôležitá? Čo ty osobne ako módny fotograf pokladáš za krásne?

Už to nie je iba o kráse. Milujem, keď od modelky alebo modela dostávam nejakú spätnú väzbu – skôr mi ide o nejakú iskru, charakter. Mám rád ľudí, s ktorými sa viem porozprávať, nejak interagovať. Milujem fotiť herečky, pretože tie mi tú energiu, ktorú im dám ja, vrátia dvojnásobne.

Čo pokladáš za dobrú fotografiu?

Fotka podľa mňa nemusí byť technicky dobrá, skôr nech má nejakú emóciu. Vôbec mi nezáleží na technike. Skôr dám na prvý pocit, keď sa na danú fotku pozriem. Napríklad so svojou tvorbou som neustále nespokojný. Keď niečo odfotím, za hodinu som už s tým nespokojný. Práve tento prístup ma ženie dopredu.

Kde sa vidíš o päť alebo desať rokov? Čo by si chcel dosiahnuť?

Rád by som si ešte vyskúšal nejaké zahraničie. A vo fotke? Neviem, či o päť alebo desať rokov bude fotografia pre mňa ešte relevantná. Je možné, že nebude mojím živobytím naveky. Ale dúfam, že budem lepší fotograf, ako som teraz. Rád by som si tiež vyskúšal nafotiť nejaký osobný projekt, na ktorý si ale musím nájsť čas.