Jana Gombiková

,,Keď som vyrastal, duševné zdravie nebola téma. Keď si povedal, že sa necítiš dobre, tak ti povedali, že máš športovať, alebo ísť kopať zemiaky.‘‘

,,Keď máš trinásť rokov, nenapadne ti, že by si mohol byť psychicky chorý. Mal som pocit, že som veľmi rýchlo dospel.‘‘

,,Rodičia moje problémy prisudzovali tomu, že mám náročnú povahu... Reálne som svoje duševné zdravie začal riešiť po treťom rozvode, tesne pred štvrtou svadbou.‘‘

,,Depresia, to je veľmi egoistický pocit. Sústredíš sa iba na seba, nič iné nevidíš. Nič sa ti nechce, nič ti nedáva zmysel. Nie je to tak, že na to kašleš. Vidíš to, všímaš si to, ale nemáš silu na to, aby si to urobil.‘‘

,,Všetko robím na 120 percent. Rada sa cítim užitočná, mám rada pocit, že bezo mňa sa zrúti svet. Nevedela som, že idem vyhorieť. Nenapadne ťa to, kým sa ti to nestane.‘‘

,,Alkohol mi na jednej strane spôsoboval úľavu, no na druhej strane strašnú potupu. A psychickú bolesť. Človek si myslí, že tú dušu vyrieši vínom.‘‘

,,Mám strach, či sa budem ešte schopná vrátiť do toho svojho originálu - aká som bola predtým, než sa toto celé stalo. Myslela som, že to bude krátkodobá vec. Že pôjdem na nejaké tabletky a za pár mesiacov budem v pohode. A už je to proste... už je to strašne dlho.‘‘

,,Myslím, že ak by som mal iba cukrovku, bral by som ju horšie. Bral by som ju ako svoj najväčší problém. O tej cukrovke sa aj ľahšie s niekým pobavíš, nie je to taká stigma, ako keď niekomu povieš, že máš obsesívno-kompulzívnu poruchu.‘‘

,,Nemám dôvod sa za to hanbiť. Som ľudská bytosť, každý máme nejaké limity. Keby sa začalo lepšie chápať, že svet nie je čierno-biele miesto, bolo by tu oveľa menej odsudzovania a nenávisti. Pochopenie je proste nedostatkový tovar.‘‘

Porucha je séria portrétov ľudí s duševnými poruchami, doplnených rozhovormi.