Tomáš Benedikovič, Vladimír Šimíček

Tomáš Benedikovič (1980) sa narodil v Bratislave. Vyštudoval Fakultu výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Od roku 2005 sa venuje novinárskej fotografii. Najskôr v agentúre SITA, potom v Denníku SME a teraz v Denníku N. Za svoje fotografie získal mnoho ocenení na Slovensku a v Česku. Jeho fotografia bola vo výbere najlepších fotografií roku magazínu TIME. Naposledy sa stal laureátom Czech Press Photo v kategórii Ľudia, o ktorých sa hovorí so sériou fotografií Robert Fico sa vracia.

Vladimír Šimíček (1985) pochádza z Košíc. Ako fotoreportér začínal v týždenníku Plus 7 dní. V rokoch 2008 až 2014 pracoval v denníku SME. Dnes je fotografom v Denníku N.

Na Ukrajinu sa fotograf Vladimír Šimíček a redaktor Mirek Tóda z redakcie slovenského Denníka N vracali od roku 2014 každý rok. Rusko vtedy nazákonne anektovalo Krym. Odvtedy sa ruská agresia stále viac stupňovala, narastala propaganda a konflikt sa vyostroval predovšetkým bojmi na východe Ukrajiny, kde ho podporovali ruskí separatisti. Teraz vznikla fotokniha. Ukrajina 24/2/22/ – je spoločnou prácou reportéra Mirka Tódu, troch fotoreportérov Denníka N Vladimíra Šimíčka (SK), Tomáša Benedikoviča (SK) a Gabriela Kuchtu (CZ), fotodokumentaristu a režiséra Juraja Mravca (SK) a režiséra Pavla Pekarčíka (SK). Vznikla s podporou ľudí, ktorí na jej vydanie vyzbierali viac, ako bolo treba. Kampaň bola úspešná natoľko, že prevýšila potreby autorov o viac ako dvetisíc eur. Vydáva ju vydavateľstvo Absynt.

Ako sa to celé začalo…

Keď sa v noci z 23. na 24. marca začala veľká ruská invázia na Ukrajinu, nachádzal sa fotograf Vladimír Šimíček spolu s redaktorom Mirkom Tódom z Denníka N vo vlaku smerujúcom z Kyjeva do Kramatorsku. „Šli sme tam už s očakávaním, že sa niečo stane. V momente, keď Putin uznal nezávislosť separatistických republík Doneck a Luhansk, vyrazili sme na Ukrajinu, na východný front,“ hovorí V. Šimíček na úvod. Keď však videli, že Rusi idú z Bieloruska na západ, čo neveštilo nič dobré, hneď sa vrátili do Kyjeva.

Čo sa odohrávalo v tvojej hlave?

To presne neviem. Vnímal som len to ticho a ťažobu, ktoré boli vo vlaku po celý čas prítomné. Ukrajinci sa ráno zobudili, začali si telefonovať. Vedeli, že sa začala veľká vojna. Vymieňali si informácie s rodinami, či sú v poriadku, či utekať, či ostať.

Bál si sa?

Myslím si, že strach je stav mysle. Keby sme ho mali, asi by sme nerobili robotu, ktorú robíme. Samozrejme, rozmýšľaš nad tým, do akého rizika ideš, ako sa vyhnúť najhoršiemu, ale nemôžeš mať až taký strach, aby ti zabránil byť na tom mieste.

Tomáš, ty si bol vtedy na Slovensku v Bratislave. Ako si spomínaš na to februárové ráno?

Pamätám si online notifikáciu z New York Times, ktorú som dostal asi okolo 4.30 nadránom. Zhodou okolností som bol hore. Bolo to hrozné. Ešte v ten večer som fotil pietne zhromaždenie pred ukrajinskou ambasádou. Spontánne sa tam zišlo niekoľko stoviek ľudí, aj Ukrajincov, ktorí v Bratislave žijú. Bolo to veľmi smutné. Asi o týždeň neskôr sme šli na ukrajinskú hranicu.

Prečo nie okamžite?

Neviem. Bola to podľa mňa chyba. Ale šli sme na hranice, vtedy tam ešte stále prúdili davy ľudí z Ukrajiny, prevažne ženy a deti. Všetci sa pýtajú na ten strach. To, čo tam človek cíti, dokonca aj na tých najhorúcejších územiach, nie je strach. Je to určitá forma stresu, kde musíme vyhodnocovať oveľa viac vnemov a možných rizík. Ohrozenie je, samozrejme, väčšie a tlak na psychiku je veľký. Ale strachom by som to nenazval. Skutočný strach vnímam ako niečo, čo je paralyzujúce a tento pocit som tam nikdy nemal.

Ani keď vám nad hlavami vybuchovali bomby?

Nie. Vždy som sa snažil racionálne vyhodnotiť situáciu.

Obaja ste chodili s Mirkom Tódom, teda s redaktorom. Nikdy ste nechceli ísť sami, len čisto ako fotografi?

T.B.: Sám ako fotograf som nikdy nikde nebol. A neviem, či by som išiel. Nemalo by to asi pre mňa význam. Všetky udalosti vnímam cez redakciu. Som člen tímu. Robím síce fotografie, ale veľmi ma baví robiť noviny. Sme kolektív, ktorý má spoločný cieľ, a tým sú informácie.

Ako ste sa do vojnovej zóny dostali? Cestu vám sprostredkovali nejaké organizácie, alebo ste už mali na ukrajinskej strane kontakty?

V.Š.: Snažíme sa využívať kontakty, ktoré sme za posledné roky nazbierali. Výjazdy však vždy podliehajú veľmi prísnej akreditácii, čo je pre nás často limitujúce, pretože sme slovenské médium, nie sme NY Times. Na veľa miest sa teda nevieme dostať. Občas je to aj taká sizyfovská práca, niečo by si chcel urobiť, máš to v hlave, no nevieš sa dostať tam, kam potrebuješ. Niekedy sa nám ale stane, že narazíme na niečo nové. Na začiatku invázie sa nám s Mirkom podarilo v Kyjeve stretnúť zaujímavých ľudí a získať silné príbehy aj bez toho, aby sme mali akýkoľvek predošlý kontakt. Na východnom fronte ale potrebuješ kontakty, aby si sa dokázal dostať na kľúčové miesta.

Spomenul si, Vladko, že Denník N je slovenské médium, ktoré sa nemôže rovnať s významnými americkými médiami. No napriek všetkému sa práve vaša redakcia dokáže dostať na Slovensku najďalej, dokážete priniesť reportáž z miest, kam iné médiá prístup nemajú. Nebolo to tak aj na Ukrajine?

T.B.: Na Ukrajine absolútne. Slovensko je päťmiliónový trh, z ich pohľadu sme malinkí. Pri udeľovaní akreditácie si, samozrejme, preveria informácie o novinách, či sú reálne, či píšu, čo píšu.

V.Š.: Myslím, že čokoľvek zo Slovenska je pre Ukrajinu zanedbateľné. Značka Denník N tu nehrá žiadnu rolu. Skôr zaujme ľudský prístup. Je to o kontaktoch a tie sú často o náhode.

Vy ste na knihe Ukrajina 24/2/22/ – spolupracovali viacerí. Bol s vami aj fotograf z českého Denníka N, ale aj filmár Pavol Pekarčík.

T.B.: S ním sme boli v Charkove a práve on nám tu predstavil mnoho ľudí, vďaka ktorým to sieťovanie kontaktov pokračovalo a fungovalo dobre.

Ako vyzerala príprava na každý ďalší deň na Ukrajine? Rozprávali ste sa redaktorom o tom, čo budete robiť, čo k tomu fotiť? Funguje tá spolupráca takto, alebo je všetko skôr o náhode?

V.Š.: Na začiatku sa veľmi plánovať nedalo. A naše debaty s Mirkom vyzerajú dosť búrlivo. Často sa aj hádame, ale v dobrom. Niekedy jednoducho vidíme veci inak. Na začiatku, keď sme cestovali po krajine, som Mirkovi stále hovoril, že sa musíme vrátiť späť do Kyjeva. Že keď idú Rusi od Bieloruska na Kyjev, tak my v tom Kyjeve jednoducho musíme byť. Že to bude ako u nás v šesťdesiatom ôsmom. Že keď budú ruské tanky na Chreščatiku (známa obchodná ulica v Kyjeve, pozn. red.), musím to odfotiť. Tak sme sa naťahovali, lebo on nechcel a ja áno. Ale je to vždy o dohode. My obaja, aj ja, aj Tomáš s Mirkom chceme vždy priniesť čo najlepšiu reportáž, podať čo najlepšie informácie.

Ako riešite vlastnú bezpečnosť? Aj preto je asi lepšie, keď ste dvaja.

T.B.: Presne tak. Treba spoločne vyhodnocovať, či má zmysel ísť o dedinu, o dve ďalej.

V.Š.: A zároveň máme také pravidlo, že keď má jeden z nás pocit, že je niečo nebezpečné, má právo veta. Napríklad sa nám stalo, že ráno mi v hoteli Mirek povedal, že sa necíti na danom mieste dobre, bezpečne, tak sme sa zbalili a šli preč. Ja som mal síce pocit, že by sme mali ostať, ale máme dohodu, že keď má jeden pocit, že je niečo nebezpečné, sadáme do auta a ten druhý sa nič nepýta. Pretože máš zodpovednosť nielen za seba, ale aj za toho druhého.

T.B.: Keď je človek v takejto náročnej situácii, musí byť do istej miery odovzdaný osudu. Skutočne sa môže stať hocičo. Treba ale vyhodnocovať mieru rizika a dá sa to. Existujú poznávacie znaky, ktoré už vieme rozlišovať. Pri pohľade na vojakov vieme, že ak sú napríklad oblečení v nepriestrelných vestách, riziko je vyššie. Aj z ich správania, nervozity to dokážeme vylúštiť. Resp. ak nás niekam v žiadnom prípade nechcú pustiť, treba to rešpektovať.

Ako sa správali ľudia, ktorých ste oslovovali? Boli odmietaví alebo skôr chceli zdieľať, čo prežívajú?

T.B.: Boli aj takí, aj takí. Keď sme boli napríklad v charkovskom metre, skôr nás odmietali, pretože každý deň za nimi chodili novinári a chceli ich fotiť. Vtedy neprebieha žiadna diskusia, treba len empaticky poďakovať a neotravovať. Ja som ale nemal negatívnu skúsenosť. Nikto nebol agresívny, ani nám nič nevyčítal. Dokonca ani s vojakmi na checkpointoch nemáme negatívne skúsenosti. Dnes dokážem povedať, že z ľudí na Ukrajine mám veľmi dobrý pocit. Aj tým, akí sú, aj tým, ako sa správajú k cudzím ľuďom, a to už vôbec nehovorím o vďačnosti, ktorú pociťujú voči Slovákom.

Máš aj príklad?

V Nikolajeve nie je pitná voda, ľudia si ju chodia naberať k cisternám. Raz si ma tam vzal bokom taký asi 70-ročný dedo a rozplakal sa. Ďakoval mi, že som tam, že na nich myslíme. To som nečakal. Bol to silný moment.

V.Š.: Aj ja mám podobné pozitívne skúsenosti. Tí ľudia žijú z ich pohľadu v nebezpečnom svete a sú vďační, keď im príde niekto s pomocou, alebo môžu porozprávať svetu o tom, čo sa im deje, hovoriť o ich reálnom postoji.

Na začiatku invázie, keď boli ešte v Kyjeve prázdne ulice, sme sa s Mirkom vybrali pešo na predmestie Kyjeva, kde už v tom čase v noci prebiehali ťažké boje. Pracovali sme z krytu a naspäť sme už chceli ísť metrom. Prišli sme na stanicu, kde bolo veľa ľudí, ktorí sa rovnako ako my potrebovali niekam dostať. Na ramene som mal zavesený fotoaparát, stále ho tak nosím, nikdy nie v batohu. Zbadal ma veliteľ vojenskej jednotky, chalan mladší odomňa a okamžite ku mne prišiel. V tom čase mali vojaci obrovský strach z ruských diverzantov, na začiatku vojny bolo práve toto veľkým problémom, bolo ich tam dosť veľa. Pozeral na mňa asi z tridsiatich centimetrov, kričal, videl som, ako mu naviera tepna na krku. Pýtal sa, kto sme, čo tam robíme. Ukázal som mu akreditáciu a pas, upokojil sa. Na záver celej tejto vypätej debaty mi poďakoval. Z toho strachu a stresu, ktorý som videl v jeho očiach, možno z toho, že mám bombu v batohu, že tam všetci vybuchneme, napokon povedal, že je rád, že sme tam. To je vec, ktorá mi ostala v hlave.

Akú veľkú mieru empatie ste sa museli naučiť mať?

T.B.: Myslím, že svoj prah empatie oproti tomu, čo som musel riešiť predtým, nebolo treba prispôsobovať. Situácie, v ktorých sme sa ocitali, však boli iné. Je to náročné špeciálne pre nás, ktorí máme deti. Keď vidím trpieť deti, naozaj sa mi tisnú slzy do očí. Nedávno sme boli v Kyjeve, kde mali deti v nákupnom centre turnaj v skladaní rubikovej kocky. Bolo ich tam asi 30 – 40. Zostalo mi z toho smutno. Tie deti sú vystavované niečomu, čomu by vo svojom veku nemali byť vystavované.

Vraciate sa z Ukrajiny s traumou?

T.B.: Ja som sa paradoxne vždy vracal s takým dotykom optimizmu.

Toto som ešte asi od nikoho nepočula. V akom zmysle?

T.B.: Oni ako krajina, ako národ, ako spoločenstvo ľudí sú pre mňa inšpiráciou v tom, ako hrdinsky odolávajú zlu na fronte. Niekomu sa to môže javiť ako patetické reči, ale priznám sa, že vždy ma to prekvapilo. Na našich posledných výjazdoch som ale čakal, že nálada a psychický stav budú horšie, pretože to tam vôbec nevyzerá ružovo. Ale stále sú veľmi silní. Sledovať tento vzdor voči zlu, je pre mňa obrovská škola. Človek teda z Ukrajiny neprichádza zničený ani zlomený, skôr je to mix takýchto vnemov.

Nie si už aj viac zhrubnutejší voči tým negatívnym, smutným obrazom? Lebo aj to sa dá naučiť.

T.B.: To nie. Ale už sú to dva roky a ako spoločnosť si začíname na vojnu zvykať. Hrozné je, že niečo také vôbec dopustíme.

V.Š.: Môže sa to javiť, že si odtiaľ prinášame plno pátosu, ale ja osobne si okrem bolesti nesiem aj nádej. Pretože stretneš toľko ľudí, ktorí sú napriek všetkému, čo sa im deje, vďační a ochotní. A to sú príbehy, ktoré si my na Slovensku ani nedokážeme predstaviť, že by sa nám diali. Tí vojaci, to nie sú profesionáli. To sú mladí chalani, ktorí ešte nedávno lyžovali v Tatrách alebo programovali v korporáte v Košiciach. Zrazu sa rozhodli, že sa vrátia domov a nastúpia do armády. Dnes šoférujú drony a zomierajú jeden za druhým. A ty to vieš a si z toho zdrvený, lebo ešte včera si sa s jedným z nich rozprával. Ale ten postoj a prístup k životu ti dáva strašne veľa sily. S tým sa vrátiš domov, máš to celý čas v hlave a možno aj práve vďaka tomu si odhodlaný spraviť niečo aj so svojím vlastným životom.

T.B.: Pre mňa je deprimujúce to, že my ako Západ nie sme schopní ich podporiť a pomôcť im viac. Pre mňa sú to skutoční hrdinovia. Dnes, keď ich takto vidím bojovať, viem si predstaviť, že by som v prípade ohrozenia mojej rodiny vzal do ruky zbraň a bránil ich. To som si za vyše 40 rokov môjho života nikdy nedokázal predstaviť.

A keď potom počujete súčasného premiéra Roberta Fica, ako vyhlasuje, že v Kyjeve nie je vojna a že atmosféra je úplne pokojná, čo sa vo vás odohráva?

T.B.: Ja som nikdy nemal o našom premiérovi žiadne ilúzie. V tomto som otrlý.

V.Š.: Ani ja. Sľúbil som si, že do vecí, ktoré robíme, nebudem ťahať slovenskú politiku. Na poslednej ceste na Ukrajinu som mal pekné zážitky. Šli sme s partiou Michael Kocáb, Michal Kaščák a ďalší, viezli sme sanitky na východ. Nadránom mi volal kamarát Ukrajinec, že sirény, ktoré počujeme, neznejú veľmi bezpečne. Povedal som mu, že je to v poriadku, sme už vlastne na tie sirény zvyknutí. Bolo to však vážne. Povedal mi, že Rusi majú vo vzduchu 17 lietadiel a že máme ísť do krytu. Obvolal som všetkých, ktorí boli v hoteli, a vysvetlil som im, čo sa deje. Asi po trištvrte hodine som vonku fajčil s Michaelom Kocábom a bomby stále padali na Kyjev. Niekde asi 500 m od nášho hotela dopadli S300, ktoré zostrelila ukrajinská protivzdušná obrana. A videl som, že tomu Kocábovi, ktorý už toho strašne veľa zažil, vyprevadil z Československa ruské vojská, to nie je jedno. Uvedomoval si blízkosť a intenzitu konfliktu, hrozivej vojny. No a na druhý deň Fico rozprával, že Ukrajina žije úplne normálny život – a pre mňa to bol taký neuveriteľný kontrast. Sú to dva rôzne svety. A keď zažiješ oba, urobíš si na to svoj názor.

Z vašich fotografií vznikla fotokniha. Volá sa Ukrajina 24/02/22 – /. Sú v nej aj texty Mirka Tódu, s ktorým ste sa tímovo podieľali na reportážach a výstupoch. Sú tieto texty potrebné? Nestačili len fotografie, ktoré by mali mať samy osebe dostatočnú výpovednú hodnotu?

V.Š.: Určite je to takto viac obohacujúce. Nejde len o popisky k fotografiám, Mirek napísal krátke texty, ktoré do knihy priniesli nový autorský pohľad. Je to naše spoločné dielo. Nápad spraviť fotografickú knihu dostal práve Mirek, keď sme na front viezli prvé sanitky, ktoré sa kúpili z našej prvej zbierky. Jeho autorské texty v nej majú absolútne miesto, pretože on je človek, ktorý je skutočne zorientovaný v problematike a cestuje na Ukrajinu dlhé roky.

Kniha práve vyšla vo vydavateľstve Absynt. Ako vznikla táto spolupráca?

T.B.: Na spolupráci s Absyntom sa dohodol práve Mirek Tóda, ale bolo to viac-menej spontánne rozhodnutie. V Absynte má fotoknihy na starosti Lea Tyrallová, ktorá má bohaté skúsenosti s ich produkciou z prestížneho vydavateľstva RM.

V.Š.: Absynt nám robil aj kurátorský výber. My všetci sme im len poslali fotografie. Pamätám si, že keď sme dostali náhľad knihy, bol som hotový. Hovoril som si, že „wau“, to vyzerá ako naozajstná fotokniha. Je to fakt výborne odvedená práca špičkových ľudí.

Na Slovensku je mnoho ľudí podobných Ficovi, ktorí si myslia, že na Ukrajine sa nič nedeje, resp. že ak sa aj deje, dá sa na to zvyknúť, a my im vlastne nijako pomôcť nedokážeme, tak si radšej riešme svoje problémy v krajine. Táto kniha by mohla byť pre Slovákov vyvracačom hoaxov a blúznení. Bol aj toto váš pôvodný zámer, keď ste ju vytvárali?

T.B.: Aj áno. V prvom rade ale treba v našej spoločnosti narúšať stereotypizáciu, že vojna je bežná súčasť nášho života, lebo nie je. Jediné, čo môžeme my našou prácou urobiť, je ísť na front, priniesť odtiaľ príbehy. Kniha má slúžiť presne na to, aby ľudia vnímali drobné príbehy ľudí, ktorí sú v mnohom presne takí istí ako oni. Cez správy sa ťažko stotožňuje s tým, že ľudia, ktorí vo vojne bojujú, sú rovnakí ako my. Toto Slovákom uniká. Je neuveriteľné, s akým dešpektom sa o Ukrajine dokážeme vyjadrovať. Našou úlohou je možno konkrétne Slovákom hovoriť, že Ukrajina je jedna z najväčších krajín Európy s obrovským potenciálom. A malo by byť v našom záujme, aby sme spolupracovali.

– – –

DOKUMEN MAGAZÍN je neziskový projekt, ktorý žije fotografiou. Ak nás chcete podporiť, môžete tak spraviť jednorazovo alebo pravidelným darom cez darcovský portál DARUJME.sk. Ďakujeme!