Petra Bošanská

Narodila sa v Bratislave (1981). Fotiť začala ako 19-ročná. Zlomovým bodom bola pre ňu letná fotoškola v Poprade, kde sa ocitla v dielni u Mira Švolíka. Pod vedením prof. Miloty Havránkovej absolvovala Katedru fotografie a nových médií VŠVU (2006), ako aj zahraničné študijné pobyty na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe (2003) a Parsons School of Design v New Yorku (2001). Doktorandské štúdium na VŠVU ukončila v roku 2011 praktickou a teoretickou prácou o postfotografii a digitálne manipulovanom fotografickom obraze, následne tu v rokoch 2008 – 2015 externe pedagogicky pôsobila. Ako freelance fotografka spolupracovala s Orangeom, ÚĽUV-om, organizáciou Slovak Fashion Council, s Divadlom Nová scéna, časopisom Evita a i. Momentálne pracuje ako grafická dizajnérka vo vlastnom vizuálnom štúdiu Josei spolu s Janou Liškou a fotí pre magazín SME Ženy. Chce robiť už len to, čo jej dáva zmysel.

Keď si študovala aj ty, rodila sa celkom silná generácia mladých fotografov, nie je to tak?

Mám pocit, že všetci, čo sme v to leto boli spolu na letnej fotoškole, sme sa neskôr stretli na VŠVU. Dokonca prišiel učiť aj Miro Švolík. Tá letná škola bola pre mnohých kľúčová. Slúžila ako prípravka pre všetky vysoké školy so zameraním na fotografiu v Československu. Veľká väčšina absolventov dnes pokračuje ďalej, sú to známe mená. Škoda, že niečo také už neexistuje. Ja som sa na fotoškolu neskôr vrátila už ako lektorka, myslím, že raz alebo dvakrát.

Na VŠVU si študovala v ateliéri Miloty Havránkovej. Venovala si sa teda výtvarnej fotografii?

Musím sa priznať, že na škole som veľmi málo fotila, fotka bola pre mňa vstupný formát, ktorý som manipulovala. Milota nás povzbudzovala k vlastnému prístupu k fotografickému obrazu. Skôr som sa teda venovala intermediálnym presahom, inštaláciám. Jeden semester som strávila u Ilony Németh, kde sme robili projekty od site-specific art až po performance. Povedala by som, že ako študentka som pracovala s inscenovanou a konceptuálnou fotografiou. Zvláštne, že teraz robím komerciu.

Ako to vyzeralo?

Robila som veľa koláží. Dosť skoro som začala pracovať vo photoshope, bolo to už počas bakalárskeho štúdia. Záverečná práca pozostávala z photoshopových montáží. Bábiky Barbie som pridávala do reálnych scén, do svadobných fotografií namiesto neviest. Najviac ma zaujímal digitálne manipulovaný obraz, tomu som sa venovala celé magisterské a doktorandské štúdium. Vtedy som zistila, že obrazu sa už nedá veriť.

Ale vráťme sa k Milote.

Ach, ona bola úplný guru. Zaujímavé je, že kult svojej osobnosti nebudovala vedome. Bola pre nás absolútnou inšpiráciou a stále je. Všetky sme chceli byť ako Milota (smiech). Niekoľko mojich spolužiačok má dokonca dcéry, ktoré sa volajú Lotka. Náhoda? Nemyslím (smiech). Aj ona bola dôvod, prečo som bola na tej škole. Mala som možnosť ísť počas štúdia na Erasmus do Ameriky, ale povedala som si, že nechcem ísť nikam. Chcela som pokračovať s Milotou.

Čiže aj jej názor na tvoju prácu bol pre teba „svätý”?

Bolo to skôr o diskusii, ale áno. Ona dokázala okamžite každého prečítať. Pamätám si, že už na prijímačkách mi povedala, že by som nemala ísť študovať fotografiu. Podľa nej som bola príliš racionálna a zorganizovaná. Dnes som pochopila, že mala úplnú pravdu.

V čom konkrétne?

S týmto rozumom by som už fotografiu študovať nešla. Veľmi ma zaujíma dizajn, začala som sa mu dokonca teraz venovať, pretože z fotografie som po dvadsiatich rokoch vyhorená. Ťažšie hľadám motiváciu. Tiež ma fascinuje film.

Čomu by si sa teda venovala?

Váhala by som. Réžia, kamera. Stále je to o vizuále. Napriek všetkému si stále myslím, že fotografia za mojich čias bola najlepšia škola na svete. Študovali sme ešte v tej bohémskej dobe, nikto nemal auto, neboli ani mobily. Žili sme absolútne komunitne. Prechod do reality bol potom, samozrejme, krutý.

Okrem iného sa definuješ ako vizuálna optimistka. Ako toto chápať?

Naozaj to tak cítim. Nechcem tvoriť depresívne obrazy.

Dá sa to v dnešnej zvláštnej dobe?

Dá. Všimla som si, že v stredoeurópskych módnych časopisoch prevláda trend „prirodzenosti”, ktorý pre mňa prechádza až do surovosti a škaredosti. Najhorší je však pohľad na ženu. Ten ma desí. Vidím strhanú, smutnú, strašidelnú, slabú osobu, len tak pohodenú v priestore. Niekedy až strigu. Toto predsa nie je žena. Toto nie je ani šestnásťročná žena, ani tridsaťročná, toto nie je ani žena, ktorá má deti.

Nie je to trochu jednoliaty pohľad?

Nemyslím. Je to pohľad na ženu z prevažne mužskej perspektívy. Som z toho smutná. Ja to tak nevnímam, a preto sa nazývam vizuálnym optimistom. Ženu vidím ako veľmi silnú bytosť, krásnu v akejkoľvek veľkosti, akéhokoľvek tvaru, farby a veku.

Prečo majú podľa teba v súčasnej fotografii, najmä módnej, takú obrovskú prevahu muži?

To skutočne neviem.

Mala si viac spolužiakov mužov?

Práveže nie. Viac bolo žien. Preto tomu nerozumiem.

V rámci vizuálneho optimizmu dokážeš každú ženu zobraziť inak ako muži, a teda pozitívne?

Áno. Dôležité je nedostať ju do situácie, keď sa cíti nepríjemne, manipulovaná, nebodaj sa na ňu nazerá ako na obeť. A toto vidím, keď si pozerám súčasné časopisy alebo módne kampane. Vidím ženy ako bábky. Slabé a škaredé. Fotografiu, ktorá je formálne nekvalitná, odfláknutá. Je to momentálny trend.

Je to teda úmysel?

Je to iné nazeranie. Z mojich modeliek nikdy neťahám sexualitu. Raz som paradoxne fotila na kampaň jednu slovenskú playmate. Samozrejme, že som mala na začiatku predsudky, hoci ja ako fotograf tu nie som na to, aby som súdila. Musím však povedať, že veľkou smolou týchto dievčat je to, že klamú telom. Možno vonkajšími úpravami len zakrývajú nespokojnosť či nižšie sebavedomie. Človek si myslí, že do ateliéru príde myslením trochu jednoduchšia osoba, no v skutočnosti ide väčšinou o veľmi jemné, nežné a príjemné ženy. Aby som nebola k súčasnej tvorbe len negatívna, je úžasné, že ženy s normálnou konfekčnou veľkosťou a modelky v strednom a vyššom veku sú dnes už normou a počíta sa s nimi.

Ak však fotíš mediálnu kampaň, alebo zákazku pre konkrétnu značku, nie si tlačená do jasnej predstavy klienta?

Dnes už nie. Pri zakázke od agentúry, kde sa nepodieľam na kreativite, ide fotograf ako posledný v rade. Práve preto sme založili naše štúdio Josei, chcem sa podieľať na kreativite od začiatku a dotiahnuť projekt do konca, nie byť len jednou časťou procesu.

Keby si nemala vlastné štúdio, bola by si teda nútená vzdať sa tvorivej slobody a možnosti výberu?

Nie až tak úplne. Všetko sa postupne mení. Myslím, že ide o celosvetový trend. Vo veľkom sa rieši fast fashion či ekológia. Ja konkrétne sa snažím využívať odevy lokálnych dizajnérov alebo trvalo udržateľnú módu. Nevidím zmysel v tom, aby som zvyšovala predaje neetickým módnym reťazcom. Keď už nič iné, prezentujme aspoň dobrú myšlienku.

Čiže už vôbec nefotíš fast fashion?

Tým, že som fotografka na voľnej nohe, mám na výber. Veľmi na mňa vplýva aj materstvo, čas je pre mňa teraz veľmi vzácny. Predtým, než som mala syna, som bola úplný workoholik. Odkedy mám dieťa, musí mi každá práca dávať zmysel. Rovnako ako každá komerčná zákazka. Mám zároveň aj šťastie. Tá robota, ktorú by som nevzala, ku mne ani neprichádza.

Máš čas aj na vlastnú tvorbu?

Čas by bol, mentálna kapacita nie je. Moja vlastná tvorba je utlmená. Neviem, či sa k nej ešte vrátim. U mňa je to vec ega. Momentálne je pre mňa nepredstaviteľné, že by som zorganizovala vlastnú výstavu a ľudia by sa prišli pozrieť na to, čo som vytvorila. Veľmi mi vyhovuje, že pracujem vo dvojici s Jankou. Čoraz viac mám pocit, že sa potrebujem sťahovať do úzadia. Nechcem na seba pútať pozornosť, budovať osobnú značku ma nenapĺňa.

Myslíš, že je to problém sebavedomia?

Nie. Skôr si myslím, že ľudia riešia dôležitejšie veci, ako prísť sa pozrieť na moju výstavu.

Ako dlho to už pociťuješ? Nie je to spôsobené lockdownom a pandemickou izoláciou?

Nie. Vnímam to už veľmi dlho. Už na doktorandskom štúdiu som cítila, že reálny život chcem mať iný.

Spomínala si, že svojou prácou reaguješ na ekológiu, odmietaš fast fashion. Keď vidíš aktuálne spoločenské nastavenie, rozvrátenosť, vojnu, vnútropolitické spory, predtým pandémiu, nemala si potrebu reagovať aj na toto?

To, čo sa deje, je šokujúce. Na dokumentárnu či novinársku fotografiu, ktorá tieto udalosti reflektuje, musíš mať či už technické, alebo osobnostné predpoklady. Ja ich nemám.

Ak sa ale bavíme o móde, v ukrajinskom Vogue bol nafotený prezident Zelenskyj s manželkou. Braňo Šimončík reagoval v portugalskom Vogue na pandémiu titulkou dvoch bozkávajúcich sa ľudí v rúškach. Dá sa to.

Kedysi som veľmi chcela fotiť módu a dlho som si myslela, že práve toto je oblasť, ktorej sa budem venovať do konca svojej kariéry. Potom som zistila, že to tak nie je. To je odpoveď na prvú otázku. Jediná reakcia, ktorú môžem vo svojom biznise urobiť v reakcii na svet a spoločnosť ja, je prosba o lokálnosť, ekológiu. Niekoľko rokov pracujem pre OZ Červený nos a snažím sa zapájať do projektov pre neziskové organizácie. V rámci štúdia tiež hľadáme projekty, do ktorých sa zapájame. To mi dáva veľký zmysel. Mojou fotografiou a prácou tak môžem pomôcť iným.

Rozumiem, na čo sa pýtaš. Nechcem povedať, že si týmto kompenzujem zodpovednosť za reakciu na vojnu napríklad. To vôbec. Po invázii som ostala paralyzovaná, prestala som fotiť, prišlo mi to zbytočné až malicherné.

Čo teda hovoríš na fotostory ukrajinského prezidenta s manželkou vo Vogue? Zdvihla sa okolo toho značná vlna kritiky.

Vôbec mi to nevadí. Nemyslím, že išlo o glorifikáciu vojny. Skôr sa potrebovali dostať k širšiemu publiku a otvorili zaujímavý dialóg. Sociálne siete a web celkovo printovým médiám v súčasnosti nepomáhajú. Aj čo sa týka komentovania a názorov. Ale to je zároveň čas, aby prehodnotili svoj prístup. O čom majú denníky informovať, keď každú hodinu chŕli internetové médium množstvo instantných informácií? A to už nehovorím o týždenníkoch či mesačníkoch. Toto sa bude musieť pretransformovať, bude treba otvárať nové témy, iným spôsobom narábať s obsahom, aj tým obrazovým, ktorý má stále svoju silu. Printové médium je zároveň trvalejšie ako instantné online informácie. Ukrajinský prezidentský pár teda po dlhej dobe pritiahol pozornosť médií a upozornil na print. To je dobre.