Gabriel Kosmály

Dať poctu svojim predkom je v podstate nezrealizovateľné. Je to akt bez spätnej reakcie. Moja mama, alebo otec sa už nikdy neusmejú a nepocítia moju vrelú vďačnosť a tieto obrázky ostanú len zmeškaným gestom. Na listoch starých albumov možno vyskladať úžasné príbehy, ktoré sa v skutočnosti odohrali. Výberom spracovaných nájdených fotografií som sa snažil netabuizovať, ani neglorifikovať členov rodiny, alebo už neznáme, mnou zabudnuté tváre. Chcel som, aby na obrazoch boli takí, akí boli za života, nedokonalí, a tvorili poetickú schému s jemným nádychom humoru. Chcel som, aby boli akoby Márquezovskými hrdinami úplne všedného charakteru, ale pripravení na „konkurz“ do jeho literárneho diela. Možno sa mi to nepodarilo, ale určité záblesky na týchto obrazoch, blízke Márquezovým postavám, predsa len zaznamenávam. Myslím na nich s láskou, aj keď všetko nebolo vždy ružové. Boli to však MOJI ĽUDIA.