Ján Viazanička

Vychádzajúc z premisy, že ľudia prispôsobujú prostredie tomu, aké ho sami chcú mať, je vzhľad akejkoľvek dovolenkovej destinácie vernou, hoci často i trocha desivou sondou do ľudských túžob. Dovolenka je zhmotneným snom, únikom do paralelnej reality, a miesto jej trávenia fyzickou štruktúrou, kam tento svoj sen projektujeme. Ján Viazanička takto – ako priestor pre napĺňanie ľudských snov – fotografoval dovolenkovanie na Slovensku i v La Palme. Avšak bez „používateľov“ ostáva z dovolenkového miesta len čistá, esenciálna prírodná a urbánna forma, čakajúca na vyplnenie vecami, udalosťami, ľuďmi a ich zážitkami.

Nedávno zosnulý katalánsky architekt Ricardo Bofill kedysi vyjadril svoje radikálne presvedčenie, že je azda dôležitejšie cítiť predovšetkým priestor, ktorý architektúra vytvára, než architektúru samotnú. Priestor – prázdno nachádzajúce sa medzi okom diváka a jednotlivými predmetmi zobrazenými na fotografii – hrá dôležitú významotvornú rolu vo výtvarnej reči Viazaničkových fotografií. Autor nám doslova predostiera pocit uviaznutia, ktorému psychológovia dali v súvislosti s pandémiou názov languishing, kde neexistuje pred ani po, a kde sa plynutie času zlieva v beztvarú masu.

Fotografické médium je neúprosné, pretože zobrazuje elementy reality tak, ako skutočne boli. Človek ich opustil, aby sa k nim neskôr vrátil, používal ich a spravoval, zničil a opäť renovoval. Utopický, idealizovaný svet La Palmy (sme predsa v dovolenkovej destinácii!) je zároveň fragmentovaný a zdieľaný, v súlade s ľudským tvorivým plánom. Viazanička pred nami donaha vyzlieka tento plán. Aj ľudskú bytosť v ňom. (Branislav Štěpánek)