Ivana Palečková

Predstav si, že by všetky problémy tvojho mesta odišli na prázdniny s ľuďmi, čo ich spôsobujú. Zostal by si úplne sám, obklopený len stopami a odtlačkami neprítomných obyvateľov. Môžeš sa podujať na akési archeologické bádanie – máš predsa kopec času. Podľa predmetov, čo ti postupne prichádzajú do cesty, a ich usporiadania, spoznávaš vzťah obyvateľov k okoliu.

Ak by si bol kultúrny kritik, hádam by si rýchlo stanovil diagnózu – problémy vyplývajúce z post-socialistického čohokoľvek, oslabený zmysel pre verejné blaho, atď. No namiesto toho sa rozhodneš pobaviť s rozprašovačom vodnej hmly, ktorý zostal uprostred námestia ako veľkorysé gesto samosprávy voči prípadným zvyškom života. Oblúk, čo rozprašuje vodu, ktorá sa okamžite vyparí v nemilosrdnej horúčave tých psích dní, ti pripomenie rovnomenný film Ulricha Seidla, ktorý ilustruje účinok neznesiteľného tepla na podobne odcudzený (pred)mestský kmeň ľudí a na ich neurózy. A znova si uvedomíš, že si celkom spokojný, že si tu vlastne osamote.

Ako sa tak prechádzaš po opustených uliciach a objavuješ ďalšie a ďalšie podivuhodné inštalácie, ktoré si si predtým, keď tu boli ostatní, nevšimol, začínaš si mesto bez ľudí vychutnávať. Vymýšľaš si o nich príbehy a vlastne už ani nevieš, či ti chýbajú. Pravdupovediac, park sa ti vždy zdal krajší, keď bol prázdny. Hlavne tie schody, čo nikam nevedú. Teraz ich už naozaj nezaťažuje žiadny účel. A všade naokolo vtáky neprestávajú spievať a štebotať – akoby sa nič nedialo. Pravdepodobne by sa celkom zaobišli aj bez nich... či bez nás?