Ester Šabíková

Ideový základ tvorby Ester Šabíkovej je prerastený spirituálnym prežívaním animistických náboženstiev, súčasným ekofilozofickým myslením, východnou filozofiou a estetikou wabi-sabi. Je o spomalení, o úcte k širokospektrálnemu životu. Je o duši sveta, o hlbokom prerastení s prírodou. Je o prinavrátení sa do prapodstaty. Je o rituálnom prežívaní každodennosti. O napojení sa na vlastnú intuíciu a kolektívne vedomie. O návrate do osobného detstva. Animizmus je prvotná forma náboženského prežívania a predpokladá, že každý človek, zviera alebo vec má svoju individuálnu dušu, ktorá k nám prehovára. Domorodé orálne kultúry často hovoria o prírodnom svete ako o živej entite. Podobnými princípmi sa riadi aj ekofilozofia, ktorá sa snaží nazerať na svet vo svojej komplexnosti ako na sieť vzájomných vzťahov. Ekofilozofia odmieta klasifikovať hmotu na živú a neživú, pretože ju chápu ako prazáklad, či podstatu všetkého bytia. Rovnaká hmota formuje ľudské telo, strom, vzduch aj kameň, a preto o nich možno uvažovať ako o živých existenciách, od ktorých sa môžeme učiť. Takýmto spôsobom sa snaží nájsť východisko zo súčasnej éry antropocentrizmu, ktorá na vrchol hierarchie živých bytostí stavia človeka. Filozofia neživej hmoty je v našom myslení hlboko zakorenená, odzrkadľuje sa v našom koristníckom správaní až po formu, akou používame jazyk. Autorka vedome, ale často krát aj intuitívne, prepája všetky spomenuté ideové vrstvy. Volá po spomalení, po uvedomelom prežívaní prítomnosti. Pomocou zmyslového kontaktu s matériou prírody jej ide o znovunájdenie nášho osobného detstva, o hru zmyslov, o čistý pohľad na realitu nezaťaženú vrstvami spoločenských konvencií. Snaží sa o precitnutie do živej zeme. (Patrik Krajčovič)