Milan Tittel

Táto časť tvorby Milana Tittela, odohrávajúca sa priamo v krajine, otvára priestor k jednoduchým pozorovateľským gestám vrátane autorovho sebaumiestnenia do krajiny. 

Veľmi jednoduché pootočenie uhla zobrazenia, niekedy aj v spojení zrkadlového fotografického obrazu a zrkadliacej plochy (oblohy, vodnej hladiny) fotografovaného objektu spolu s presnou kompozíciou, exaktným fotografickým výrezom, pomáha zastrieť, znejasniť jednoducho čitateľný obraz krajiny. Hľadá sa nová celistvosť, súvislosť a kontinuita vnemov, v ktorej sa spájajú prírodné aj civilizačné komponenty, nanovo sa stavia jednota sveta bez toho, aby sa narušili vstupné dáta, optická danosť fotografického obrazu. 

Šíre more a jeho rozvlnenú hladinu evokujú polodetailné zábery rôznych prírodných povrchov, ktoré sa stávajú vodnými hladinami v prenesenom zmysle. Dôležité je, že to musí byť hustý a vysoký porast travín a obilnín, ktorý zľahne a podlieha skaze, väčšinou po zásahu človeka – a ako sa to stáva, zmar aj tu vyvoláva krásu. Proces deštrukcie vedie k vzniku štruktúr, ktoré majú estetický účinok.

V prostredí polí, lúk, lesov a vodných nádrží sa však nepohybuje len fotografujúci nefotograf, zaznamenávajúci to, čo existuje mimo neho, ale niektoré procesy a deje vyvoláva on sám a necháva sa pri tom fotografovať. Prírodné prostredie tu nie je len kulisou, pozadím, ale stáva sa podstatnou súčasťou jeho akčných intervencií, často iba osobného sprítomnenia, dotvorenia už existujúcich „štrukturálnych predpokladov”, tak ako to poznáme napr. z performancií Júliusa Kollera. Umelec sa tesne primkýna k nájdeným a zvoleným prírodným rekvizitám, dokonca sa stáva súčasťou druhotnej prírody, vytvorenej človekom. (Aurel Hrabušický)