Monika a Lubo Stacho

Ruiny sú vždy mementom. Viac či menej impozantnou výpoveďou o devastácii, zániku, nevšímavosti, ignorancii, často násilí. Nemé a ohlodané zvyšky čohosi, čo sa kedysi pyšne vynímalo v krajine a slúžilo ľuďom. Človek má v sebe asi zakódovanú túžbu budovať a rozširovať, zanechávať po sebe stopy heroického pokroku. V tých ohromných šľapajach sú však často zadupané i stopy skazy a ničenia. Historický čas je neúprosný a dejinami prehrmeli mnohé etapy ničivých nájazdov – na človeka, na kultúru, na slobodu.

Ruiny Ľuba a Moniky Stacho nepriamo potvrdzujú, že pre človeka je jednoduchšie pozerať sa dopredu, zabúdať a budovať svet, svoju epochu odznovu. Súčasnosť tomu ešte nahráva, je rýchla, neúprosná, hodnoty včerajška akoby nehrali žiadnu rolu, čo bolo nás už nezaujíma, je to neefektívne. V Ruinách sa odráža zdecimovaná spiritualita, zdecimovaná kultúrnosť krajiny, ktorou Ľubo Stacho putuje už také dlhé roky. Je to povzdychnutie.

Ruiny sú výpoveďou o tom, že nás nezaujíma naša spoločná minulosť, že na to, čo bolo, chceme rýchlo zabudnúť. Ignorovať a vytesniť pripomienky nedobrých činov a rozhodnutí. Zabudnúť na holokaust a zabudnúť na roky života v sivej diktatúre.

Prázdne priestory stavieb, ktoré v minulosti prekypovali životom, spoločenstvom ľudí stretávajúcich sa v nich viac či menej dobrovoľne pri modlitbe a pri práci, vybádajú k zamysleniu o dôvodoch, pre ktoré v nich život vyhasol a o duchoch ľudí, ktorí sa v nich kedysi pohybovali.  

Svätostánky i niekdajšie katedrály práce – ohromné továrenské haly - sú ponechané napospas deštruktívnemu pôsobeniu času. Toto pomalé umieranie architektúry v sebe nesie akúsi dekadentnú krásu, pripomína vädnúcu kvetinu, v ktorej sú aj napriek oschnutým okvetným lístkom stále prítomné zvyšky jej niekdajšej nádhery. (Anna Mlynek Maximová)